Kráľovský prokurátor 1. kapitola 3/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

poznámka: nuž napokon sa mi to podarilo... teda... akosi napísať... 

Pre ester, Michalette, Mononoke. 

***

Prebudil sa vo zvyčajnom čase, v pánovej posteli, čiastočne stále ešte v jeho ochrannom objatí, užíval si to bezpečie a pokoj, ten dobre známy pocit, ktorý sa rozlieval jeho žilami, to príjemné ticho, ktoré bolo predzvesťou ďalšieho pracovného dňa, prial si, aby mohli takto ostať, čo najdlhšie, aby nič nenarušilo ten pokoj, ktorý vládol v jeho duši, po ďalšej z tých nocí, strávených v pánovom objatí,  preto nejaký čas zotrvával pri ňom, nehybný a spokojný s tým, že ešte na chvíľu môže privrieť oči.

Istý čas oddychoval, uvoľnený a spokojný, stále ešte neveriaci, že práve on má to šťastie, že našiel človeka, s ktorým ožíva tá zakázaná časť z neho a nie je ničím vytláčaná.

No dozrel čas aj na plnenie povinností, ktoré ako dobrý sluha nemienil zanedbávať.

Prokurátor nemal vo zvyku vstávať tak skoro, pokiaľ nešiel na súd, bolo skôr jeho povinnosťou vstať skôr a postarať sa o všetko, čo prináležalo k jeho profesii a vskutku si neprial, aby sa pán prebudil skôr, než bude všetko pripravené, preto sa len veľmi opatrne vzdával jeho horúceho objatia, potichu sa poobliekal, ešte raz pozrel na svojho pána, milovaného ním, no nenávideného a obávaného v istých kruhoch.

Potom však zatlačil príslušné miesto na jednej z políc s pánovými knihami, čím otvoril tajný vchod, ktorým prešiel do chodby, vedúcej priamo do jeho izby, nebolo nutné, aby ho niekto videl vychádzať od pána tak skoro a potichu takmer ako duch prešiel tou skratkou, až kým sa neocitol vo svojej vlastnej izbe.

Pomerne pohodlnej a príjemnej, ak by to tak mal vyjadriť, bola skromná tak ako izba služobníctva, no mal všetko, čo potreboval a vskutku mal najviac v obľube tie talianske husle, ktoré mu pán daroval na jeho narodeniny, bol to vskutku úžasný kúsok a vo voľných chvíľach rád hrával skôr len tie dobre známe melódie prevažne typické pre jeho rodný kraj, pričom všetkým tvrdil, že sú len požičané, že pán rád počúva jeho hudbu, čo bola čiastočne aj pravda,  lebo by asi veľmi ťažko vysvetlil, prečo práve on dostal taký drahý dar od neho. Mohol mať všetko čo si len prial, no bolo nutné dávať pozor a isté veci vytiahnuť v tej správnej chvíli, ako to často zvykol zdôrazňovať pán Andrés a on s ním aj v tomto rád súhlasil, bola to ich vlastná vzrušujúca hra, do istej miery takmer prekračovanie zvyčajných hraníc a on sám už dobre vedel, balansovať na hrane, akoby to Andrés nazval, keby opäť čelili podobnej situácii.

No podobné úvahy si musel nechať na neskôr a rovnako ani len viac nepomyslieť na tie svoje husle, upravil sa urobil všetky úkony s tým súvisiace, nepochybne nejaký čas strávil aj pri zrkadle, kým bol spokojný s tým, ako vyzerá jeho livrej a kým bolo všetko vskutku tak, ako má byť, no keď s tým skončil, zamieril do jedálne služobníctva.

Prichádzal tam zvyčajne medzi prvými, no dnes ráno tam našiel aj mladučkú komornú panej Inéz.

Jedinej dcéry prokurátora, čo bolo pomerne neobvyklé, keďže ešte nedávno bola v zahraničí so svojím manželom a nikto nepredpokladal, že by sa v najbližšej dobe mohla objaviť a už vôbec nie v takú skorú rannú hodinu.

„Dobré ráno, Lusia...“

„Dobré ráno, Matteo...“ pozdravila ho pomerne potichu a dosť rýchlo sklopila zrak.  Hanbila sa pred ním, bola neskúsená a mladá a nevyčítal jej to, aj on sám prežíval podobné pocity, ešte na začiatku, keď vstúpil do tohto domu, ktorý naňho na začiatku pôsobil nehostinne a chladne.

„Pani Inéz sa vrátila aj s manželom?“

„Nie, manžel, nie, len pani Inéz so synom...“ oznámila mu stále ešte tým hlasom plným strachu a obáv.

Okrem nej sa v jedálni objavila aj pestúnka, preto nebolo pochýb, že si so sebou priviedla aj svojho syna, mladého pána Louisa, pánovho vnuka a jediného dediča, ktorý by mal v najbližšej dobe osláviť svoje prvé narodeniny.

Tá už bola omnoho zhovorčivejšia a pri spoločných raňajkách s ostatným služobníctvom sa dozvedeli, že pani Inéz takpovediac ušla od svojho manžela, významného veľvyslanca a vrátila sa k otcovi, kvôli akémusi škandálu, ktorý prepukol ešte pred Vianocami, opustila manželov dom a vrátila sa domov bez jeho súhlasu, čo pána pochopiteľne vôbec nepotešilo a nechcel ju vidieť, musela ostať v izbe  a jedlo jej odniesli tam, kým pán raňajkoval v jedálni, tak ako mal vo zvyku. A vskutku nebolo pochýb o tom, že si to chcú vyjasniť v súkromí ďaleko od zvedavých očí a uší a služobníctvo, naučené na tento pánov postup, mlčalo a pripravovalo sa na isté nepríjemnosti, ktoré možno zatienia rozruch z nastávajúcich sviatkov. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola