Kráľovský prokurátor 2. kapitola 1/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

 Pre ester, katka, Mononoke, Michalette.

Vôňa škoricových koláčikov.

Šírila sa z kuchyne, do ktorej práve teraz Matteo vstúpil s táckou, ktorú priniesol so salóna, po pánových pomerne rýchlych raňajkách. Zložil všetko na svoje zvyčajné miesta, vrátane riadu, ktorý si od neho prevzala usmievavá pomocná kuchárka Juliana. Bola tu nová a jej krehkosť a nevinnosť znepokojovala mnohých.

Usmiala sa naňho a on priam cítil tie sympatie, ktoré k nemu prechovávala, aj napriek jeho chladu a ignorancii, ktorej sa voči nej dopúšťal, nepochybne aj preto že nechcel, aby nadobudla ten dojem, že o ňu javí záujem väčší než o tých ostatných. Cítil to menšie nebezpečenstvo z jej strany, ktoré bolo takpovediac prekvapivo výsledkom toho, ako obozretne k nej už od začiatku pristupoval.

„Pán už nič nepotrebuje, Matteo?“ opýtala sa ho aj napriek tomu, že ju pohľadom žiadal, aby ho tiež radšej ignorovala.  Ešte nebola celkom prijatá medzi ostatných a on si prial, aby to tak ostalo.

„Nie, teraz nič...“ vyhlásil Matteo stroho, čiastočne už smeroval späť do hlavnej sály, chystal sa skontrolovať betlehem, ktorý by mali dnes založiť pod stromček, bolo to umelecké dielo nesmiernej hodnoty, hlavne pre pána, ktorý ho zdedil ešte po predchádzajúcich generáciách, preto bolo nevyhnutné dohliadnuť na to, aby bol bez úhony umiestnený pod stromček. On si vždy dával na tom záležať, aby bola táto sviatočná povinnosť splnená.

Nedokázal myslieť na nič iné len na svojho milenca. Jeho výraz tváre sa mladému sluhovi vôbec nepozdával, bola v ňom tá dobre známa trpkosť, pred Vianocami čiastočne aj nevítaná, ako predzvesť omnoho horšieho vnútorného konfliktu.

No nebolo mu dovolené o tom s ním hovoriť, niečo také nebolo prípustné ani preňho, pán pri sebe práve teraz nestrpel nikoho iného, keďže bol tesne pred výbuchom, čo v jeho prípade znamenalo, že sa stanú vskutku zlé a takmer až neodpustiteľné veci.

Matteo sa však toho nebál tak, ako toho muža, ktorý ich nedávno navštívil, no nateraz túto záležitosť úspešne potlačila ich spoločná noc a jeho myšlienky sa skôr uberali tým spôsobom, ako urobiť všetko preto, aby bol pán spokojný aspoň s tým, čo preňho on sám mohol urobiť.

No po príchode do sály naňho čakalo nepríjemné prekvapenie, v podobe panej Inéz, ktorá ako mal možnosť vidieť, nedovolila, aby bol betlehem umiestnený na svojom zvyčajnom mieste.

Už sa zrejme odvážila opustiť svoju izbu, či už z vlastnej vôle alebo na popud otca, no práve teraz urobila niečo, čo mohlo v nestráženej chvíli skončiť nepríjemným výbuchom.

„Pani Inéz...“ oslovil ju opatrne a so všetkou úctou, no dodal aj. „Ten betlehem, bude lepšie, ak sa vráti na to miesto, ktoré je preňho určené...“  

Pozrela naňho, čiastočne ešte s podobným hnevom, ktorý sa dnes skrýval v pohľade jeho pána. Boli si podobní, hlavne v takýchto chvíľach, nachádzal tú jeho nepríjemnú stránku práve v nej.

Jej oči boli jednoznačne otcove, to ostatné však, akoby bolo súčasťou matky, tej ženy, ktorú Matteo poznal len z obrazov v sieni a nevedel presne čo sa s ňou stalo, nikto o panej nehovoril, akoby snáď ani len neexistovala, preto nadobudol ten dojem, že zomrela, lebo si nevedel nijako vysvetliť, tú tvrdosť a neústupnosť s akou staršie služobníctvo ignorovalo akúkoľvek, opatrnú zmienku o panej a jej osude.

 „Nepáči sa mi, je starý, nepotrebný... Myslím, že sem nepatrí...“  odsekla dosť agresívne. Práve v takýchto chvíľach bývala najkrajšia, keď všetok ten jej temperament vyplával na povrch a ona mala v sebe tú iskru, ktorá akoby zabíjala ju samú, keď jej bolo priveľa, no v istých chvíľach, akoby stuhla do podoby ľadovej kráľovnej a nebolo možné od nej získať nič, len tichú rezignáciu, do týchto svojich dvoch stavov často upadala a zvyčajne sa končili rôznymi činmi, nie vždy práve najrozumnejšími.

Nebolo však v jeho právomoci jej isté veci, ktoré dosiaľ ešte zrejme nepochopila, či na ne pozabudla vysvetľovať, no aspoň sa pokúšal jej pomôcť, tak ako najlepšie vedel.

Ona však o to očividne vôbec nestála, nebolo v nej nič iné len zlosť a bolesť, tá bolesť, ktorú v jej očiach nebolo možné nepostrehnúť.

„Pani Inéz, ten betlehem, bude lepšie, ak sa vráti na svoje miesto, poznáte predsa pána prokurátora... je to pamiatka na jeho matku... ak by ste dovolili, ak by som vám mohol poradiť, bolo by vhodnejšie, keby sa vrátil späť na svoje miesto, skôr než pán prokurátor...“

„Ale mňa to nezaujíma... mňa nie, rozumieš, Matteo... Nechcem ho tu, nechcem, aby tu bol, “ jej krik sa ozýval po celej sále.

A potom sa to stalo, tá choroba, ktorá bola pre ňu typická sa opäť prejavila. To, čo niektorí nazývali dotykom diabla, zrazu bola na zemi chvela sa, jej pohľad bol kdesi v diaľke a ona na chvíľu bola uväznená sama v sebe, bez možnosti kontroly, keď sa s ňou diali všetky tie veci, ktoré jedných desili, iných znepokojovali. Choroba, ktorá triasla jej telom, akoby sa jej snažila rozorvať dušu. Tá choroba, vďaka ktorej nebola milovaná tak, akoby si priala.

„Pani Inéz, váš liek...“ sklonil sa k nej.

Pomohol jej, aby mohla dýchať, aby samú seba nezadusila počas tých nekonečných minút.

Kedy myslel na všetky doktorove odporúčania, ktoré boli vštepované jemu aj ostatnému personálu. Dúfal, že nič nevynechá, že všetko urobí tak, ako sa to urobiť má.

A keď ich vykonával, tak ako on najlepšie vedel, aby jej pomohol, aby zmiernil jej osud, tým, že bol s ňou a dbal na to, aby dýchala, aby nestratila samú seba v tom záchvate, ktorý akoby zmenil jej krásnu tvár na nepoznanie.

Pomohol jej posadiť sa, keď dozneli tie posledné vlny a ona nabrala dych a pevne sa ho držala.

A on jej začal rozprávať jeden z tých príbehov, ktoré jej predtým dokázali pomôcť a priviesť ju späť k jej samej. „Žil raz jeden mocný čarodejník, ktorý vytvoril zrkadlo, ten čarodejník bol diabol a to zrkadlo sa jedného dňa rozbilo a kúsky popadali ľuďom do očí a každý komu sa to stalo bol razom krutý, razom zabudol na všetky radosti života a nič už nebolo také ako predtým... A jeden chlapec, ktorému ten kúsok padol do očí, zabudol na dievča, ktoré bolo preňho drahé a opustil ho kvôli krutej kráľovnej, no ona ho šla hľadať prekonala mnohé nástrahy, čelila všetkému čo jej prišlo do cesty, len aby ho našla, len aby sa spolu mohli vrátiť domov...“[1] pokračoval v rozprávaní, až kým sa jej strach nestratil, až kým všetko, čo ju desilo, opäť neustúpilo kamsi za hranice tých jej prekrásnych očí.

---

[1] Z rozprávky Snehová kráľovná, voľné zhrnutie, nie presný citát

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť