Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
varovanie: nie veľmi optimistický záver kapitoly
Pre Michalette.
„Andrés, ja...“
Niečo v ňom, akoby sa
lámalo práve v tejto chvíli, niečo z toho chlapca, ktorý stále žil
kdesi na okraji jeho vedomia. Obával sa toho, že do toho opäť spadne, do tej
neistoty, ktorá mu nedovolí voľne dýchať.
Pán práve teraz hľadel naňho
skôr láskavo než prísne, ho mu aspoň čiastočne dodalo stratenú istotu, no aj
tak pred ním klopil zrak a akoby od neho ustúpila tá časť jeho hrdosti,
ktorú tak ťažko nadobudol.
„To je v poriadku, môj
drahý, ja sa na teba nehnevám, no vieš, že ti bude lepšie, ak sa mi so všetkým
zdôveríš, vidím na tebe, že ťa niečo trápi...“ jeho pán vstal, pocítil dotyk
ruky s prsteňom na chrbte, prešiel po ňom, jeho dotyk, jemný no dôrazný
v ňom rozprúdil príjemné napätie, smeroval postupne až k pleci, tak
dobre známy, tak láskavý...
Privrel
oči, spokojný s tým, že ho pánov vplyv ani na okamih neopúšťal. Pán mu
pomôže, vždy bude pri ňom, ich vzťah je tým najpevnejším bodov v jeho
živote, tým, na čom postavil všetko ostatné, ale poznal aj tú nekompromisnú
a takmer krutú stránku jeho povahy, ktorú netúžil opäť privolať.
„Áno, pane, ja viem, ale sú isté
veci, ktoré... sú isté záležitosti, ktoré...“ tak veľmi sa obával toho, že by
mohol práve teraz v jednej sekunde všetko stratiť, kvôli pánovej láske
k spravodlivosti, kvôli tomu ako nekompromisne bojoval proti všetkým zlým
vplyvom, niekedy mu nebolo celkom jasné, kde sa v ňom nabrala tá časť,
ktorá bola ochotná prijať práve jeho.
To jediné ho zastavilo pred
vyzradením toho najťažšieho tajomstva a namiesto toho si zvolil to menej ohrozujúce,
niečo ako strednú cestu, ktorá by mala jeho pána uspokojiť. Zvolil preto jednu
z tých právd, ktorá bola malým fragmentom toho všetkého.
„Ten muž, ktorý za vami prišiel,
on chce, aby ste sa vrátili do úradu? Máte v úmysle opäť pracovať, tak ako
predtým... Ak je to tak, ja prepáčte,
ale nadobudol som ten dojem, že chce,
aby ste sa zaoberali jeho prípadom, bojím sa o vás môj pane, váš zdravotný
stav...“
„Nemusíš sa tým znepokojovať,
Matteo, budem sa viac šetriť, nevezmem si toho viac než by som dokázal uniesť,
no tento prípad, je jedným z tých, ktoré nemôžem odmietnuť, pretože sa
týka mojej rodiny...“
„Vašej rodiny?“ hlesol jeho
mladý sluha, stále ešte ovládaný tým strachom, ktorý ho ovládal viac než
kedykoľvek predtým.
„Rodiny mojej nebohej manželky,
ak mám byť presný...“ povedal kráľovský prokurátor takmer šeptom.
Jeho rodina.
To znamená, že ten chlapec...
Nepríjemné tušenie prešlo jeho
mysľou.
Rodina.
On patrí do rodiny.
Tie slová, prečo boli práve
teraz ako bodnutie, ktoré by mu mohlo zastaviť srdce, prečo zbledol
a ledva ovládol zachvenie, ktoré by ho mohlo pripraviť o možnosť
ďalej chrániť svoje tajomstvo.
Pán vôbec po prvý raz hovoril
o manželkinej rodine takto otvorene, zmiatlo ho to a nevedel, čo to
znamená, žeby mu dôveroval natoľko, že sa rozhodol po toľkých rokoch preklenúť
mlčanie... niečo také nezodpovedalo tomu, čo o ňom vedel....
„To je všetko?“
„Áno, pane...“ hlesol
znepokojene.
Pocítil ako ho pán obrátil tvárou
k sebe a zrejme sa mu chystal ešte niečo povedať, no nebolo mu súdené
pokračovať a Matteo tomu jeho skúmavému pohľadu unikol, tentokrát.
Ozvalo sa zaklopanie, po ktorom
pán a sluha od seba odstúpili, Matteo sa stiahol ďalej do tieňa, tak ako
to prislúchalo osobe v jeho postavení.
Bola to pestúnka s malým
Louisom v náručí. Bol to vskutku veľmi pekný chlapček. Jeho krása po
matke, však akoby bola preňho prekliatím. Každý uvažoval nad tým, či aj on
bude... či jeho obíde tá záležitosť so silami, ktoré boli považované za temné.
„Pane, prikázali ste, aby som
priviedla...“
„Áno, ďakujem, nechaj nás...“
Pestúnka malého nechala pánovi
a odišla.
„Tak poďte, pane, ale ste už
ťažký, ale ste už poriadne vyrástli, však...“
Andrés si ho od nej prevzal,
zrejme sa tušil potešiť so svojím vnukom, napriek všetkému pán pociťoval
náklonnosť k tomu chlapcovi, svojmu jedinému vnukovi. Držal ho
v náručí, tešil sa z jeho prítomnosti, z jeho nevinného úsmevu.
Rozprával sa s ním veľmi vážne a chlapček ho počúval, všetky tie jeho
rozprávky, ktoré si preňho od ich najbližšieho stretnutia pripravil.
***
Na podlahu svojej izby takmer až
dopadol.
Chvel sa, neovládateľne vedený
tým pocitom, že preňho nebude úniku, že sa nikdy nezbaví tej ťarchy spojenej
s tou záležitosťou.
Bolo to ešte omnoho horšie, než
predtým, teraz už vedel, že to v sebe bude musieť pochovať, za každú cenu
zabrániť tomu, aby jeho pán zistil, že ...
Jeho rodina.
Prečo zo všetkých ľudí, to musel
byť práve on? Muž, ktorého miloval.
Opäť to mal pred očami, rovnako
ako v tú noc, keď...
Toho chlapca, jeho tvár, jeho
tvár prítomnú v tých najhorších snoch, mal podobu neodvratnej smrti,
podobu toho všetkého, čím sa mohol on sám zašpiniť.
Pritisol si ruky bližšie
k hlave.
Pán ho miluje, no vydrží jeho
láska takú skúšku?
Nemohol na to myslieť, nesmel
dovoliť, aby sa to opäť k nemu dostalo, aby to sa tým nechal poraziť.
No tvár toho chlapca mu opäť
neschádzala z mysle, nervózne sa kolísal vedený tým krutým impulzom
spojeným s tou hrozbou, ktorej musel opäť čeliť. Prišla k nemu, aby
sa pomstila, aby si vzala to, čo jej bolo odopreté, no ani on nemal
v úmysle ustúpiť, nikdy sa nemienil podrobiť tomu krutému obrazu, kvôli
ktorému nenávidel sám seba.
