Kráľovský prokurátor 3. kapitola 1/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Nadišiel ten dlhoočakávaný štedrý deň.

Všetko už bolo pripravené na to, aby rodina spolu strávila pokojné sviatky. V kuchyni prebiehala záverečná fáza prípravy vianočných jedál a všetko ostatné už bolo pripravené na veľký večer.

Matteo tých pár dní predtým strávil vo zvláštnom nepokoji, ale všetky tie dobre známe rutinné záležitosti, akoby jemu samému mohli k dosiahnutiu aspoň krátkodobého pokoja.

A prispelo k tomu aj to, že pán nechal červené zložky na pokoji, venoval sa vnukovi a takisto aj jemu.

Mal dobrú náladu a hoci na dcéru takmer ani nepozrel, nepohádali sa spolu a svojím spôsobom žili práve teraz v krehkom miery, aspoň tak by sa to odvážil nazvať on, keďže spolu pokojne strávili čas pri rodinnom stole.

Pani Inéz bola stále veľmi smutná a v jej tvári bolo vpísané utrpenie tých posledných dní, ten posledný záchvat, z ktorého sa dlhší čas spamätávala, no teraz, akoby aj ona aspoň čiastočne po tých pár dňoch nabrala dosť síl na to, aby ďalej čelila svojmu osudu.

Matteo stál vonku, sledoval nebo, ktoré sa opäť zasiahlo, boli to v poslednom čase práve tie dni bez slnka, práve tie dni zdanlivého pokoja, ktorým aj on úplne podliehal. Cítil tú chuť tabaku, tú dobre známu preňho spojenú hlavne so starosťami...  A prial si, aby ešte mohol chvíľku trénovať na husliach, lebo vedel, že práve on bude požiadaný, aby pánovi počas Vianoc zahral pár obľúbených piesní, tešil sa na to, no bolo to iné, keď boli osamote a keď tam mal rodinu...  pred nimi si prial urobiť menej chýb a viac sa snažiť.

A bol to práve on, kto ako prvý uvidel prichádzať problémy, práve počas toho času, keď už žiadne neočakával.

Do ich domu zavítal pán Alessandro, manžel pani Inéz. Nepochybne veľmi príťažlivý a zaujímavý muž, jeden z tých nervóznejších a hrdých typov, aspoň takého si ho pamätal, no práve teraz akoby nezapadal do tej predstavy, ktorú nadobudol po jeho poslednej návšteve v tomto dome. Podľa toho, čo o ňom prokurátor zistil, strávil posledné dni pred Vianocami vo väzení, čo bolo zrejme aj dôvodom toho, že sa tu objavil práve počas tohto sviatočného dňa. Prišiel aj o všetky svoje privilégia a dlhy pohltili celý jeho dom, to nepochybne pani prinútilo vrátiť sa späť k otcovi, aj keď to bolo dosť ponižujúce nielen pre ňu, ale hlavne preňho, keďže to vyzeralo tak, že aj on bude musieť napokon vyhľadať útočisko tu.

„Je tu?“ opýtal sa namiesto pozdravu. Jeho hlas bol ostrý a nepriateľský a dalo by sa povedať, že nebol v najlepšom stave. Matteo si ani len nechcel predstaviť, čo sa stane, ak ho pán uvidí takéhoto.

„Áno, pane, pani Inéz s vaším synom, nedávno prišla späť do svojho rodičovského domu...“ povedal mu pokojným hlasom skúseného služobníka, ktorý si vie poradiť aj s takýmito neželanými návštevami.

„Chcem ju vidieť, hneď... A aj jej otca...“

„Možno by bolo najlepšie, pane, ak vám smiem poradiť, keby ste sa najprv upravili a oddýchli si...“

Chvíľu naňho hľadel dosť zlým pohľadom, no napokon dosť nahnevane prikývol a nechal sa odviesť do jednej z hosťovských izieb.

„Rozopni mi to, na čo čakáš...“ prikázal mu pán Alessandro opäť tým istým nepriateľským tónom ako predtým, keďže jeho prsty akosi márne bojovali s jeho kabátom, ktorý práve teraz nevyzeral veľmi reprezentatívne.

„Áno, pane... ako si želáte...“

Požiadal, aby pánovi pripravili kaďu s vodou na kúpeľ, ktorý podľa všetkého veľmi potreboval. A už tam mal aj kaďu s vodou a všetko ostatné, čo by ešte relatívne mohol potrebovať na to, aby prežil stretnutie s pánom prokurátorom.

Pomohol mu, jeho ruky poľahky rozopli všetky gombíky, postaral sa aj o to ostatné...

„Čo pozeráš...“ obvinil ho pán Alessandro, akoby snáď urobil niečo neprístojné, no musel hľadieť na tú škaredú jazvu na jeho pleci, očividne ešte čerstvú a akoby snáď ani nepatriacu k jeho pozícii veľvyslanca.

„Prepáčte, pane... len tá jazva...“ nemienil s ním vstúpiť do konfliktu, chcel urobit všetko preto, aby nepokazil ďalší deň pokoja a mieru, ktorý mali snáď pred sebou.

„Ach, tá, áno, povedzme, že zranenie z boja, no teba to zaujímať nemusí... ponáhľaj sa...“  napomenul ho mladý pán, dokončil svoju prácu, pán vošiel do kade.

„Budete si ešte niečo priať, pane...“ opýtal sa ho a dúfal, že s dostatočnou pokorou, inak zrejme riskoval ďalší výbuch.

„Nie, to bude všetko, teraz odíď a povedz mojej žene, že som už tu... nech za mnou príde... ona...“

***

„Je tu? On skutočne prišiel práve dnes?“ hlesla vystrašene pani, keď jej tú novinku oznámil.

„Obávam sa, že áno...“ dovolil si poznamenať Matteo. A keďže ho nenapomenula bolo viac než jasné, že ani ona nie je jeho prítomnosťou vôbec nadšená.

„Nepôjdem za ním, ja... nech príde dolu do salónu, keď tam bude aj otec...“ hlesla rozrušene.

„Ako si želáte, pani....“

Matteo opustil jej izbu a šiel rovno za svojím pánom, ktorého rozhodne bolo nutné pripraviť na túto návštevu.

Prešiel tajnými dverami k pánovi, aby sa nezdržiaval zvyčajnými formalitami, pán sedel vo svojom obľúbenom kresle.

Práve dokončoval balenie toho dreveného hojdacieho koníka pre svojho vnuka,  o ktorý sa chcel postarať on sám osobne.

„Prišiel si práve vhod drahý, chcel by som vedieť, či tento papier je vhodný...“

„Áno, pán prokurátor, vyzerá to skutočne veľmi dobre, no musím vám oznámiť aj to, že už prišiel pán Alessandro Rodriguez...“ 

predchádzajúca časť nasledujúca časť