obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Henry.Wilde, Mononoke.
Dokonca si začal svojím spôsobom
priať, aby bol opäť doma so Snapom,
v relatívnom bezpečí, vskutku nebol pripravený na to stať sa
prostredníkom medzi svojimi dvoma najlepšími priateľmi. Nevedel si predstaviť
nič horšie než dať jednému z nich za pravdu a toho druhého odsunúť na
vedľajšiu koľaj, obával sa však tej možnosti viac než kedykoľvek predtým
a dosiaľ si ju nechcel ani len pripustiť, no zrazu bola pred ním tá voľba.
„Daj jej pokoj, Weasley...“ postavil sa Draco na jej obranu,
skôr než si Harry stihol rozmyslieť, čo by bolo vhodné povedať, aby celú
situáciu ešte viac nezhoršil. A vskutku mu vôbec neprekážalo, že bol od
tejto nemilej pozornosti oslobodený.
„Ty sa radšej ani neotváraj hubu, Malfoy, si v mojom
dome, nie u svojho drahého otecka!“ kričal Ron ďalej.
„Hej, Ron, už toho bolo dosť, nemyslíš, tej tvoj hlas sa nám
pomaly prestáva páčiť...“ vyhlásil Fred, ktorý sa objavil hneď vedľa neho spolu
s Georgom, očividne boli obaja nadšení svojou plnoletosťou a Draco im
zrejme neprekážal až natoľko, aby nemali chuť svojho brata aspoň mierne
podpichnúť.
„Dajte mi pokoj!“ snažil sa ich od seba odohnať. No oni ho
nepočúvali a v celku dosť nápadne ho postrkovali smerom ku
schodom. Nemal na výber, musel
pokračovať v ceste k izbám.
„Ahoj, Harry...“ pozdravili
ho dvojhlasne.
„Ahojte, prečo nie ste na schôdzi...“ opýtal sa ich
v snahe zmeniť tému a nepochybne aj preto, že Draco šiel s nimi,
akoby sa vôbec neobával ďalšej konfrontácie práve naopak a Hermiona sa
práve teraz držala skôr pri ňom, čo vôbec nebolo dobré.
„Chystáme sa tam, ale až spolu s tebou, dnes nám dali
najavo, že nie sme v prvej línii ako sa vraví, lebo sme ešte školopovinní,
ja viem, je to otrava, ale čo sa dá robiť... dnes je úvod stretnutia len
v úzkom kruhu...“ objasnil mu George.
„Sirius nás pozval, aby sme ti robili spoločnosť a tak,
starali sa o teba, kým tu budeš...“ pokračoval George, opäť tým veselým
tónom, ktorý aj jeho takmer proti jeho vôli rozosmieval.
Harry ich skutočne videl veľmi rád a považoval za dosť
veľké šťastie, že Rona trochu rozptýlili.
Ešte svojho kamaráta nevidel až v takomto stave, áno
bolo to zlé, keď sa stala tá záležitosť s trojčarodejníckym turnajom, dosť
sa kvôli tomu hádali, no nikdy to nebolo také ako teraz.
„A ty ako si sem vlastne prišiel?“
„So Snapom...“ priznal, keďže to nebolo verejné tajomstvo,
lebo všetci vedeli, že Dumbledorovej neprítomnosti ho do domu odprevadí on.
„Tak to mi je fakt ľúto, takže teraz on na teba dohliada, kým
je Dumbledore mimo...“ zaujímal sa aj Ron.
„Áno, dá sa to tak povedať...“ pripustil tú možnosť Harry.
„Tak to máš skutočne šťastie, že sa ti venuje pre zmenu aj
môj krstný otec, Potter... ja sám som mal problém ho počas prázdnin
zastihnúť...“ zapojil sa do rozhovoru aj Malfoy.
„Krstný otec, veru to sa dalo čakať, že keď je tebe rodina,
že to bude presne ten typ, človeka, s ktorým sa nedá vyjsť, fakt je mi to
ľúto, Harry, že sa ho nedokážeš ani počas prázdnin zbaviť!“ vyhlásil Ron takmer
až zmierlivo, nepochybne pod tlakom Georgovho zovretia alebo bolo Fredove,
Harry si práve teraz nebol istý.
„Ron, nie je to tak, že by...“ skutočne sa takmer Snapa
zastal, už sa mu chystal povedať, že nech je akýkoľvek, vskutku nesúhlasí
s tým, aby o ňom takto hovori
„Tak to ty tu tak kričíš, Ron, už by s tým mohol aj
prestať...“ ozvala sa Ginny, ktorá práve otvorila dvere na svojej izbe.
„Ahoj...“ pozdravil jej Harry.
„Ahoj, Harry, vitaj u nás...“ hlesla trošku rozpačito.
A stále ešte hľadela na svojho brata, takmer tak ako pani Weasleyová, keď
sa mu chystala dohovoriť, čo zrejme naňho zabralo, lebo sa zdržal akýchkoľvek
komentárov, no Hermiona bola stále veľmi tichá a zarazená, až to Harryho
takmer mrzelo a vskutku sa na ňu nehneval ani kvôli tomu, že práve teraz
sa viac spoliehala na Draca ako na Rona, nemal na to nárok vzhľadom na to, čo
sa v poslednej dobe udialo v jeho živote, aj keď si stále nemyslel,
že je tou najvhodnejšou osobou, s ktorou by sa mala kamarátiť.
„Ďakujem, Ginny...“ rád ju opäť videl, aspoň ona nebola
súčasťou toho zmätku, ktorý práve teraz vládol medzi jeho priateľmi
a očividne ani dvojičky si nerobili ťažkú hlavu z celého toho
konfliktu.
A keď sa k nim aj ona pridala a otvorila dvere
vedúce do jednej pomerne väčšej izby s krbom, vskutku sa mu uľavilo, keď
zaujal miesto v jednom z kresiel a všetci ostatní si posadali
k nemu.
„Dáš si niečo, Harry...“
„Nie, ďakujem... teraz nie...“
„Tak je to najlepšie, lebo tunajšia obsluha poslúcha len
Siriusa, je to fakt otrava s tým starým škriatkom...“ informoval ho Fred
a Ron, ktorému sa konečne podarilo vymaniť zo zovretia dvojičiek,
presnejšie povedané bol z neho milosrdne prepustený, takisto súhlasne
prikyvoval.
„No možno Kreatcher poslúchne aj teba, Sirius sa zmienil
o tom, že si jeho dedič...“ ozvala
sa aj Hermiona napokon, pomerne sebaisto, akoby jej ten predchádzajúci Ronov
výbuch vôbec neublížil, no on vedel, že áno, mala to vpísané v tvári, bola
akási iná, svojím spôsobom zraniteľná.
„Nuž je to dosť možné, že by ma poslúchol...“ pripustil tú
možnosť Harry a práve teraz si pripadal dosť zvláštne, že je Snapovým
milencom a zároveň Siriusovým dedičom, vskutku to bola kombinácia, ktorú
by nikto z nich ani len neočakával.
„Tak to vyskúšaj a uvidíme...“ navrhol Fred.
Harry odhodlane prikývol.
„Kreatcher...“ zavolal to stvorenie po mene a ona sa
okamžite objavilo uprostred miestnosti.
Objavil sa pomerne zanedbaný a dosť starý domáci
škriatok.
„Odborní nechutní zradcovia... odporný a ty premožiteľ
veď-viete-koho, ty...“ díval sa naňho vskutku dosť nepriateľsky a stále si
pre seba hundral len... „Moja pani, moja úbohá pani...“
„Mohol by si nám priniesť nejaké sladkosti pre nás všetkých
a nech je samozrejme všetko v poriadku a jedlé...“ prerušil jeho
nárek, Harry. Vskutku to robil skôr zo zvedavosti, než preto, že by mal na
niečo chuť, sladkosti pred večerou však boli príjemným prehreškom, ktorý si
zvyčajne nemohol dopriať.
„Áno, iste pane, Kreatcher musí slúžiť, musí aj keď nechce aj
dedičovi urodzených Blackovcov, ach pani... keby len pani videla, akého má
teraz dediča...“ neprestával hundrať.
„Aspoň vy ste tu aspoň vy...“ pozrel na Draca Malfoya no
vzápätí sa zamračil a vykríkol. „Zradca, špión, zradca...“
„Isteže áno, akoby nie...“ prekvapivo s ním súhlasil
Draco,“ no keby som nebol zradca, ako vravíš, niektoré osoby by tu dnes už
nesedeli...“ a poozberal sa po miestnosti dosť namyslene, nepochybne práve
hovoril o niečom, čo Harrymu počas výuky so Snapom očividne uniklo.
Kreatcher však zmizol a keď sa objavil, položil pred Harryho
košík plný čarodejníckych sladkostí
rôzneho druhu.
„Tak ďakujem, Kreatcher, môžeš ísť...“
„Ďakujete, vy mi ďakujete pane...“ neveriacky zopakoval ten
tvor a na chvíľu, akoby v jeho pohľade bolo niečo, čo mu pripomenulo
Dobbyho, no skôr než na to stačil upozorniť bol ten tvor preč.
