obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
„Len by som chcel byť opäť s vami, ja... chcel by som
skúsiť všetko, čo by sa vám mohlo páčiť, ja a... chýbali by ste mi, keby som
musel ostať u Siriusa...“ povedal to, zrazu sa to stalo a už ho vôbec
netrápilo to, ako to Snape pochopí. Myslel to skutočne úprimne.
Snape naňho hľadel, akoby snáď ani len nemohol uveriť tomu,
že jeho mladý milenec by mohol pociťovať niečo také vo vzťahu k nemu. No
bolo tak, aj keď aj jeho samého to znepokojovalo, práve dnes to nechcel
popierať, bol so svojimi priateľmi tešil sa z ich spoločnosti, no zároveň
mu tam niekto chýbal, od Snapovho odchodu to už nebolo rovnaké, nedokázal sa
úplne uvoľniť a nemyslieť na to, že on je niekde sám.
Jeho príchod bol preňho takmer vyslobodením zo všetkých tých
nových pocitov, ktoré doposiaľ neboli súčasťou jeho života, aspoň nie do takej
miery ako dosiaľ.
„Museli ostať u Blacka? Chýbal by som vám, ja Potter,
ste si tým istý?“ zopakoval takmer neveriacky.
„Áno, pane...“
„Kto by to od vás čakal, Potter, vskutku by som chcel vidieť,
akoby sa Black tváril, keby vás teraz počul...“ nepochybne to bola preňho veľmi
príjemná predstava, lebo vedel veľmi dobre odhadnúť to, čo by v takomto prípade
nasledovalo.
Harry pri tej predstave mierne zbledol. Bolo na tom niečo
mimoriadne znepokojujúce a ani on nebol taký naivný, aby si myslel, že by
mu to prešlo len tak. Už si to raz v hlave prebral a pripomenúť si to
bolo nadmieru nepríjemné, no zvládol to, aspoň tentoraz takmer až so cťou.
„Vysvetlil by som mu a keby aj nie, tak... on, by možno
pochopil, on... neviem prečo vy dvaja vlastne, prečo je to medzi vami takéto...“
„A práve vám sa z toho vôbec nič nie je, Potter...“
chladne ho odbil Snape. „No čo sa týka tej vašej ponuky, prijímam ju, povedzme,
že práve dnes budem potrebovať vašu spoločnosť viac než inokedy...“ povedal mu a odišiel do svojej spálne,
ani sa nepresvedčil o tom či ho bude nasledovať no, to jeho pozvanie
hovorilo za všetko a Harry šiel bez váhania za ním.
V jeho pohľade nachádzal akúsi zvláštnu únavu, takmer až
rezignáciu, čo mohlo byť nebezpečnejšie než otvorený nesúhlas, ktorému čelil
predtým.
„Poďte sem, Potter...“ bol vyzvaný hneď po svojom príchode a poslúchol,
takmer s istou radosťou, ktorá jeho samého desila a vskutku práve za
týmto mužom túžil ísť a chcel, aby sa ho dotýkal, chcel pri ňom zabudnúť
na všetko ostatné aj na svoj hnev, ktorý v ňom v poslednej dobe tak
často narastal, akoby snáď chcel v ňom spáliť všetko čo bolo dobré.
Pristúpil k nemu, vedený tou zvláštnou istotou, že práve
uňho nájde to, čo práve teraz potrebuje.
A predstava, že sa mu vydá do rúk bola zvláštnym
spôsobom podmanivá a preňho veľmi žiadúca.
„Takže skutočne urobíte všetko, čo budem chcieť, Potter...“
opýtal sa ho Snape, takmer až s miernym náznakom pobavenia.
„Áno, pane, urobím to, ak mi dovolíte... ak budete chcieť,
aby som...“ pripúšťal tú možnosť, že aj jemu by to mohlo priniesť potešenie, ak
by sa mu jeho milenec aj naďalej venoval tak ako doposiaľ, no zároveň chcel
niečo urobiť aj preňho, túžil po všetkom, čo by mu ešte mohol ukázať, čo by ich
samých mohlo ešte viac zblížiť...
„To je nebezpečné, Potter, ani neviete ako, vaša ponuka by sa
veľmi rýchlo mohla zmeniť vo váš neprospech, uvažovali ste aj nad tým....“
„Áno, pane, ale verím, že vy to neurobíte, že vy... nie...“
vskutku to práve teraz tak bolo, dnes tomu skrátka chcel veriť, potreboval to
tak urobiť, netušil čo si o tom bude myslieť počas tých nasledujúcich dní,
ale teraz to práve tak cítil.
„Neurobím, no ani vás predo mnou nič nezachráni, to viete,
však?“
„Áno, pane...“
Snapove ruky pozvoľna skĺzli po jeho pleciach, bol pomaly
otočený chrbtom k nemu.
„Len, aby ste to zajtra, neľutovali, len aby ste
neľutovali...“ tie slová zneli takmer ako varovanie, ktoré Harry rešpektoval,
no už sa poriadil všetkým tým pocitom, ktoré v ňom narastali.
Chcel ho a nebol ochotný urobiť nič iné len pomôcť mu,
dosiahnuť uvoľnenie rozkoše, po ktorej obaja túžili.
Nahý čelil tej jedinej istote, ktorá bola tak blízko neho,
cítil sa voľný, zbavený všetkého nepokoja, keď bol nemilosrdne láskaný, keď bol
naplnený a opieral sa o rám postele, aby sa vyrovnal s tou prudkosťou,
ktorej musel čeliť. Mužove dotyky, láskavé, no nástojčivé, ho priam vyzývali k tomu,
aby prijal túto novú pozíciu a vyrovnal sa s tým, že v jeho živote
začína niečo znamenať, niečo o čom s ním ešte nechcel hovoriť, no on
už cítil, že sa k tomu pomaly približuje, netušil, že sa niečo také môže
stať, ešte len za taký krátky čas, no stalo sa to a on sa práve teraz tomu
odmietal brániť a odoprieť si to všetko, čo mohol získať, to všetko na čo
neskôr už možno ani len nebude mať príležitosť.
***
Láskal ho.
Sal.
Maznal sa s ním, mal možnosť ho spoznať, svojimi perami,
cítiť ho tak ako nikoho iného predtým.
Oplácal mu všetko to potešenie, bol snaživým a ochotným žiakom,
sledoval jeho reakcie a sám sa nechával viesť svojím inštinktom.
Bozkávať ho s takou istotou, s takou podmanivou
túžbou, ktorá jeho samého zasiahla prudšie než očakával. Od neho sa naučil, čo
znamená skutočný bozk, aké je to pobozkať niekoho inak než tým nesmelým a dosť
neobratým spôsobom, až pri ňom spoznal skutočné bozky...
Miloval to.
Ten pocit, keď mu mohol hľadieť do očí, objavovať ho, sať,
učiť sa ako spôsobiť potešenie, počuť tie zvuky, ktoré v ňom samom
prebúdzali ten podmanivý pocit šťastia.
Viac než ochotne sa podriadil výučbe tohto druhu a bol pozorným
žiakom, ktorý sa snažil svoju učiteľa presvedčiť o tom, že ho vedie
správnym smerom... čo sa mu aj podarilo, keď pocítil jeho vyvrcholenie, keď v ňom
samom rezonovala tá hlboká spokojnosť a vedel, že mu to spôsobil on, že
vďaka nemu aspoň na určitý čas nebolo nič dôležitejšie len vzájomné potešenie a aspoň
istý druh lásky, ktorí obaja boli ochotní prijímať aj naďalej.
***
Pozoroval Temné znamenie, prstom občas prešiel po hadovi,
ktorého mal práve teraz tak blízko svojej ruky.
„Koľko ste mali rokov, keď vám ho urobil...“ opýtal sa, lebo
vedel, že Snape už nespí, už nejaký čas na sebe cítil pohľad tých čiernych očí.
„Trochu viac než vy teraz...“ odvetil Snape opäť dosť
neurčito.
„Aký to bol pocit, patriť k nemu....“ pokračoval ďalej,
konverzačným tónom, akoby sa rozprával s jedným zo svojich priateľov.
„Podmanivý, príjemný, bol som iný, výnimočný, lebo si ma
vybral on, neviete si predstaviť, aký vtedy bol, Potter, aký vtedy dokázal
byť... až na tú bolesť, no konečne som niekam patril, myslel som si, že som
našiel svoju skutočnú rodinu... že ma už nikto a nič nemôže ohroziť...
myslel som si, že som pánom svojho sveta... práve preto som chcel, aby ste si
dobre premysleli čo komu ponúkate... vo väčšine prípadov za tým vždy nasleduje
nejaké ale...“
„Ale nás dvoch sa to netýka...“ tvrdohlavo trval na svojom
Harry.
„Tým si nebuďte taký istý, Potter...“ opäť ho upozornil Snape
na tú možnosť, že by sa jeho rozhodnutie mohlo obrátiť proti nemu, ale on bol práve
teraz priveľmi dobre naladený na to, aby si tú možnosť čo i len dokázal
pripustiť.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
