Postavy: Harry Potter, Severus Snape...
Obsah: Harry a kvety z
mrazu
Varovanie: trojitý
drabble (neriešim počet slov), pokračovanie Snehových vločiek
Pre Michalette, Mia, Vai, Mononoke, Aliya Midnight
Jedno z tých okien. Obrátených do
tichej a pustej ulice. Otvorených aj napriek tomu neúprosnému chladu. Sa
náhle zavrelo.
Jeho bledá tvár, poznačená mrazom, tým
mrazom, ktorý neúprosne kreslil kvety a iné vzory. Jeho oči, tie oči, na
ktorých mu tak veľmi záležalo.
Presunul tie krehké kvety vôľou do
známeho obrazu. Do obrazu, pomaly sa vynárajúceho z jeho samého.
Profesorov obraz.
Jeho tvár.
Taká akú si ju pamätal.
Chlad do jeho očí vpísal mráz. Cítil
v nich dotyk jeho ruky, ten posledný pohľad.
Ľutoval, za každou možnosťou, za každou
sekundou, počas ktorej mal možnosť čeliť jeho pohľadu, inému než ten, ktorý
spoznal, keď chytal do rúk snehové vločky, tá spomienka bola práve teraz tak
blízko, práve teraz ju dokázal privolať, predtým odmietal, nemohol ju stotožniť
s tým čo videl potom. No on tam aj vtedy bol, na tej strane, na ktorej ho
potreboval.
On nepočítal s tým, že bude
niekomu chýbať ani len nemyslel na tú možnosť, že by to mohol byť práve on,
koho hlas by práve teraz niekto túžil počuť. A myslel na to, prečo vtedy
neprišiel, prečo ho neoslovil a nepovedal mu, že tu je. Poznal odpovede aj
ich logiku, no nič to nemenilo na tom, že ich túžil počuť od neho... cítiť tú
istotu spojenú s tým, že on tam vždy bude, vždy na tej strane, na ktorej
je on.
Díval sa do tej tváre, vytvorenej
z jeho spomienok. A uvažoval nad tým prečo sa to vždy musí takto
skomplikovať? Prečo vždy on je na tej druhej strane, toho istého zrkadla?
A všetky túžby jeho srdca vždy na tej druhej strane.
Otvoril opäť jedno z tých okien,
rovnakých ako všetky v tejto ulici a predsa iných, lebo bolo
poznačené jeho dotykom.
„Veselé Vianoce, Severus...“ zakričal
do tmy a opäť ho zavrel, zvláštne oslobodený.
Odstúpil od okna, ďalej do tmy, do tej
istej tmy svojho sveta vzdialeného od jeho obrazu.
Zotmelo sa, sneh sa dotkol všetkých
striech. Aj tmavej postavy, stojacej na chodníku, ukrytej vo svojej vlastnej
tme, vo svojich vlastných tieňoch. Pod váhou ochrannej kapucne, inej než tá,
ktorá nebola poznačené len mrazom. A skôr než využila možnosť vrátiť sa
späť do sveta svojich vlastných istôt, poslala k nemu svoj hlas: „Veselé
Vianoce, Potter...A zatiaľ dobrú noc...“
