Nechcem si vziať tvoju bolesť 5. kapitola 1/3

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

poznámka: časy sú temné, takže dementor...

 máme tu tretí dielik z adventného kalendára

„Ako si... ako je možné, že si....“  nemohla uveriť tomu, že je s ňou a vyzerá ako ten chlapec, ktorým predtým bol, vyzerá skutočne ako ten mladý čarodejník, ktorého poznala z jeho spomienok aj zo svojich predstáv. Musela sa ho dotknúť, musela sa presvedčiť o tom, že nepodľahla len svojim vlastným predstavám.

Bolo to skutočné to jeho objatie, aj jeho prítomnosť v jej posteli, prítomnosť inej blízkej osoby, ktorá s ňou zdieľala všetko, čo ju postretlo. Oprela sa oňho, kdesi v nej, akoby sa otváralo niečoho hrejivé, príjemné, niečo takmer ako úľava, že nie je sama, že nemusí so všetkým bojovať len ona, bez inej blízkej bytosti, ktorá by mohla všetko zdieľať s ňou.

„Ďalšia z výhod našej dohody, ty sama si zrejme praješ, aby som mal svoju pravú podobu, tvoje prijatie mi otvorilo dvere, ale neplatí to pre všetkých ostatných, v tvojej mysli je živá a skutočná a ja z toho môžem čerpať natoľko, aby som tu bol v takejto podobe teraz s tebou...“ vysvetlil jej to svojím hlasom a ona ho vskutku mohla počuť, natoľko silné bolo to jej želanie, ktoré jemu samému dávalo tú moc. Objasnil jej to Malcolm.

Cítila jeho objatie, ako niečo pevné a nemenné, ako to, čo práve teraz potrebovala, aby prekonala tú ďalšiu krízu, ktorá v nej narastala a hrozila, že opäť zaplaví jej svet bolesťou.

„Takže môžeš... ty skutočne dokážeš...“

„Áno, keď sme spolu osamote a keď to budeš potrebovať, dokážem byť opäť Malcolmom...“ pripustil tú možnosť a pre ňu to bolo niečo ako dar, v ktorý už vôbec nedúfala.

Aj napriek tomu, kým bol, ona viac než ktokoľvek iný rozumela tomu, čo to znamená byť súčasťou temnoty, ktorá dokázala všetko pohltiť v nej samej takmer zabila všetko dobré.

„Máš späť aj svoju moc?“

„Nikdy som ju nestratil, no nemal som dôvod ju používať, bola hlboko, kdesi skrytá a využíval som len to, čo som potreboval na to, aby som sa nasýtil...“ hovoril o tom takmer až s istou opatrnosťou.

„Budem môcť použiť aj prútik, aj keď je to pre bytosti môjho druhu nelegálne, ale pokiaľ ty proti tomu nemáš námietky, pre mňa osobne to bude po toľkých rokoch fascinujúca skúsenosť...“

Áno, poznala ten zákon, vedela, že prútik smie vlastniť len čarodejník či čarodejnica no nie démon či akákoľvek iná čarodejná bytosť.

„Aké to vlastne je... ten pocit, keď iná osoba stráca dušu a ty...“ bolo to desivé, vždy sa toho bála, no teraz to chcela vedieť, teraz bola pripravená to pochopiť.

„Je to, akoby sa všetko, čo mal v sebe, celá podstata tej osoby na chvíľu stala mojou súčasťou, akoby preklenula celú tú temnotu, akoby spomienky tej osoby ožívali vo mne, to je ten krátky okamih, medzi tým než je bozk dovŕšený... no zároveň je to trest, lebo všetko to dobré, všetko to čo na chvíľu obklopí vedomie  nášho druhu je vzápätí navždy stratené a vyhasnuté, veľmi rýchlo to stratí svoju iskru a vybledne... skôr než by ho to mohlo prebudiť z tej večnej letargie, to dokáže len dohoda, no málokto pozná jej pravý význam... nasleduje bolesť, strata, ktorú dementor, ako vy čarodejníci nazývate môj druh, vskutku túži po ďalších zážitkoch tohto druhu, je to ako neprekonateľný impulz... to pre nás znamená bozk, to ostatné je len slabým východiskom z agónie...“

„Takže aj teraz potrebuješ aj teraz by si...“ znepokojilo ju to, opäť sa v nej ozvala tá racionálna časť, ktorá ju varovala pred týmto neľútostným stvorením, ktorého ľudská podoba vskutku neznamenala to, že prestal byť príslušníkom svojho druhu, stále to bol démon.

„Nie, teraz ma živí naša dohoda a stačí mi na to, aby som prijímal menej duší, než obvykle... Ale som ti k dispozícii, kedykoľvek, ak budeš potrebovať to, aby som vyčistil les, ako o tom hovoríš ty...“

Nepýtala sa koľko ani kedy to bude potrebné, lebo vedela, že nájde pre jeho hlad využitie, aj keď to pre ňu osobne bude veľmi ťažké, bolo nutné držať sa pôvodného plánu aj za cenu tých výčitiek a bolesti, ale časť z nej, akoby to začala odmietať, akoby nechcela niesť zodpovednosť ani za tých, ktorí podobní osud priali iným.

 „Teraz ešte nie, ale neskôr, sa tam vrátime, keď budem silnejšia, keď dokážem tomu opäť čeliť...“

„Možno nedokážeš, ale to je v poriadku, je v poriadku, že je ti nepríjemné to, čo vy ľudia považujete za definitívne zničenie inej osoby... či už si to podľa vášho pohľadu na veci zaslúži alebo nie... my takéto veci nerozlišujeme, nemá pre nás žiadnu váhu to, čím sa daná osoba previnila... no môžeš si vybrať ponúkam ti aj iné formu pomoci... a duše môžeš ponechať výlučne v mojej kompetencii... naša dohoda sa dá ďalej rozširovať, ale aj zužovať, som ti k dispozícii, úplne vo všetkom...“

Počas tej noci hovorili o všetkom, ešte raz to prebrali, ona ešte raz zvážila svoje možnosti.

A napokon sa jej podarilo aj zaspať, v jeho objatí, v bezpečnej blízkosti toho, kto sa stal jej spojencom nielen proti nim, ale aj proti smútku, ktorý on sám tak dlho zosobňoval. 

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť