Nechcem si vziať tvoju bolesť 5. kapitola 2/2

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

poznámka: časy sú temné, takže dementor...

hneď tu máme rovno aj dvojdiel....

Ráno bol stále tam, aj keď neverila tomu, že to tak bude, no keď sa prebudila, našla ho ležať vedľa seba.

Mohla sa ho opäť dotknúť, mohla cítiť jeho blízkosť, tú istú takmer zdrvujúcu blízkosť, ktorá pre ňu motiváciou k ďalšej inak nepochybne veľmi únavnej existencii.

Ešte na chvíľu zložila hlavu na jeho plece, prechádzala pohľadom po zvláštnych tetovaniach na pravom ramene.

Fascinovaná dôkladnosťou tej kresby, desivej , vskutku zasahujúcej do hĺbky, každého kto mal možnosť ju vidieť.

Nespal, spánok bol nepochybne stále ešte vecou, týkajúcou sa výlučne ľudských bytostí a nie démonov, ktorý zo seba zvliekli ten smútok, len kvôli dohode s človekom, ktorá bola pre nich zrejme tým jediným spestrením pomerne dlhej a únavnej existencie.

„Ako dopadol ten súboj?“ opýtala sa ho, dnes túžila po dokončení jeho mozaiky, po príbehu, ktorý on sám priniesol do jej života, zatiaľ ešte nedokončený.

Dotkol sa jej tváre, jej vlasov, ktoré boli rozstrapatené a zbavené lesku. Neprekážalo mu to, na jeho tvári nebolo ani znechutenie, len výraz čírej zvedavosti spojenej s podobným druhom dotyku.

„Môj príbeh so sebou nesie isté riziká, práve teraz si nemyslím, že by bolo vhodné...“

„Chcem ho počuť, chcem vedieť, ako si sa stal dementorom... povedz mi, ako dopadol ten súboj... chcem to vedieť v mene našej dohody?“ žiadala ho pomocou slov, ktoré boli preňho záväzné.

„Nebol som porazený ale ani som nevyhral... bola to pasca, do ktorej ma vohnal môj hnev...“

A cítila ako sa tie obrazy opäť preniesli do jej mysle, ako sa spojila s tou jeho, akoby nebol žiadny rozdiel medzi ňou a ním.

Takmer v tesne súhre sa podriadila tomu, že je tam, že jeho zlosť je aj jeho zlosťou, že jeho rýchly krok a premiestňovanie prudké a neľútostné, takmer až na pokraji rozštiepenia a pád.

Pád do tmy, na to miesto.

Stopovanie, čítanie magických stôp, rýchle zaklínadlá, horúčkovité prípravy.

Všetko sa to krútilo okolo tej zmesy hnevu, cez ktorú chladná logika len veľmi nepatrne začínala presvitať.

Ten muž.

Ich stretnutie. Prudkosť ich vzájomných mágií, ktoré so sebou viedli neľútostný boj.

Bolesť v rukách, zaklínadlá, krúženie v smrtiacom kruhu, pomalé a systematické ničenie po kúskoch, boj pri ktorom všetko čo v sebe dlho nosil, bolo použité na pôvodcu jeho nešťastia a to zaklínadlo.

„Avada kedavra...“ zelené svetlo.

Bez milosti uvrhnuté.

Pád.

Mŕtve oči protivníka.

Bol rýchlejší, to len on si myslel, že vždy len spí, že nedokáže zabiť, že bude mať možnosť ho zlomiť.

No necítil potešenie.

Neprežíval ho v súvislosti s podobnými ničením. Prial si nájsť pochopenie, nájsť osoby, s ktorými bude môcť existovať a skúmať ďalej mágiu, hľadal už len spoločnosť na svojej ceste.

No zároveň aj oslabenie z boja, z toho vypätia, zo zaklínadiel, ktoré utŕžil on. Jeho telo, dávno nezvyknuté na takú záťaž, skôr tvoriace a zaoberajúce sa hoci aj temnými zložkami, no vždy tými, ktoré prinášali niečo a nevzali nič, stratil vedomie, po dlhých hodinách bez spánku, len ovládaný túžbou po pomste, len ňou hnaný ďalej a ďalej, len prežívajúci tú trpkosť spojenú s tým ako ľahko sa ho vzdala, kvôli krajšej tvári, tak ľahko sa vzdala toho všetkého, čo jej vtedy ponúkol.

Dovolil sám sebe všetko opustiť a presunúť sa do sfér, kam nemohla k nemu zostúpiť bolesť, skrotiť tú mágiu v sebe, ktorá v ňom divoko rezonovala a dožadovala sa aj dotyku so svetlom a nielen s tmou.

***

Prebudenie v tmavej cele. S putami obmedzujúcimi mágiu. Bol tam dlho, celý týždne, hladovania a čakania.

Oni potrebovali získať z neho všetko, kým boli rozhodnutí ho vydať iným.

Dostali sa práve k nemu tí praví lovci čarodejníkov, ktorým jeho výlet do samého seba dopomohol k tomu, aby ho chytili.

Necítil kontakt s mágiou, s tou jedinou silou, ktorej ešte veril, necítil nič a nevedel... Nechali ho tam, v tej klietke, v ktorej ho vláčili z jedného mesta do druhého, ľudia naňho hádzali kamene, kričali, čarodejník, čarodejník, to bola urážka, a on bol slabý, bol napol zbavený seba samého, napol uviaznutý v tej bolesti, ktorá mu nedovolila dýchať. Len napol živý.

A potom prišli do toho mesta, kde sa mal konať ten smiešny súd a poprava. Áno, vskutku sa hovorí, že upaľovanie bosoriek bolo zbytočné, že pravý čarodejník a čarodejnica si dokázali poradiť, no on pod vplyvom tých pút, o ktorých sa už história radšej ani nezmieňuje, nemohol urobiť nič.

Len čakať.

Len nemyslieť na to, čo preňho bude znamenať dotyk ohňa.

***

Nepočúval tých žalobcov.

Nemyslel na nič.

„Áno, som vinný...“ to povedal, jeho vyprahnuté ústa to vyslovili a ani pritom nerozmýšľal.

Nepopravili ho.

Ani v tej deň, ani v ten nasledujúci.

V jeho očiach sa prebudila iná mágia, krutá, neúprosná, báli sa k nemu priblížiť, štítili sa toho, čo sa s ním začalo diať.

Niečo v ňom sa zlomilo, niečo akoby nad ním prevzalo vládu a on už nežil, cítil ako ho začal obklopovať chlad, ako jeho vlastná tvár akoby upadala do akéhosi zvláštneho stavu, ktorý oni nazvali chorobou a on cítil, že sa stráca, počas tej noci stratil seba a upadol do letargie, ktorá... mu ráno umožnila urobiť tú vec, tú vec, ten bozk, cítil, že sa zmenil, jeho telo sa zmenilo, jeho duša upadla, jeho vedomie sa posúvalo kamsi ďaleko za hranice toho, čo dovtedy poznal, unikol bolesti a stal sa tieňom, hlboko v ňom prežíval len hlad a túžba, po uchopení toho šťastia, ktoré nikdy nemalo dlhé trvanie...

Unikol späť do sveta, medzi tých, ktorí ním blúdili v rovnakej forme ako on a zabudol na všetko, na svoje meno, na svoj predchádzajúci život aj na rozsudok, ktorý bol nad ním vynesený.

A časom sa legenda zmiešala s pravdou a jednotlivé správy sa poplietli, rád lovcov upadol do zabudnutia, on ho vymazal, starostlivo a systematicky každú bodku za bodkou, ostali len tí falošní, len tí ktorí rozdávali smútok medzi bežnými ľuďmi a potom tu boli oni.

Tí, ktorí nemajú potešenie zo zabíjania, no živia sa emóciami a dokážu vziať človeku to, čo kedysi vzali im.

A jediné, čo ich dokáže prebudiť je dohoda, dohoda s človekom, ktorá je pre nich posvätná, ak je vykonaná formou obráteného bozku.

Pomaly ju vyviedol z tých spomienok.

Videla to tie obrazy, ktoré jej ukázal, ten proces, no neprežívala ho v takej forme ako on, chránil ju pred jeho účinkami a ona mu bola vďačná za možnosť dozvedieť sa ako došlo k tomu, že sa z neho stala bytosť tohto druhu.

Stratil nádej.

Pochopila, že keď sa to stalo, presne v tej chvíli, sa v ňom zlomilo všetko, sám seba rozbil na kúsky, vedený tým strašným zúfalstvom.

Potrebovala vedieť, čo znamená dostať sa až na okraj, na ten okraj ku ktorému smerovala aj ona sama a nevedela či sa dokáže zastaviť.  Práve teraz to prežila, práve teraz mala možnosť spoznať, aké by to bolo, keby sa tomu odovzdala.

„Ja... myslím, že dnes môžeme pokračovať, že dnes by sme mohli... opäť hľadať...“ chcela to dokončiť chcela to povedať, no príliš ju zasiahol jej vlastný plač, prichádzajúci z tej hĺbky.

Tie slzy, ktoré opäť v nej prebudili túžbu po ukončení bolesti, po nastolení duševného mieru.

Neplakala kvôli nemu, jeho spomienky boli už len obrazmi, ktoré nepálili, nezanechával v nej bolestivú stopu.

Ich stotožnenie bolo veľmi jemné, veľmi rýchlo zbavené pocitov, ktoré by sa k nej mohli dostať, no napriek tomu nedokázala urobiť nič iné len plakať... Vrátili sa k nej jej vlastné obrazy.

Jej vlastný pocit viny rozožieral všetko.

„ja.. mala som odísť, rozmýšľala som nad tým, pár dní predtým som bola rozhodnutá chcela som...“

Vstúpil do toho obrazu spolu s ňou.

Bola tam.

Balila si veci, všetko mala prichystané. Aj list na rozlúčku, list pre nich. Chcela, aby boli v bezpečí, aby odmietli všetko, čo by ich mohlo ohroziť. No nemohla, nedokázala tie dvere otvoriť a potom už bolo neskoro, to všetko akoby v nej umocnilo ten pocit, že ona jediná zodpovedá za ich prázdne tváre.

„Mala som odísť, mala som, mala som niečo urobiť... ochrániť ich odísť omnoho skôr... vedela som, že raz prídu, že raz... ale bála som sa, bála som sa ostať sama...“ začínala sa triasť a on ju opäť objal.

Oprela sa oňho a opäť si bola vedomá toho, že sa nedokáže ani len pohnúť, kým tá bolesť opäť neprejde.

„Bola to tvoja rodina, je pochopiteľné, že si chcela ostať s nimi, že si sa spoliehala na ich pomoc... Aj oni chceli ostať s tebou... priali si, aby si bola v bezpečí...

Jemne ju posunul ďalej a ona prežívala s ním tie rozhovory s nimi, to všetko, čo nemala možnosť urobiť predtým, opäť videla ich tváre, lúčila sa s nimi tak dlho, ako to len bolo nevyhnutné. Vskutku si priali, aby bola v bezpečí, aby unikla tomu všetkému, preto ju ani len nenechali na škole, lebo verili tomu, že sa im to podarí zvládnuť a nikdy o tom nezapochybovali ani v tých posledných dňoch. A ona cítila, že im na tom záležalo, na tom, aby napriek všetkému, čo by sa mohlo stať ďalej žila, aby nezničila seba samú tak, ako sa to stalo jemu.

Bola pritom pod jeho ochranou, pod ochranou toho nenávideného stvorenia, ktoré ona videla inými očami.

A vyrovnávala sa sama so sebou, prijímala jeho pomoc, chcela sa z toho dostať, čo najskôr, aby dokázala splniť to, čo sama sebe sľúbila, aby tomu všetkému dokázala čeliť a ďalej plniť ich dohodu, v ktorej práve teraz nachádzala viac svetla než temnoty. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola