6. 12. 2015

Pradiarska ulička 35. kapitola




 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

http://meropesvet.blogspot.sk/p/advetny-kalendar.html

Mikuláška nádielka vás dnes neminie.


 Pre Abequa, Mononoke.

„Prišli ti výsledky zo skúšok...“ oznámil mu Snape a podal mu tú úradne zapečatenú obálku.
Harry práve počítal škatuľky s koláčikmi, ktoré mal pripravené pre deti, keďže ich návšteva bola naplánovaná  už na zajtrajšok a mal z toho akýsi zvláštny pocit, akoby sa až priveľmi ponáhľali s touto formalitou. No nikto mu o tom nevedel nič povedať ani Eloise, keďže to nebol práve jej odbor, no aj ona zdieľala jeho názor, že sa zrejme niečo chystá a mali by byť na pozore.
Každopádne formuláre boli už potvrdené a všetko ostatné týkajúce sa ich zväzku bolo už aj úradne ošetrené a takisto sa už objavili aj príslušné titulky v novinách. Tá šokujúca téma vypredala niekoľko nákladov rôznych čarodejníckych časopisov, vrátane tých najnovších, ktoré vďaka tomu prežívali pomerne úspešné obdobie.
Harry Potter je partnerom Severusa Snapa, to, že oficiálne spečatili svoj zväzok čarodejníckym sľubom, to bola záležitosť, ktorá vskutku mnohých šokovala. No on sa za to nemienil nikomu ospravedlňovať, bol skutočne šťastný, že sa mu dostalo tej cti stáť po jeho boku ako jeho priateľ, milenec, ako osoba z jeho minulosti, prítomnosti a dúfal, že aj budúcnosti.
A vskutku bola práve táto budúcnosť ohrozovaná zásielkami z ministerstva, ktoré v ňom nevyvolávali dobré pocity a akosi sa od toho nedokázal odpútať ani keď šlo o kurz.
Vzal si od Severusa tú obálku,
a nepochybne sa to podpísalo aj na jeho výraze tváre, keďže pocítil na pleci Severusovu ruku.
„Len pokojne, Potter, stále ešte môžete dostať opravný termín...“ podpichol ho majster elixírov, vskutku veľmi jemne a pomerne elegantne.
„Nie, dúfam, že nie, teda...“ takmer sa do toho opäť zamotal, no keďže jeho partner si ho pritiahol do objatia a Aileas sa mu tiež začal motať pod nohami, nepochybne pod vplyvom toho, že sa mu páčili tie farebné škatuľky s koláčikmi a akosi sa od nich nedokázal odpútať, čo Harryho tiež dosť znepokojovalo, lebo vedel, aký účinný dokáže byť dračí oheň, Ailesa sa už v tejto oblasti značne zlepšil.
„Samozrejme, že áno, ak ale...“
„No tak, Potter...“ Snape zrejme neočakával, že ho tým tak rozhádže a v jeho pohľade sa mihlo niečo ako úprimné znepokojenie, čo Harryho potešilo viac než čokoľvek iné, pretože mal možnosť sa presvedčiť o tom, že Snapovi nech je akýkoľvek a nech sa už o ňom hovorí čokoľvek, na ňom vskutku veľmi záleží.
To už Harry skutočne otváral tú obálku a prechádzal tou tabuľkou so známkami, ktorá spôsobila, že sa pomerne spontánne uchýlil do Snapovho objatia a vôbec nie preto, že by to neurobil, ale naozaj získal viac než dostatočný počet bodov a prišla mu aj licencia, čo považoval za veľký úspech.
Mal to za sebou a Aileas mohol byť s nimi aj legálne, čo bola vskutku dobrá správa pre nich všetkých, keďže to nevyzeralo, že by to mláďa dokázalo existovať samostatne, aspoň pokiaľ mal možnosť to sledovať, Aileas sa dosť spoliehal práve na jeho partnera, no do určitej miery si už zvykol aj naňho a prijal ho k osobám, ktoré uznáva za dôležité autority, tak by to zrejme preložil do bežnej reči, aj keď drak hovoril skôr o tých veľkých, ktorí sa oňho postarajú.
A vskutku akoby aj on reagoval na ich náladu, vydal zo seba ten svoj typický zvuk, no nie útočný, ale skôr príjemný, aspoň do istej miery, pre určitú skupinu ľudí  priam až melodický.
„Gratulujem ti, Harry...“
Pošepol mu Snape predtým než ho pustil.
„A to ma ani nepobozkáš, Severus?“ naliehal naňho nepochybne preto, že vedel, že on to sám od seba len tak neurobí. Stále mal jednu z tých pojašenejších nálad, ak by to tak mal nazvať, bolo to príjemné a nechával sa tým unášať, bol priam opitý šťastím a neprial si, aby to prestalo.
„Ak len to, tak veľmi rád, Potter...“
A on pocítil jeho pery na svojich, celkom sa tomu odovzdal, tomu ako sa všetko šťastie náhle vlialo doňho a on cítil jeho priam zázračný vplyv.
***
Stáli tam.
Pred dverami toho dočasného domova pre deti, ktoré prišli o svojich rodičov v čarodejníckej vojne a nemali to šťastie, aby sa o nich postarali blízki príbuzní. Po jeho chrbte prešiel chlad, to miesto, bolo podobné tomu, ktoré videl v Dumbledorových spomienkach, niežeby to bol úplne ten istý dom, ako vtedy, všetko bolo iné, ale ten pocit, ktorý z neho sálal bol rovnaký ako ten, ktorý mal možnosť spoznať, keď stál pri ňom a díval sa na to miesto. Akoby všetko to bláznivé šťastie, ktoré cítil v posledných dňoch bolo náhle nahradené chladnou ostražitosťou.
A čo ak niekto z nich, čo ak v niektorom z nich... poškodenie, ktoré... Preblesklo mu mysľou, keď vstupovali dovnútra, pričom Severus sa bavil s akousi ženou v dlhšom sivom habite, pomerne prísnou a strohou, ktorej meno Harry akosi popritom všetkom stihol prepočuť.
No nechcel na niečo také ani len pomyslieť, bolo to predsa iné a oni predsa nemohli mať v sebe, to čo vtedy mal on, ešte tu neboli tak krátko a ani jeden z nich predsa neprešiel tým, čím prešiel on.
Videl deti na dvore aj na chodbách a niektoré z nich, hlavne tie staršie, mu pozdravili, iné si ho len zvedavo obzerali...
No zvyčajne ho len pozorovali a len máloktoré sa k nim odvážilo pristúpiť bližšie. Veľmi ho to zasiahlo, už od začiatku to bolo preňho ťažké, ale teraz, keď ich tu videl, pripomenulo mu to tak veľa z jeho vlastnej minulosti, akoby v ich pohľadoch bolo vpísané to, čo kedysi cítil on, keď... aj keď nevedel, že temný pán... no vždy mal ten pocit, akoby mu chýbal veľký a dosť podstatný kúsok vlastnej minulosti a aj keď žil v rodine, mal mnohokrát pocit, akoby žil len v domove vedľa ľudí, ktorí k nemu vskutku nemajú žiadny bližší vzťah. A práve teraz to naňho dosť doliehalo, lebo videl, čo všetko Voldemort spáchal, kým sa on pripravoval na stretnutie s ním.
„Áno, iste slečna Adamsová...“ počul ako Severus tú ženu opäť oslovil.
„Poďte za mnou vy dvaja ste ten špeciálny prípad, tak to pôjdeme až hore...“ povedala im, keď nazrela do formulárov, ktoré si zo sebou priniesli aj keď aj to bola zrejme len formalita, keďže ich musela aj tak poznať, no nepochybne si priala dodržať celý úradný postup, čo Harryho výrazne znepokojovalo, pretože nebola ani trochu príjemná, ale skôr chladná a rezervovaná a dívala sa na nich skôr, akoby boli len číslami na jej zozname.
„Špeciálny prípad...?“ opýtal sa Harry znepokojene.
„Áno, pán Potter,“ vyhlásila dosť stroho. „Všetko vám vysvetlím v kancelárii, poďte so mnou...“
A vskutku ich zaviedla až do akéhosi výťahu, v ktorom boli až štyri poschodia, dom bol zrejme omnoho väčší než sa na prvý pohľad zdalo a bolo tam akési takmer až neľudské ticho.
Čo Harryho znepokojovalo viac než akékoľvek iné zvuky, výťah sa dal do pohybu, pomerne rýchlo a Harry mal čo robiť, aby sa udržal na mieste a zrejme nebol jediný, Snape takisto bojoval s tým nepríjemným tlakom.
A keď napokon zastal, Harry bol skutočne rád, že to už mal za sebou, lebo ho to znervózňovalo viac než bolo vhodné a nechcel, aby si tá Adamsová všimla, že mu takéto záležitosti ešte stále môžu spustiť nebezpečné reakcie v ňom. No našťastie sa nič nestalo, dostali sa bez ujmy do pomerne priestrannej kancelárie s veľkými oknami.
„Sadnite si páni...“ pokynula im a oni zaujali miesta na dvoch stoličkách, umiestnených neďaleko hrubého kancelárskeho stola, Harry stále ešte dosť nervózne hľadel na svoje ruky a dúfal, že sa mu nezačnú chvieť, z celej tej návštevy bol každopádne dosť nervózny a ešte to z neho nestihlo opadnúť.
Čarodejnica vytiahla akési zložky otvorila ich.
Predpokladám, že meno Amelia Quirrellová je vám známe...“
„Nie...“ vyhlásil Harry po pravde.
Hoci to priezvisko vskutku poznal, no o tej žene ešte nepočul a nevedel, že profesor Quirrell mal nejakých príbuzných a ani sa o to priveľmi nezaujímal.
Snape však naňho pozrel, akoby snáď zabudol ako sa volá minister mágie, prípadne niečo rovnako závažné.
„Áno, to meno mi je známe...“ pozrel na Harryho a dodal: „Jedna z popredných odborníčok na elixírotvorbu súčasnosti...“
To Harry vskutku nevedel a nepochybne to bolo zrejme niečo, čo im Snape na hodinách svojho času spomínal, lebo sa práve teraz tváril tak, akoby to bolo vskutku niečo, čo by mal v každom prípade ovládať. A nepochyboval o tom, že keby boli osamote Severus by neodolal pokušeniu a poriadne by mu to vysvetlil.
„Áno, iste, no mala som na mysli skôr váš osobný vzťah, ak sa to tak dalo nazvať...“ pokračovala pridelená úradníčka z ministerstva.
Harry pozrel na Snapa. Jeho tvár ostala nepreniknuteľná a chladná, akoby poznačená hradbou, ktorú však práve teraz nedokázal postaviť, no Harry aj tak nevedel, kam presne by mal ten pohľad zaradiť.
„Takže ste nás sem zavolali preto, aby ste sa hrabali v mojej minulosti, mám to chápať tak, že máte v úmysle rozoberať moje predchádzajúce vzťahy...“
„Chcem od vás len oficiálne potvrdenie, že ste s tou ženou mali osobný vzťah, je to skôr formalita pán Snape, aby sme mohli potvrdiť pravosť jej listu a následne urobiť potrebné skúšky, ktoré sú nutné na na určenie otcovstva...“
„Určenie otcovstva?“ zopakoval Snape pomaly. „Buďte taká láskavá slečna Adamsová a všetko nám poriadne vysvetlite, ako ste dospeli k tomu záveru, že ja by som mal byť otcom... že jak by som vskutku mohol... A čo vlastne o nej viete vy, hovorí sa predsa, že bola zavraždená ešte počas čarodejníckej vojny...“
Harry počul ako jeho hlas začal nebezpečne stúpať, no neodvážil sa nič povedať, absolútne ho to odrovnalo.
„Slečna Quirrellová to uviedla vo svojom liste, ktorý nám bol doručený, označila vás za otca svojho dieťaťa a vo svojej poslednej vôli si želala, aby ste sa v prípade, že prežijete vojnu o svojho syna postarali osobne... Áno, obávam sa, že vskutku je to tak ako vravíte a aj ona bola jednou z obetí čarodejníckej vojny, no ostal po nej syn, ktorý sa dostal do nášho centra a keďže dosiaľ nebol nikým adoptovaný a ani sa k nemu neprihlásila žiadna ďalšia rodina a takisto aj pod vplyvom toho, že ste boli oslobodení od svojich obvinení vám bude ponúknuté prevziať si ho do svojej osobnej starostlivosti, samozrejme, po vykonaní príslušných testov a ak vy sám budete mať záujem... podieľať sa na jeho výchove...“
Harry stále hľadel na Snapa, akoby očakával, že to poprie, že vskutku nemohol mať dieťa s tou ženou a je to len jedna z tých ďalších záležitostí, do ktorých bol zatiahnutý.
A pochopil aj prečo to držali v tajomstiev, ak to bola pravda, tak ten chlapec bol Snapov syn čo by mu prinieslo pomerne nepríjemnú slávu aspoň v istých kruhoch a zrejme nechceli, aby tomu musel čeliť hlavne v budove, v ktorej žili aj staršie deti, ktoré si pamätali na vojnu a všetko s ňou súvisiace.
To ticho, ktoré nasledovalo po tomto vyhlásení ešte viac dráždilo jeho nervy. Nuž Snapa si vždy tak nejako predstavoval ako osobu, ktorá nemá žiadny súkromný život, považoval ho za príliš neznášanlivého na to, aby niekto skutočne a on...
Vyzeralo to tak, že aj predtým než stretol jeho bol absolútne normálny, teda niežeby takým nebol aj teraz, ale skrátka, nikdy predtým spolu nehovorili o jeho minulých vzťahoch, ak by sa to tak dalo nazvať a Harry potom ani ktovieako netúžil, tá jeho tajomnosť bola preňho omnoho príjemnejšou voľbou, než priama konfrontácia.
„Ak dovolíte, vyjadrím sa k tomu až po vykonaní všetkých testov...“ povedal jeho partner pomerne chladne.
Úradníčka mu podala list, od tej ženy a Snape ho nejaký čas študoval, kým ho čítal Harry sa snažil spamätať z tej správy, ktorá znamenala, že Snape má možno syna a on bude mať možno... teda... niežeby plánoval naňho hneď tlačiť, ale predpokladal, že ak je to pravda, tak si medzi sebou nejaký vzťah budú musieť vytvoriť.
Severus Snape napokon odložil list.
„Môžeme pokračovať...“
„Áno, iste, súhlasíte teda so skúškou otcovstva a príslušnými formalitami...“ opýtala sa úradníčka jeho partnera.
„Áno, samozrejme, slečna Adamsová...“  
„Výborne... toto si ešte prečítajte...“ podala mu akýsi oficiálny dokument a on ho po dôkladnom prečítaní podpísal.
„Poprosím vás teraz, aby ste navštívili našu liečiteľku, ktorá vám odoberie príslušné vzorky... a potom môžete vidieť svojho údajného syna...“
„Nie, slečna Adamsová, zatiaľ nemám v úmysle sa s ním stretnúť, najprv chcem, aby boli vyhodnotené vzorky...“
Harry netušil ako dlho to presne trvá, no ani v muklovskom svete to nebolo hneď hotové.
„A ja... mohol by som ho zatiaľ vidieť? Ja by som ho rád navštívil, ak by to bolo možné... Ak by si voči tomu nič nenamietal...“
Snape naňho chvíľu len hľadel, stále ešte tým kontrolovaným pohľadom, no napokon prikývol.
„Áno, iste, ak to povolí slečna Adamsová, nemám voči tomu žiadne námietky...“