Pradiarska ulička 36. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

                                                           Pre Mononoke, Abequa.

Harry netušil, prečo vlastne to dieťa tak veľmi chcel vidieť. Bol prekvapený svojou vlastnou reakciou, ktorá vôbec nezodpovedala tomu, čo by on sám od seba očakával.

A začal sa z toho celého spamätávať, až keď už bol na chodbe s Demelzou Robinsonovou, svojou o tri roky mladšou spolužiačkou z Rokfortu, ktorá tu vypomáhala ako dobrovoľníčka. Pani Adamsová ju požiadala, aby ho odprevadila, kým sa budú vykonávať testy otcovstva.

Od vojny od nej nepočul, školu si vraj ešte dorábala diaľkovo v tzv. špeciálnom ročníku, keďže po vojne si dala ešte nejaký čas pauzu a už sa jej nechcelo vrátiť sa na Rokfort natrvalo.

Dozvedel sa od nej, že to pre ňu bolo nesmierne ťažké vzhľadom na to všetko, čo sa tam odohralo a na režim, ktorý tam počas štúdia panoval. Rozhovor s ňou bol pomerne príjemný, no bolo preňho s ňou udržať krok.

„Máš aj ty záujem si školu dokončiť, ak by predsa... tak ti odporúčam tento program... večerného štúdia...“

„Porozmýšľam o tom...“ zamumlal Harry nesústredene, mal plnú hlavu toho dieťaťa, ktoré takpovediac vskutku bolo preňho takým veľkým prekvapením, že práve teraz akoby sa všetko v ňom zablokovalo a nedokázal nič cítiť.

A nebolo to o nič lepšie, keď ho Demelza priviedla k akýmsi tmavým  dverám zabezpečeným kúzlami, ktoré otvárala pomocou zložitého otváracieho zaklínadla. A nápis, ktorý na nich stál, ŠPECIÁLNA SEKCIA, takisto nevzbudzoval veľmi príjemné pocity.

„Špeciálna sekcia, čo to znamená?“ opýtal sa jej s obavami, ktoré vôbec neskrýval.

„Sú tu deti, ktoré majú isté problémy so svojou mágiou... no v prípade toho chlapčeka, za ktorým ideme, údajne ide len o následok silného šoku, malo by to byť len prechodné...“ povedala mu a on si napriek tomu hneď predstavil Arianu Dumbledorovú. Len dúfal, že to dieťa, či už je Severus jeho otcom alebo nie, nebude trpieť podobnými následkami.

A napätie v ňom samom pozvoľna začínalo narastať, keď šli tou dlhou chodbou, okolo tých dverí s rôznymi menovkami a číslami. Cítil vibrovanie kúzel za nimi za tou ochranou, ktorá ich od nich oddeľovala.

„Ale sú tu aj nevyliečiteľné prípady...“ skonštatoval takmer až s nádejou, že ho bude presviedčať o opaku.

„Áno, ale tie deti sa tu nezdržia dlho, ministerstvo pre nich plánuje vytvoriť pokojnejšie miesto, kde budú môcť žiť, na určitej úrovni aj napriek týmto nepríjemným dôsledkom vojny...“

Harry vskutku dúfal, že to tak bude, že teraz, keď ministerstvo majú vo svojich rukách ľudia, ktorý majú v živej pamäti minulosť a záležitosti s ňou spojené, budú voči týmto záležitostiam pristupovať citlivo, vskutku on sám sa plánoval viac zaujímať o deti, ktoré potrebovali tento druh pomoci a aj prispieť k tomu, aby sa im to podarilo, aby si našli svoje miesto aj napriek poškodeniam. Predpokladal, že Hermiona prejaví o túto tému záujem, zdalo sa mu, že mu aj niečo hovorila o tom, že na nejakých podobných projektoch spolupracuje, chcel si to u nej overiť a prípadne aj pomôcť ako len bude môcť.

Toľko toho už nemohli zachrániť, až teraz akoby si naplno uvedomil všetko to, čo bolo zničené a nenávratne stratené.

Preto vskutku pristupoval s omnoho väčším rešpektom k tým pre zmenu bielym dverám, ktoré Demelza otvorila.

Za nimi bola ešte jedna miesto a z nej sa dalo vojsť do detskej izby. Obyčajnej, útulnej, obsahujúcej všetko potrebné vrátane hračiek.

Harry však hľadel hlavne na toho čiernovlasého chlapčeka, trojročného, ako mal možnosť zistiť od Demelzy, ktorý sedel so sklonenou hlavou, plecia mal zhrbené, no keď začul, že niekto prichádza do izby, zdvihol hlavu a pozrel sa naňho.

Jeho črty tváre boli pomerne jemné, bol bledý, mal čierne oči, pomerne úzke pery, bol chudý a sedela pri ňom ďalšia dobrovoľníčka, ktorá mu zrejme práve teraz čítala rozprávku o skákajúcom hrnci.

Harry to dievča nepoznal po mene, no všimol si jazvu na jej tvári, jazvu, ktorá vyzerala ako od vlkolaka, no ona sa napriek tomu usmiala, vstala a pozdravila ho.

„Dobrý deň, Harry......“

„Dobrý deň...“

Nepochyboval o tom, že ju už svojho času videl na Rokforte, no nevedel si teraz presne vybaviť. No nemusel sa s tým ani veľmi trápiť, lebo sa dosť rýchlo vytratila tými zadnými dverami s tým, že má ešte niečo na práci.

Demelza sa sklonila k malému.

„Ahoj, Quentin, toto je Harry, prišiel ťa navštíviť...“

„Ahoj...“ pozdravil ho chlapček a upieral naňho tie svoje oči, ktoré takmer akoby on sám dôverne poznal. A práve tie oči si ho teraz obzerali s istým druhom záujmu.

„Ten Harry...“

„Áno, myslím, že áno...“ pripustil tú možnosť.

Bol to zvláštny takmer až znepokojujúci pocit.

Kľakol si k nemu.

„Zahráme sa spolu?“

Stále ešte nevedel, akoby sa mal cítiť, no pri pohľade naňho predsa len niečo v ňom akoby opäť ožívalo, no len veľmi pomaly, ešte stále bol pod vplyvom toho šoku, toho chladu, ktorý ho vnútorne akoby obrnil proti akýmkoľvek negatívnym pocitom.

„Ehm... áno...“ súhlasil chlapček a on si k nemu sadol spolu s Demelzou.

***

Neveril tomu, že to naňho vytiahli práve teraz. Nebolo to preňho vôbec príjemné čeliť tej minulosti, ktorú si mnohokrát vyčítal.

Nemienil prežiť vojnu, nepočítal s tým a jedine Potterov zásah ho dostal do toho blaženého stavu spojeného s ďalším žitím. No nevyčítal mu to, práve naopak, Potter bol teraz dôvodom, pre ktorý sa oplatilo bojovať aj proti tieňom minulosti aj proti Potterovej vlastnej hlave, ktorá ako jediná mu mohla zasadiť zdrvujúci úder.

No Potter očividne pod jeho vplyvom prospieval a on si neprial, aby sa to zmenilo. Chcel len, aby bol šťastný, hoci aj v jeho byte, ak je to vskutku ten typ domova, ktorý Potter potrebuje.

Dať mu všetko, čo kvôli vojne musel večne odsúvať a aj sebe dopriať ešte dosť pokojných rokov.

To, že by ho práve teraz mal zaťahovať do svojich problémov nepovažoval za najvhodnejšie, no ani nechcel, aby bol teraz tu a díval sa na tú skúšku, na to že vôbec nie je nadšený tou možnosťou, že by mal byť otcom toho dieťaťa, ktorému v podstate nemá čo ponúknuť, len meno, ktoré sa mu vypomstí a nekonečné dohady týkajúce sa jeho dôveryhodnosti, ktoré boli súdne vyriešené, no neznamenalo to, že všetko bolo zabudnuté.

Nerozumel tomu, prečo Potter nezačal zúriť, prečo chcel vidieť to dieťa, bol tým natoľko vykoľajený, že ho od toho ani len neodhováral, no práve teraz, keď mu odobrali vzorky a už nejaký čas čakal na svojho partnera na chodbe, začínal si myslieť, že to nebolo práve to najlepšie riešenie, nechať ho tam ísť samého úplne bez vysvetlenia.

No vysvetlenia tohto druhu, to nebolo niečo o čom by si prial hovoriť. Nikdy sa nemusel zodpovedať za tie veci, ktoré urobil, keď si myslel, že nemá na výber, keď tak veľmi záležalo práve na jeho rozhodnutiach a na tom, aby uspokojil tých, ktorý museli byť uspokojený, pre dobro všetkých ostatných, ale nie pre to svoje. Vždy vedel, že nebojuje pre seba, ale práve pre tie tupé hlavy, aby sa mohli usmievať, ďalej žiť, ďalej prežívať tie svoje drobné šťastné okamihy na pozadí tých veľkých vecí.

A teraz, keď prišiel rad naňho, nedokázal sa k tomu postaviť tak, akoby mal. Nemohol len tak obrátiť list.

A ten týždeň, kým budú robiť analýzy to bolo preňho ako mučenie, nemohli to urýchliť, bolo nutné toho chlapca pripraviť, keďže ako mu už povedali, mal problémy s mágiou a nechceli ho ešte viac rozhádzať, bolo nutné počkať na vhodnú chvíľu.

No nikomu z nich nezáležalo na tom, ako sa bude počas toho procesu cítiť on. Akoby snáď ani len nezáležalo na tom, že aj jeho tá pravda môže trápiť, viac ako tie ostatné.

A vskutku nevedel, čo by mal urobiť, keď videl ako Harry k nemu prišiel, s tým chlapcom.

Držal ho za ruku.

Aká nerozumnosť. Nechcel ho predsa vidieť, pliesť tomu dieťaťu hlavu už teraz, niečím, čo možno nie je ani len pravda.

„Potter,“ privítal svojho partnera stále ešte nie veľmi prívetivým hlasom. A rozhodne neocenil ani to, ako si ho to dieťa hneď začalo obzerať a vskutku aj keď nechcel podľahnúť tomu prvému dojmu, spoznával isté črty, ktoré... i keď viac sa asi podobal na matku, čo bolo v jeho prípade zrejme skôr požehnaním, než závažným problémom.

„A kto je toto...“ pýtalo sa to dieťa pomerne rozumne, no jemu tá otázka nepríjemne zarezonovala v hlave.

Harry naňho ospravedlňujúco hľadel.

„To bol dobrý kamarát tvojej mami, profesor Severus Snape...“ predstavila ho Demelza.

 Zrejme aj napriek tomu, že už na Rokforte neučil, nedokázala jeho meno vysloviť bez toho titulu.

„Nie, kamarát, nie kamarát...“ povedal ten chlapec, pustil Harryho ruku a pristúpil k nemu.

„Môj ocko... mama povedala... ukázala fotku...“

Severus sa k nemu a niečo mu pošepol, po tvári toho dieťaťa prebehol drobný úsmev.

„Áno, mama to tiež hovorila mne...“ a vrátil sa späť k Harrymu.

„Som rád, že ste tu...“

„Severus, ja skrátka...“

Snape sa stále tváril dosť kyslo a vynakladal všetko úsilie na to, aby sa nehneval na svojho partnera.

***

Harry po celý čas mlčal, počas toho večera sa akosi nedokázal odhodlať na to, aby sa Severusa na všetko opýtal.

Chcel to vedieť, niežeby ho to vôbec netrápilo, ale akosi nemohol. Pri pohľade naňho strácal odvahu.

Vlastne toho veľa nenahovoril od chvíle, ako sa vrátili späť z tej povinnej návštevy a rozlúčili sa s Quentinom, ktorému bolo veľmi citlivo vysvetlené, že zatiaľ sa budú ešte len stretávať... Čo chlapček napokon s istými výhradami prijal, samozrejme pod podmienkou, že ho veľmi skoro prídu navštíviť.

A nebolo to o nič lepšie, keď spolu sedeli pri večeri, opäť takmer neobvykle tichej, prerušovanej len Aileasom a Severínom, ktorých opäť pochytila jedna z tých nebezpečnejších nálad a šli si vzájomne po krku, ako to Harry pomerne diplomaticky nazval.

Severín bol vskutku natoľko podráždený Aileasovými hravými pokusmi o získanie pozornosti, až sa aj Harrymu ušlo pár škrabancov, keď sa ho pokúšal dostať do bezpečnej vzdialenosti od drakových nie veľmi šetrných výpadov.

„Bude nutné Aileasovi zohnať niečo na precvičovanie lovu, zrejme už uňho začali prevládať tieto inštinkty...“ citoval tentoraz príručku chovu drakov. A pomohlo mu to trochu sa rozhýbať.

„Postarám sa o to,“ vyhlásil Severus zdanlivo chladne.

„A možno by bolo vhodné aj pozhovárať sa o istých veciach...“ nadhodil tú tému Harry, keď už raz začal rozprávať akosi to šlo takmer samé od seba.

Snape prikývol a vstal.

„No povedzme, že to bude na dlhšiu debatu, pripravím gauč...“

Harry prikývol.

A nechal ho, aby všetko upravil tak, aby si mohli urobiť pohodlie, bol vskutku po celom dni dosť unavený, a to všetko čo sa stalo, ho trápilo aj keď si to odmietal pripustiť.

A prišiel ten čas, kedy sa vskutku dozvie niečo z minulosti svojho partnera, niečo nad čím sa predtým ani len vôbec nemusel pozastavovať. Test ešte nemali v rukách, no obaja pripúšťali istú podobnosť medzi tým malým a Severusom, bolo lepšie sa na to pripraviť ešte skôr, než to bude oficiálne potvrdené, aspoň on to tak vnímal. 

35. kapitola 

37. kapitola