Pradiarska ulička 39. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: zas sa nám to predlžuje no nevadí, predĺžime po prípade...  aj na 50, len aby to bolo uzavreté poriadne...

 Pre Abequa

Stav malého sa pomerne rýchlo zlepšoval, obaja ho však navštevovali v nemocnici každý deň. Zblížil sa aj s Ronom a s Hermionou, bolo v ňom niečo čo si ich dokázalo postupne získať.  Boli ako rodina, v pomerne krátkom čase to tak cítili, dalo by sa povedať, že skôr než by vôbec čakali.

A Harry sa často pristihol pritom, že svojho partnera ukradomky pozoruje a snaží sa odhadnúť, čo povie počas toho ich stretnutia s pani Adamsovou, ktoré sa čoraz väčšmi približovalo.

Vyzeralo to, že všetko je na dobrej ceste, keďže Quentin aspoň čiastočne narušil jeho ochranné bariéry.

Díval sa naňho inak než by bol Harry vôbec predpokladal a aj keď bol vo vzťahu k nemu stále dosť opatrný, cítil, že sa medzi nimi vytvára jedno z tých jedinečných spojení, ktoré však jeho partner prijímal s viditeľnou nevôľou. Ešte stále sa tomu bránil.

Harry si však nerobil kvôli tomu starosti, isté veci si skrátka žiadali viac času a on bol presvedčený o tom, že nie je nutný žiadny zásah, práve naopak len ich pozoroval a snažil sa dobre sa pripraviť na všetko, čo by ešte relatívne mohlo zasiahnuť do ich vzťahu.

A vskutku sa vyskytla jedna záležitosť, ktorá ho znepokojila a bol ňou práve návštevník, ktorého pri malom nachytal, keď sa počas toho štvrtkového popoludnia dostal opäť do nemocnice. Spôsobil, že mal chuť siahnuť po prútiku a dostať tú osobu čo najďalej od Severusovho syna, ktorý práve spokojne spal v izbe.

„Zdravím, Potter...“  Draco Malfoy mu venoval mierne pokrivený úsmev.

„Čo tu chceš, Malfoy...“ 

Jeho spolužiak po ňom prešiel pomerne odmeraným pohľadom.

„Vidieť syna môjho krstného otca...prišiel som ho navštíviť...“ tváril sa, akoby šlo o obyčajnú formálnu návštevu, no Harry vedel, že je to len zámienka na to, aby sa im opäť priplietol do cesty. Nestál o to, obával sa o to, čo by mohol urobiť on, keď jeho otec si toho dovolil viac než dosť aj napriek tomu, že bol v čarodejníckom svete nežiadúcou osobou.

„Nikto tu o tvoje návštevy nestojí... A už vôbec nie môj partner...“ odsekol Harry dosť nespokojne a hlboko v ňom akoby narastal ten nebezpečný tlak. Prebudili sa v ňom všetky tie ochraniteľské pocity a takisto videl pred sebou aj Severusa, ktorého takmer dostali draci, len kvôli zásahu jeho otca, vďaka ktorému mohol prísť o všetko, čo získal.

Mrzelo ho, že Severus sa mýlil, keď si myslel, že za ním Draco nepríde, očividne jediné na čom mu záležalo bolo opäť ho vidieť.

„Bude lepšie, ak sa k tomu vyjadrí on sám, nemyslíš...“ odsekol Malfoy chladne.

„Odíď...“ sykol Harry rozrušene, opäť sa v ňom prebúdzali všetky tie pocity, ktoré dlho zatláčal do úzadia.

Mladý dedič rodiny Malfoyovcov si však nerobil starosti, očividne sa ho vôbec nebál, čo bola chyba, lebo jemu by toho napriek všetkému odpustili viac než iným, bol presvedčený o tom, že ak by sa s Malfoyom rozhodol vysporiadať hoci aj tu, nič by mu nehrozilo.

„Len pokojne...“ pošepol mu Severus, jeho hlas, akoby bol  preňho impulzom na to, aby prestal zvierať svoj prútik, ktorý by už-už vytiahol, keby nemal svojho partnera za chrbtom.

„Nech odíde...“ vyhlásil Harry neúprosne.

Neprekážalo mu o nich hovoriť, vôbec ho to nerozčuľovalo, ale keď ich tu takto videl spolu, nedokázal sa ubrániť akémusi nepríjemnému pocitu, ktorý sám v sebe identifikoval ako istý druh žiarlivosti.

„Postarám sa o to, pokojne choď za Quentinom...“ požiadal ho Severus pomerne autoritatívne.

„Ale ja... Nechcem, aby “

„To je v poriadku, Potter, ty sa hlavne musíš upokojiť, ja to zariadim dobre... hlavne tu nevyťahuj prútik, lebo nás sem nabudúce vôbec nepustia...“ varoval ho Severus pošepky.

 „Tak dobre ja za ním pôjdem, ale ty prídeš za mnou, dobre... prídeš...“

„Áno, Potter, čoskoro prídem...“  ubezpečoval ho o tom jeho partner.

Poslúchol.

Stále ešte zarazený a mierne znepokojený tým, že ho jeho priateľ poslal preč, namiesto toho, aby ho v tomto podporil.

***

Prechádzal sa po izbe z jednej strany na druhú, stále cítil to ohrozenie spojené s tou osobou, ktorá si dovolila ukázať sa mu na oči. Malfoy svedčil v ich prípade a doteraz im nijako vážne neublížil, no nedokázal sa zbaviť podozrenia, že jeho návšteva nie je náhodná, že od nich bude niečo chcieť, že kvôli nemu bude musieť... podstúpiť ďalšie obete, po ktorých netúžil, teraz, keď bol Severus opäť s ním a skončili sa tie ťahanice s ministerstvom, netúžil po ďalších.

„Deje sa niečo zlé?“ opýtal sa ho Quentin, ktorý sa už prebudil a nejaký čas ho už zrejme pozoroval.

Dosiaľ si to ešte ani len nestihol uvedomiť, taký bol znepokojený týmto náhlym ohrozením.

„Nie nič, len tvoj otec sa zrejme ešte chvíľu zdrží, so svojím krstným synom...“ hlesol Harry stále ešte dosť nervózne.

Snažil sa tomu ubrániť no bolo to silnejšie než on a nedokázal sa upokojiť, nemohol to zniesť.

Ten pocit, že by všetko náhle mohlo... že by mohol urobiť niečo, čomu on sám nebude môcť zabrániť...

Niečo v ňom, akoby sa opäť lámalo...

Zrazu sa necítil vôbec dobre, všetko sa s ním krútilo, všetko akoby tlačilo oproti nemu, každá jedna zo stien, bola preňho desivou pascou, krútil sa v jej vnútri, až kým nepocítil detskú ruku, ktorá zovrela tú jeho.

„Dýchaj, Harry, pekne zhlboka...“ počul hlas, pomerne príjemný a nevinný. A časť z neho, akoby sa odpútala od tej krajiny večného strachu, do ktorej sa vrátil, silnejší než kedykoľvek predtým, no stále ešte hrozený.

Dýchal.

Pekne zhlboka, spolu tým dieťaťom, ktoré mu ukazovalo, akoby to mal robiť, cítil jeho pevné a sebaisté zovretie.

„Len dýchaj, Harry... pekne dýchaj...“ trval na svojom malý a on ho poslúchol. Chlad, ktorý ho zvieral opäť začínal povoľovať, steny sa k sebe viac nepribližovali, viac sa nechveli.

Sústredil sa na svoj dych, na svoje srdce, ktoré sa pomaly opäť stabilizovalo a prestalo bolestivo pulzovať v jeho hrudi.

„Zavoláme niekoho... niekoho kto bude s nami...“ opýtal sa ho Quentin, ktorý zrejme vycítil, že na tom nie je dobre. A on sa za to zahanbil, lebo si myslel, že je to už preč, že sa to už nikdy nemôže vrátiť a už vôbec nie v tejto novej podobe, ktorej ani on sám tak úplne nerozumel.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, už som v poriadku, už je mi dobre...“

Všetko sa opäť vyjasnilo a on vzal Quentina do náručia a držal ho v objatí, to jeho krehké telo, ktoré sa k nemu spokojne pritislo.

„Nemusíš sa báť, to prejde... vždy to rýchlo prejde, ale bojovať treba... stále treba...“ hovoril mu veľmi rozumne o tom, s čím mal už aj on svoje skúsenosti.

„Máš pravdu, budem bojovať...“  no už tú vetu ani len nestihol dokončiť, lebo Severus sa vrátil.

„Si bledý, Potter, poď radšej sem...“

„Nič mi nie je,“ protestoval možno až prirýchlo a stále držal Quentina na svojich rukách.

„Čo od teba chcel...“ opýtal sa v snahe, dozvedieť sa čo najviac o spúšťači svojho strachu.

Čím menej toho vedel tým viac mohlo narásť to ohrozenie, ktoré z jeho strany pociťoval.

„Povedzme, že má isté problémy... Luciusa chytili, dopustil sa opäť istej neprístojnosti... a jeho samého zaujíma, ako sa voči tomu postavím ja...“

„Otvoria jeho proces...“

„Obávam sa, že áno...“

Snape mu naznačoval, že nemá v úmysle toho viac povedať v prítomnosti malého, preto sa ho viac na nič nepýtal, no nebolo mu všetko jedno, tušil, že to so sebou prinesie ďalšie komplikácie, na ktoré zdá sa, že ešte nebol pripravený.

***

Zastavil ho, počas ďalšie vlny prechádzania, ktorá ho prepadla na Pradiarskej uličke.

Pocítil dotyk jeho rúk na svojich pleciach.

„Ty sa chveješ, Potter, poď si sadnúť, pozhovárame sa a ty sa trochu upokojíš...“

Vymanil sa z jeho zovretia možno až príliš prudko a zamieril k oknu, istý čas hľadel do tej nočnej temnoty.

A uvažoval nad tým, prečo to vždy musí byť tak, prečo ho vždy musí niečo tak nesmierne rozhádzať.

„Chcem, aby nám dal pokoj... aby sa prestal do nás miešať...“ povedal to prvé čo mu napadlo, keď na sebe opäť pocítil mierne znepokojený Snapov pohľad.

„Povedzme, že Draco ma prišiel varovať, pred istými komplikáciami, ktoré by mohli nastať...  Jeho otec chce vymeniť svoju slobodu za isté informácie, nemá v úmysle proti nám nič podnikať, len ma upozornil na isté veci, ktorým zrejme budeme musieť čeliť...“

„Nie, on prišiel za tebou, aby všetko zničil, aby nás... aby teba prinútil, aby si sa vzdal všetkého, čo si dosiaľ... alebo mi snáď chceš povedať, že za tieto informácie nežiadal nič na oplátku...“

„Žiadal...“ pripustil Severus dosť neochotne.

„Chce, aby som prišiel na Luciusov súd tak, ako Draco prišiel na ten môj... aby som s ním ešte raz hovoril predtým než k tomu vôbec dôjde... vie, že ty môžeš získať povolenie... že máš isté kontakty, ktoré jemu práve teraz chýbalo...“

„Chce svojho otca dostať von, potom všetkom, chce opäť počúvať jeho rozkazy?“

„Nie, Potter, nechce ho dostať von, no zrejme sú isté veci, ktorými jeho samého drží v hrsti, inak by sa neponížil natoľko, aby šiel žiadať o podobné láskavosti mňa... to však práve teraz nie je tvoja záležitosť, mňa zaujíma, čo sa to opäť s tebou robí, opäť nevyzeráš dobre...“

Zo všetkých síl sa snažil ten svoj výbuch pred ním zakryť, no nedarilo sa mu to o nič viac než v tej izbe. Nedokázal ho presvedčiť o tom, že má všetko pod kontrolou.

„Severus, ja nemôžem, skrátka nedokážem... ja neviem...“ opäť sa celá miestnosť akoby blížila k nemu, akoby sa to všetko vrátilo, on to predsa nemohlo byť možné, on tomu predsa nebude musieť opäť čeliť, Temný pán je preč, aj jeho ovplyvňovanie mysle, berie elixíry dokonca nižšie dávky, mal sa dobre, mohol robiť všetko, čo predtým, už žiadne obmedzovanie seba samého... už žiaden neopodstatnený či prehnaný strach.

Snape ho posadil oproti sebe.

„Opäť sa to začalo, však? Vrátili sa ti tie stavy, ktoré si mal predtým... pred liečbou...“

Nechcel to priznať, no pod váhou jeho znepokojeného pohľadu to napokon pripustil.

„Myslím, že áno, že som opäť na začiatku...“ vyhlásil takmer až nešťastne.

„To sa stáva, Potter, spolu sa s tým budeme musieť vyrovnať, stres tých posledných dní, zrejme spôsobil nepríjemnosti tohto druhu, bolo toho na teba zrejme až príliš veľa... no ja ti sľubuje, že to spolu prekonáme, urobím všetko preto, aby si sa opäť cítil dobre... aj keby to znamenalo, že sme na začiatku cesty, podstúpim ju s tebou znovu toľkokrát, koľkokrát to bude nutné...“

„Ďakujem, Severus,“ cítil pevné zovretie jeho rúk, podrobil sa tomu upokojujúcemu objatiu, ktoré doňho samého priam vlievalo pokoj.

„A teraz mi povedz, všetko čo ťa znepokojuje, chcem vedieť všetko o tom, čo sa odohráva v tvojej hlave, nemôžem do nej nazrieť, budeme musieť začať klasickým rozhovorom... a uvidíme, čo ešte bude nutné urobiť...“

  

***

Po čase...

Opäť trávili čas na chate, Aileas si mohol dosýtosti vychutnať svoje lovecké inštinkty a Severín, ten bol opäť pri ňom a nechal sa škrabkať za ušami, kým jeho partner ako inak trávil čas vo svojom laboratóriu, nepochybne absolútne sústredený na svoju prácu, ktorou sa už pomaly začínal aj živiť. Nemal v úmysle opäť učiť a Harry musel uznať, že je omnoho milší, keď sa nevenuje tejto činnosti, ale namiesto toho sám pracuje v laboratóriu. A tento výlet bol o to významnejší, že po prvý raz mali so sebou aj Quentina, ktorého si mohli vziať na krátku návštevu, keďže sa už opäť cítil dobre a vyzeralo to tak, že na nich oboch reaguje veľmi priaznivo on aj jeho mágia... Okrem Severína preto pri ňom sedel aj Quentin, stále ešte trochu bledý po pobyte v nemocnici.

No mal dobrú náladu a tešil sa z ich prvého spoločného výletu, dokonca svojím spôsobom akceptoval aj to, že jeho otec práve teraz potrebuje mať pokoj na svoju prácu.

„Aj ja budem študovať elixíry, budem...“ povedal Harrymu a tváril sa pritom celkom vážne, akoby skutočne chcel byť majstrom elixírov so všetkým, čo k tomu patrí.

„Ak ťa to bude baviť, tak ťa budeme podporovať... obaja...“ prisľúbil mu, pretože už teraz vedel, že sa od neho nedokáže odpútať, aj napriek tomu, že sa so všetkých síl snažil to až tak veľmi nedávať najavo pred Severusom.

Quentin mu venoval jemný úsmev. Taký nevinný, plný nádeje.... Už sa pomaly začínal na nich viazať.

A Harry tiež cítil to kúzlo, ktorému sa nedokázal ubrániť ani keby chcel. To dieťa v sebe malo čosi z tej Severusovej vážnosti, no zároveň aj niečo čo v ňom už dávno vyhaslo, niečo z toho svetla, ktoré akoby bolo v opozícii oproti jeho zvyčajnému chladu.

„Aileas príde...“

„Príde, nepochybne, keď bude hladný...“

Bol rád, že ho tam Severus vzdal, tie pocity, opäť začínali pomaly ustupovať, podstupoval práve teraz istý druh terapie, podobnej tej, ktorú mal nariadenú predtým, až na to, že sa vyhli priamemu myšlienkovému kontaktu, no Severus spojenie medzi nimi nahrádzal inými metódami, ktoré neúčinkovali tak rýchlo, no vzhľadom na neprítomnosť Temného pána v jeho mysli, boli rovnako účinné.

A on bojoval a nebol ochotný sa vzdať.  

38. kapitola

40. kapitola