Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre Henry.Wilde, Abequa a Ada Cordella.
Dan takmer ani nedýchal, keď
prišiel ten deň, deň veľkej premiéry a on spolu s Alanom sedel
v pomerne impozantnom aute, obaja
mali na sebe elegantné obleky a šli si spolu pozrieť film tak, ako sa pôvodne
dohodli.
Bolo na tom niečo magické, no
zároveň aj v ňom samom ožívali všetky tie spomienky na tie predchádzajúce
premiéry a na to všetko, čo zažil počas tohoto projektu, či už počas svojho
života medzi kulisami čarodejníckeho sveta alebo priamo na natáčaní.
A hoci nerád, no musel pripustiť, že ich vzťah
s otcom sa čiastočne začal kaziť kvôli jeho účasti na tejto sérii.
Dokázal rodičov presvedčiť, že to
zvládne, že všetko bude v poriadku a on bude mať napriek všetkému normálne
detstvo. To bol však len začiatok, len malá iskierka hnevu, ktorá sa postupne nabaľovala
do čoraz väčších rozmerov.
Pripúšťal, že jeho účinkovanie v tejto
sérii nemalo len výhody. Boli tu aj tie drsnejšie stránky, o ktorých hovoril
len veľmi nerád.
No nie všetky veci sa mu podarilo
udržať pod kontrolou a občas to aj on prehnal, ak by mal pravdu povedať, nie
vždy bol vo všetkom podobný Harrymu, povedzme, že mal aj omnoho divokejšie
obdobie, ktoré s podpísalo na jeho vzťahoch s rodinou a najviac tým
bol zasiahnutý práve jeho otec.
Nerád na to spomínal na tie dni,
keď jeden druhému ani nedokázali pozrieť do očí, keď tie počiatočné nezhody
akoby podčiarkli to jeho odhalenie, pred rodinou sa vskutku netajil svojimi
preferenciami a povedzme, že jeho otcovi to nebolo veľmi po chuti o čom sa mal
možnosť presvedčiť počas tých nasledujúcich rokov, keď sa priepasť medzi nimi
akosi mimovoľne prehlbovala a práve teraz už ani neveril, že sa s tým
niekedy dokáže vyrovnať, že ho bez váhania prijme takého ako je, a nebude sa
ho snažiť upozorňovať na niečo, čo on sám vôbec nepovažoval za chybu, aj keď
pripúšťal, že isté veci sa mu vymkli z rúk a len veľmi nerád by sám seba
dostal do tej istej nálady, ktorej čelil počas tých temnejších dní, ak sa to
tak dalo nazvať. Čiastočne ešte stále dúfal, že sa to medzi nimi uzavrie, možno
teraz, keď prídu iné projekty, keď jeho otec pochopí, že to čo sa vtedy stalo
bolo možno prechodnou záležitosťou, ale to k čomu sa mu priznal rozhodne
nebolo a on sa s tým bude musieť naučiť žiť. Dospieť do toho blaženého
stavu zmierenia, ktorý Danovi veľmi pomohol.
Tiene aj svetlo, radostné okamihy
aj tie menej príjemné to všetko, akoby mu ubiehalo pred očami, keď vstúpili na
tú cestu, ktorá sa pomaly blížila k svojmu záveru, a mali možnosť sa pomaly, takmer až s istou dávkou
elegancie približovať k na Trafalgar Square, ktoré ožilo vskutku výnimočnou
atmosférou.
A jeho to nabudilo tou príjemnou
energiou, ktorá sálala práve teraz z tohoto miesta, ktoré bolo výnimočné
už len tým, že to bola veľká stálosť nielen preto, že to každý hovoril, ale
hlavne preto, že všetci to tak cítili, že je to posledný raz a naposledy a
zároveň je to aj začiatok niečoho nového, čo snáď vyrastie na týchto starých
putách.
Harry v ňom bol stále
pripravený vystrčiť rožky a ukázať čo v ňom je, niečo zo seba preniesť do
iných úloh a každopádne Dan vedel, že nech by sa akokoľvek snažil, on skrátka
nemôže opustiť profesora Snapa a už vôbec nie ho pustiť z hlavy, to bolo
preňho skrátka nemysliteľné. A zrejme aj pre mnohých iných, ktorí sa tu dnes
takto zišli, aby spolu s nimi oslávili túto jedinečnú chvíľu.
Celá fanúšikovská základňa bola
tu alebo na online streame, skrátka to tu žilo radostným očakávaním.
Mnohí tu strávili niekoľko dní,
toľko oddaných fanúšikov ako ešte nikdy, za zábranami ich bolo toľko, že
takmer ani nedovidel na koniec.
Dan pociťoval príjemné vzrušenie
spojené s ich blízkosťou, s tým, že niektorí z nich ho poznajú
aj ako Real Harryho, lebo jeho čitateľke sa mu zdôverili s tým, že si to
nenechajú ujsť a on povedal, že tiež bude tam, aj keď svoju tajnú totožnosť
samozrejme odhaliť nemienil, považoval to za svoje útočisko za miesto, kde môže
byť s polovičným princom ak by zlyhalo všetko ostatné a mienil si túto
možnosť chrániť.
Práve teraz sa však všetky jeho
myšlienky sústredili hlavne na premiéru a na jeho priateľa, v poslednom
čase ich dosť často videli spolu na verejnosti a vskutku oprávnene očakával
otázky istého druhu.
„Čoskoro ideme na to, Al… ja tomu
takmer neverím…“ vyhlásil takmer ešte stále ovládaný tou zvláštnou eufóriou.
„Áno, už to tak bude, že práve
dnes, sa to celé uzavrie…“ vyhlásil Alan.
Jeho priateľ bol dnes vážnejší,
zamyslenejší, Dan predpokladal, že za to môžu isté záležitosti, ktoré sa
skomplikovali v súvislosti s jeho novými projektmi, objavila sa istá komplikácia týkajúca sa Rimy
a neho, ktorá na nich vrhala dosť zlé svetlo, no on sám ešte nevedel odkiaľ
prišiel ten úder, ktorý to spôsobil. A
práve táto záležitosť vymazala z jeho tváre úsmev, aspoň na istý čas, no
Dan robil všetko preto, aby svojmu priateľovi zlepšil náladu a motivoval ho
k tomu, aby sa mu podarilo preniesť cez túto menšiu nepríjemnosť, ktorá
bola súčasťou ich verejného života a práve kvôli nej zatiaľ odkladal akékoľvek
oficiálne vyhlásenia týkajúce sa ich vzťahu.
„Pripravený, pane…“ opýtal sa ho,
keď auto zastalo a hrozilo, že čoskoro sa obaja ocitnú na červenom koberci.
„Samozrejme, Potter…“ počul ako mu
to Alan povedal tým klasickým Snapovým hlasom a musel sa usmiať.
Ten úsmev zotrvával na jeho
perách, aj potom ako vystúpil z auta. Alan šiel hneď za ním a spoločne
kráčali po červenom koberci.
Fanúšikovia jasali a oni odušu
podpisovali, nebolo vôbec nepríjemné práve teraz čeliť tejto výzve.
Ani presne nevedeli, kam by sa
mali pohnúť, no objavila sa asistentka, ktorá ich spoľahlivo naviedla napokon
aj k moderátorom.
Stáli tam spolu a dopĺňali sa
počas jednotlivých odpovedí, nebolo to vôbec hrozné, skôr taký ten príjemný
rozhovor o filme a tak, ale napokon sa dočkali aj…tej povestnej otázky, ktorá
by mohla rozvíriť hladinu, aspoň trochu…
„V posledným čase sa práve vy
dvaja, Alan a Dan spolu dosť často stretávate a vyzerá to tak, že vaše priateľstvo
je stále … Aké stanovisko by k tomu podľa vás zaujali Snape a Harry….“
Alan sa ozval ako prvý.
„Obávam sa, že Snape by nemal v úmysle
to komentovať a snažil by sa z podobnej otázky vykrútiť ešte skôr než by
bola poriadne položená… no ja sám pripúšťam, že Dana mám veľmi rád a budeme
spolu tráviť čas aj naďalej, ak si to aj on bude želať…“ rukou sa dotkol jeho pleca a Dan pocítil ako
ním prešla tá vlna šťastia, ktorú potreboval práve teraz, aby aj on zvládol
svoju časť.
„To, čo by na to povedal, Harry
momentálne prezradiť nemôžem, to viete spoilery, no neskôr o tom ešte bude reč,
toho sa neobávajte…“
„Ďakujeme teda, Alanovi Rickmanovi
a Danielovi R… za rozhovor a pomaly presúvame slovo do….“ Dodala moderátorka a oni potom zišli dolu z toho
pódia a ešte nejaký čas sa prechádzali medzi fanúšikmi.
Ďalej podpisovali, Al bol s ním, sprevádzal ho a on sa cítil
vskutku výnimočne, bola to fakt pecka, aspoň Dan na to práve teraz nemal žiadne
iné slovo.
Postupne prichádzali ich ďalší
kolegovia, Ralph definitívne vzbudil ďalšiu vlnu nadšenia aj napriek tomu, že
nevyzeral práve teraz Pán zla, no jeho kúzlo definitívne účinkovalo a aj on si
užil svoj pobyt na červenom koberci, so všetkým, čo k tomu patrilo.
Helena, tá bola tiež takmer
všade, vskutku desivo úžasná ako vždy, a skrátka ani to všetko nestíhal
sledovať, lebo stále niekto prichádzal, prebiehali rozhovory a on, skrátka
nedokázal myslieť na nič iné len na to, že onedlho si pozrú premiéru všetci
spoločne a potom bude oslava, vskutku veľká záležitosť, na ktorej ho prvý raz
bude sprevádzať Alan ako jeho partner, s ktorým sa zmieril, aj keď
navonok to tak nemuselo vyzerať, preňho to bol výnimočný okamih, aj preto, že tu
bol s ním, že sa zmierili a mohli byť opäť šťastní, nič si neprial viac
než robiť mu spoločnosť, než byť súčasťou jeho sveta so všetkým, čo k tomu
prináležalo. A tešiť sa z každej minúty, trochu ho rozptýliť, ak by sa to
tak dalo nazvať a vskutku byť nadšený tým, keď jeho tvár poznačil ten úsmev,
tak netypický pre profesora Snapa, no neodmysliteľne patriaci k Alanovi.
Rupert, Emma so svojím extra
krátkym účesom, na ktorý si momentálne ešte zvykal a stále mu čiastočne vyrážal
dych a Evana, ktorá vskutku bola takmer pravou Lunou Lovegoodovou, bola v nej
tak, jako v ňom bol Harry a možno aj o kúsok viac z toho jej
podmanivého čudáctva prejavovala aj navonok.
Dvojčatá, tak tí si nedali pokoj
a všade ich bolo plno… Skrátka všetci mali niečo do seba, na všetkých sa tešil,
bolo príjemné byť takto opäť s nimi, po kope… A spolu s Alanom sa
tešiť z ich společného úspechu.
A napokon prišla aj Jo, skrátka
to bolo priam epické, keď už aj ona stála na tom pódiu, keď pred ňou všetko, čo
mala tak veľmi rada opäť ožívalo.
Zdieľal jej nadšenie pre tento
projekt už od začiatku, no nič ho nemohlo pripraviť na ten jej pohľad, na to ako
ona sama odprevádzala Harryho, svoje vlastné dieťa, ktoré mala možnosť vidieť
rásť…
On vyrástol a stal sa mladým
mužom, ktorý žil v jej svete a to v jeho živote zanechalo
nezmazateľnú stopu.
V tom svete, ktorý postupne
opäť užíval v kinosále, keď si každý našiel svoje miesto a film sa mohol
začať.
***
Alan sedel pri svojom priateľovi,
snažil sa všetko nechať za sebou, aspoň počas tohoto výnimočného dňa. A nemyslieť
na tie slová, ktoré sa ho hlboko dotkli, už len preto, že nevedel odkiaľ táto
hrozba prišla.
Nemal to rád, bol znepokojený
všetkým, čo by mohlo narušiť to ťažko získané šťastie, ktoré si chcel napriek
všetkému dopriať.
Niekto však očividne vedel viac
než by bolo vhodné a stál proti nemu, práve keď on nemal náladu na žiadne
ďalšie boje.
A nebola to Rima, lebo aj jej
samej škodila práve táto záležitosť, možno viac než jemu samému.
Pred ním sa práve teraz začal
odvíjať príbeh mladého čarodejníka, ktorý musel práve počas tejto časti byť
súčasťou toho posledného boja a zvíťaziť nad Temným pánom. On však nebol
jediným zlom, lebo tým jediným, čo by naňho mohlo ešte čakať, na toho Harryho,
ktorý veril, že sa mu podarí to, čo sa nepodarilo iným čarodejníkom.
Svetlo zhaslo, a on cítil ruku svojho
priateľa na tej svojej a pochopil, že niekedy stačí len málo na to, aby sme
rozohnali temnotu, ak to skutočne budeme chcieť, ak nám skutočne bude záležať
na tom, aby sa tak stalo.
Pokračovanie nabudúce…
