Vtedy, keď som ťa stretol

fandom: the musketeers BBC

 Pár: Armand Jean du Plessis de Richelieu/de Tréville (Jean-Armand du Peyrer)

poznámka: poviedka na želanie pre Aliyu Midnight

varovanie: romantika, mladý Armand, mladý Jean

obsah: „Bol si iný než tí ostatní, iní než tí chlapci, ktorých som túžil poraziť, lebo teba som si chcel získať.“

 pre Aliyu Midnight

Pálili ho dlane.

Po otcovom treste a výčitkách, ktoré v ňom zanechali trpkú príchuť, nemyslel na nič iné len na svoj návrat do seminára.

Tam ho neovládali žiadne znepokojivé myšlienky, nermútili otcove zvláštne pohľady a mamin ťažko skrývaný smútok.

Potrestal ho ako malého chlapca, ako dieťa, ktorým už viac nebol a ani len nesmel byť.

No musel to vydržať, ešte aspoň pár dní, kým otca omrzí naďalej ho tu držať a jeho návšteva sa skončí.

Netúžil si získať kráľovu priazeň, ten už mal svojho obľúbenca, svoje hry, do ktorých on, dosť vážny na svoj vek, vôbec nezapadal.

Nepochybne preto ani len nezdvihol hlavu, keď na pleci pocítil pevný stisk.

„Armand... tak som ťa konečne našiel...“ pridal sa k tomu zovretiu aj hlas, ktorý zodpovedal tomu, čo sa zvyklo hovoriť, že výnimka potvrdzuje pravidlo.

Pretože tohto kráľovho obľúbenca videl skutočne veľmi rád. Dávať mu to najavo, to však bola vec druhá a priam neprístojná.

„Potrebuješ niečo, Jean?“ zamiešal do svojho hlasu dostatok tej svojej nedávno pokorenej hrdosti.

„Už dlhší čas ťa hľadá, akosi si mi zmizol a ty predsa vieš, že vtedy, keď som ťa stretol... sa niečo stalo...“

Niečo?

Akoby nie.

Aj Armand pripúšťal tú možnosť, že to bolo tak, hoci len sám pred sebou v tých najtemnejších nociach vo svojich komnatách či v cele v seminári.

Po tých jeho slovách ho už aj pálili líca.

„To by si mi nemal hovoriť, vieš, že ... niečo také... mohol by som ťa za to vyzvať na súboj, za to, že siahaš na moju česť... Treville...“  vyhlásil s istou noblesou a pomerne prísne, nepochybne aj pod vplyvom večných výčitiek zo strany jeho otca, že nie je mužom, lebo nerozumie meču a záležitosťami s tým spojenými. Nepochopil. Vôbec mu to nedošlo, že on rozumie meču viac než väčšina ľudí, no nemieni ním umrieť, on chce byť rukou, ktorá rozhoduje o každom seknutí, to ho uspokojovalo a prinášalo mu blaho, to dovolené blaho, ktoré mohol prežívať aj on.

Jeanova ruka takmer hravo prešla po jeho pleci. Nevinný dotyk z bežného pohľadu priam priateľský, ale on cítil viac... myslel si o tom viac než by mal... A bol by ochotný hoci aj zabíjať, ak by to znamenalo, že príde ďalší.

„Tvoja česť, tú budem vždy brániť, ty to vieš najlepšie... priateľ môj...“ hovoril s ním ako s dospelým, čo ho upokojovalo a zároveň v ňom zrazu prebýval ten zakázaný priam hrejivý pocit, ten magnetizmus, o ktorého obmedzenie sa často modlil. No už vedel, že je stratený, poznal svoje slabosti a jednou z nich bol práve ten mladý muž, so sľubnou vojenskou kariérou, ktorý tak rýchlo a prirodzene prenikol do jeho sveta, no ešte nevedel či bude priateľom či nepriateľom, ich záujmy zatiaľ neboli úplne protichodné a to čo sa stane neskôr ukáže aj čas, keď si aj on nájde tú cestu, tú cestu zloženú s rozhodnutí, na ktorých si prial participovať.

„Deje sa tam snáď niečo, čo by stálo za moju pozornosť...“ uprel zrak na kráľovský park a pohodlne sa oprel o svojho priateľa, ktorého dotyky mu boli útechou, no zároveň v ňom narastal ten pocit znepokojenia súvisiaci s tým, že by ich mohli takto vidieť, že by mohli...

„Nič vážne, len kráľ... a tie jeho hry, vieš, že ich nikdy nemá dosť... tentoraz to však veľmi prehnal, matka kráľovná sa naňho hnevá a teraz je u nej, povedzme, že na dlhší čas a ja som musel ísť, čo najskôr odtiaľ preč... “ prehodil takmer ľahostajne.

„Tak si radšej šiel hľadať mňa, aby si unikol pred jej povestným hnevom...“

Armand prešiel prstom po jazve na jeho dlani, po tej, ktorú na nej zanechal jeden z protivníkov, jemne ju prstom obkreslil.

„Nielen preto... ja prial by som si... bol by som nesmierne šťastný, keby si mi...“ ohradil sa Jean možno až príliš rýchlo a bolo viac než očividné, že sa chystá predniesť nejakú pomerne trúfalú žiadosť.

„Keby som čo...“

A on sa chvíľu nehýbal, mlčal, cítil jeho hrejivú dlaň, drsnú po bojoch, na svojej jemnejšej, poznačenej viac prepisovaním listín v seminári.

Pozoroval a počúval. Používal svoje vlastné zbrane, ostrejšie než by sa zdalo. Zbrane, ktorými sa nenaučil ovládať jedine svojho otca, ktorého lásku si nedokázal získať.

„Dovolil, aby... ja... smel by som ... mohol by som... viem, že sa to nemá, ale chcel by som vedieť, aký je bozk od teba... aké to bude, keď pobozkám niekoho, koho skutočne ľúbim...“

Tie slová zahnali temnotu. Potlačili trpkosť, nie preto, lebo niekto ho ľúbil, ale preto, že ho ľúbil práve on. Mal v mysli tísíc dôvodov, pre ktoré by mu mal kruto vziať všetku jeho nádej, pre ktoré by mal zavrhnúť v sebe všetko to, čo bolo zakázané a odsudzované.

No jemu stačil ten jediný dôvod, ktorý práve teraz prevýšil tie ostatné, že aj on ho ľúbil a aj jeho túžby sa uberali týmto smerom.

Pomaly sa odtiahol a poobzeral, starostlivo sa spoliehajúc na svoj inštinkt, ktorý ho len málokedy sklamal. Počúval to ticho, to ticho, ktoré ho ubezpečilo o tom, že nebudú rušení, že si môže dovoliť viac.

A potom to urobil, túžobne, takmer zbavený všetkej ťarchy súvisiacej so životom, ochutnal tie jeho pery, tie pery, po ktorých aj on túžil viac než po iných blaženostiach.

Prijímal silu jeho vlastnej túžby, jeho vlastnej ochrany, ktorú práve teraz cítil viac než kedykoľvek predtým.

Jeden z tých bozkov, ktorých chuť, akoby ani len nezanikla na jeho perách ani keď bol ukončený.

„Priatelia navždy a nepriatelia len občas?“ položil mu otázku, ktorá bola ich súkromným zdrojom pobavenia.

„Áno, Armand... áno, presne tak...Bol si iný než tí ostatní, iní než tí chlapci, ktorých som túžil poraziť, lebo teba som si chcel získať...“ súhlasil Jean a on opäť pocítil pevnejší stisk jeho ruky, ktorá sa spojila s tou jeho.