Vtedy som verila 7. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

Dostala svoju obľúbenú čokoládu.

Spolu s odkazom, ktorý ju potešil a aspoň trochu jej zdvihol náladu, to bolo príčinou toho, prečo sa pri večeri usmievala a nemohla prestať čítať ten vcelku jednoduchý odkaz.

Dojdi pokojne aj nabudúce, mňa mrzí, že som sa ti nevenoval riadne, keď si ma naposledy navštívila, ešte raz prepáč... Príď kedykoľvek.

Hagrid.

To bol darček, ktorý ju skutočne veľmi potešil, natoľko že si ho bez obáv prezerala pri hlavnom stole a nevšímala si nikoho a nič. Nevadilo jej, že Myrtla a Hagrid, správa o ich kamarátstve hneď obletela všetky stoly, to vôbec nebolo podstatné, aj keď tento druh pozornosti neznášala, práve teraz to považovala za cenu, ktorú bola ochotná zaplatiť.

Bolo dôležité len to, že si na ňu spomenul, práve teraz, keď sa nachádzala v takom takmer až citlivom období.

Nepočúvala ani ďalšie dohady týkajúce sa tých slávnych pozvánok, pretože podobne ako všetci ostatní, ktorí ich dostali si aj ona všimla, že na nich nie je niečo v poriadku.

Chýbalo miesto stretnutia, čo niektorí z nich zjavne považovali za chybu, no ona tušila, že to bude omnoho zložitejšie, lebo to vskutku nevyzeralo tak, akoby to niekto len náhodne vynechal, mala z toho taký ten pocit, ako keď sa jej dostal do rúk nejaký hlavolam s chýbajúcou indíciou.  No nikto im to zatiaľ nevysvetlil a ona potom ani nepátrala, ďalej pokračovala vo svojich vlastných hlavolamoch a pozvánku od profesora Riddla nateraz vôbec nepovažovala za takú dôležitú ako jej spolužiaci, ktorí okolo toho narobili nesmierne veľa rečí, nepočúvala ich, chodila okolo nich akoby snáď ani len neexistovali, za čo si občas vyslúžila pár nepríjemných poznámok, no nič z toho ju nebolelo ani netrápilo, zatlačila to kamsi dozadu do siene nedôležitých a potlačených vecí.

Všetky tie záležitosti boli práve teraz nahradené úprimnou radosťou a skutočným úsmevom, ktorý spôsobil, že svet bol omnoho krajší a všetko bolo príjemnejšie.

Mala kamaráta, ktorý na ňu myslel, takmer zabúdala aj na to, že čoskoro príde ďalší týždeň a už sa budú normálne učiť. Už to nebude len také chodenie na úvodné hodiny ako počas toho prvého. Dni sa budú míňať a čoskoro toho bude skutočne viac než dosť. Poznala ten dobre známy tlak, no tento rok pribudla aj tá zdrvujúca istota, že Rokfort bude musieť opustiť, že jej to jej posledný rok na škole, ktorú mala rada aj napriek tomu, že nezapadla medzi študentov, vedela, že jej budú chýbať isté veci, ktoré prežila len tu a mali pre ňu nepochybne veľmi veľký význam.

Práve teraz však bolo predčasné na to myslieť, ešte len začínali, ešte v podstate nebolo nič ukončené, práve naopak, tušila, že toho ešte zažije viac než dosť, kým sa za ňou tie dvere napokon zatvoria s celou tou definitívnosťou.

„Myrtla...“ náhle niekto vyslovil jej meno, čo ju vytrhlo z jej myšlienok a úvah, takmer akoby niekto prerušil tú drobnú niť všetkého ostatného, čo jej práve teraz prebiehalo v hlave.

„Áno...“ hlesla prekvapene.

Bola to Meredith, jedna z jej spolužiačok, ktorá práve teraz sedela najbližšie pri nej. Nikdy s ňou nemala žiadne problémy ani sa spolu poriadne nezhovárali, nepatrila síce do starej Oliviinej partie, bola vcelku slušná, no aj ona sa zväčša zdržiavala bližšieho kontaktu s ňou. Podvedome však očakávala útok, pocítila to nepríjemné napätie, ktoré akoby oslabilo tú nezadržateľnú vlnu radosti.

„Potrebuješ niečo...“

Ticho.

„Nič ja len, chcela by som vedieť, aké to bolo... mať trest s profesorom Riddlom...“ naklonila sa k nej takmer až dôverne.  Chodila na Obranu, možno toho chcela hneď zistiť čo najviac lebo si myslela, že práve ona by o tom mohla niečo vedieť.

Nechci to vedieť.

Pomyslela si takmer útočné. A mysľou jej preblesklo to, ako mu sedela na kolenách, to ako bojovala sama so sebou.

Nechcela na to myslieť. Potrebovala si to vyhodiť z hlavy. No všimla si aj niečo iné, niečo čo by zrejme prehliadla, keby sa nedržala svojej rokmi overenej podozrievavosti voči nim.

Po jej otázke podozrivo stíchol celý stôl a ona z ich pohľadov pochopila, dohodli sa a požiadali neškodnú Meredith, aby sa jej na to opýtala.

Zamračila.

„Také isté ako s inými profesormi. Nešlo o nič mimoriadne, ale možno predsa je tu jedna vec, ktorá by ťa mohla zaujímať... pripravil si pre nás niečo ako arénu utvorenú z hlavolamov na praktické hodiny, myslím, že to bude dosť brutálne... tým prejsť a tak... len som tam vošla a už ma niečo pohrýzlo... ale o tom sa vám na tej prvej hodine zmienil alebo nie...“

„Ani nie, povedal len, že praktické hodiny budú iné než sme na ne boli zvyknutý z posledných rokov...“ povedala Meredith.

„A vlastne áno, videla som, že si bola zranená a tak, ale nevedela som, že sa to stalo v tej aréne, ...“

„Stalo sa to tam, keď zhasli svetlá...“

Meredith zbledla.

***

Bolo to zábavné ich trochu postrašiť, viacerí sa zdvihli zo stola omnoho skôr než zvyčajne a zrejme sa ešte šli učiť, aj napriek tomu, že vskutku na prvej hodine mali skôr ešte len prebrať teóriu aspoň podľa ich poznámok, no jej rozprávanie na nich očividne urobilo pomerne silný dojem.

Páčilo sa jej to. Ten pocit moci, akoby na chvíľu odviedol pozornosť od všetkého ostatného, aspoň raz využila to, že z nej chceli niečo vytiahnuť a dozvedeli sa toho zrejme viac než by bolo nutné.

Čo sa týkalo jej, ešte sa nikam neponáhľala, mala dosť času sa pred večierkou trochu prejsť, nebola unavená, len tak prechádzala tými dobre známymi chodbami, s tou chutnou čokoládou v ruke a o nič viac sa nestarala.

Aspoň do chvíle, keď opäť začula kroky a potom jeho hlas, ktorý jej zaznel za chrbtom.

„Slečna Warrenová...“

Pomaly zastala.

„Poďte sem...“ prikázal jej takmer panovačne.

„Pán profesor, potrebujete niečo...“ pozrela sa naňho, takmer ako na každého iného učiteľa, ktorý by ju mohol na týchto chodbách zastaviť.

„Možno by nezaškodilo, keby som vám pripomenul, že priateľstvá s istými osobami... ak sa to tak dá nazvať... nie sú práve najvhodnejšie... Ak viete čo je pre vás dobré, vyhnete sa miestam, na ktorých nemáte čo robiť...“

 predchádzajúca časť nasledujúca časť