23. 12. 2015

Vtedy som verila 8. kapitola 1/3



fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

http://meropesvet.blogspot.sk/p/advetny-kalendar.html


Vybehla von. 
Hneď ako sa tá dvojhodinovka konečne skončila. 
Všetko nechala za sebou, privítala ten dotyk chladu, ktorý tak veľmi potrebovala, bolo to horšie než očakávala.
V očiach ju pálili slzy, priala si všetko, čo najskôr vytesniť zo svojej mysle, nechať voľný priechod svojim emóciám, ktoré ju zaplavovali ako prudká vlna. Jej vôľa až nateraz prevládla nad všetkým, jej istota, že to bude v poriadku, nechcela skutočne nič viac, len veriť tomu, že sa opäť nestane terčom tých bolestivých záležitostí.
Nepatrí sem, čo tu chce... To čítala v tých očiach, ktoré si ju zamračene premeriavali po každom strhnutí bodov. Jej spolužiaci s ňou nemali zľutovanie, utiekla pred tými ich rečami, ktoré akoby ani len nemali konca.
Prišla o takmer dvadsať, ak by mala byť presná, to sa jej ešte nestalo, až v takomto množstve a už vôbec nie počas teoretickej hodiny.
Neďaleko zakázaného lesa, takmer na hraniciach, jej mágia vybuchla, prenechala voľný priechod tomu vplyvu, ktorý ňou vždy dokázal otriasť a cítila ako sa to napätie od nej pomaly vzďaľuje.
Chvela sa, ruky si pritiahla bližšie k sebe a pozorovala prúd mágie prechádzajúci priamo do zeme.
Sledovala to prudké vlnenie trávy, akoby sa práve v nej pohyboval neviditeľný had.
Snažila sa dýchať, nemyslieť, necítiť.
To, že profesor Riddle k nej bol prísny, že jej strhol body nebolo až také hrozné ako ten ich smiech, ako to, že si uťahovali z nej.  Bola to jej chyba, že sa nedokázala poriadne vyjadriť, no myslela si, že to vie, bola presvedčená o tom, že by to mala zvládnuť. Uvažovanie o mágii nepovažovala za zlé, práve naopak, bol to veľmi zaujímavý spôsob ako viesť hodinu, ako im otvoriť priestor na to, aby sa vyjadrili k istým otázkam, ktoré na iných predmetoch zrejme nebudú môcť prebrať až do takej miery.
Hnevať sa naňho bolo zbytočné a nebezpečné, všetok svoj hnev preto preniesla na nich.
Bude sa musieť pomstiť, všetkým, ktorý sa smiali, bez výnimky.
Zaumienila si neľútostne.
Rozochvenou rukou siahla do svojej tašky, vybrala nádobku, ktorú so sebou nosila pre každý prípad.
Kedysi jej ju daroval Slughorn, no vtedy ešte nevedela, čo všetko jej môže ponúknuť a akoby ju mala správne používať, teraz jej to však už bolo jasné, aké bude mať pre ňu využitie, nabrala časť tej deštruktívnej mágie, syrovej a vo svojej podstate nekontrolovateľnej a pridala ich do jedného z menej príjemných hlavolamov, nazývaného pavúk. Rozdelila ho na časti a pod vplyvom umenia, ktorému rozumela rozhodila siete.
Pre každého z nich pripraví  pascu, pascu, ktorá ich odnaučí smiať sa z nej.... aj za cenu toho, že by mala byť opäť potrestaná a spájaná s čiernou mágiou, bude ich prenasledovať, až kým ich všetkých nedostane až kým tisíckrát neoľutujú to, že sa rozhodli jej vysmievať. Nech to trvá hoci aj celý rok, no nikto viac si ju už doberať nebude, prisahala samej sebe, že to nedovolí, a toto prekročenie tejto pomyslenej hranice nemienila tolerovať.
Na to, ako k tomu prispel on zabudne, čo iné asi tak mohla od neho čakať, bolo viac než očividné, že to bude pre ňu ťažké. Ten predmet nebol jej obľúbený ani predtým a vždy mala isté ťažkosti spojené s jeho absolvovaním. To, že to tento rok bude doslova kruté by mohlo zlomiť tú malú Myrtlu, nie ju.
Stála tam pevne odhodlaná pokračovať za každú cenu a tešila sa na to svoje prekvapenie, na to ako pavúk každého nájde a dostane do svojich sietí.
Vrátila sa späť do školy, deň pokračoval tak ako zvyčajne a ona pred nikým neplakala, nesťažovala sa.
Len čakala, na padnutie prvej siete, ktoré by malo skôr či neskôr prísť.
***
Na druhý deň ráno boli všetci akísi tichí a hlavne osoby, ktoré mali včera až príliš veľa rečí len smutne hľadeli do tanierov.
Nechutilo im a Myrtla sa tomu vôbec nečudovala.
Stretnutie s ich vlastným svedomím bolo nepochybne pre nich nepríjemným zážitkom. No nikto z nich sa neodvážil o tom hovoriť, zosmiešniť sa tým, že by prejavil svoj strach pred ostatnými, hanbili sa, to bol dôsledok tohto hlavolamu, pracovala na ňom niekoľko rokov, no zrejme práve teraz nastal čas na jeho použitie.
Jeden z chlapcov z jej ročníka, istý Owen sa dokonca zastavil pri nej: „Myrtla, prepáč, včera som to prehnal, ja... už sa to viac nestane...“
Bol pomerne pekný, aspoň práve teraz dosť medzi dievčatami aj obľúbený. Myrtla zachytila pár neveriackych a čiastočne aj varovných pohľadov zo strany dievčat. Všetky však dokonale ignorovala.
A zrejme aj tušil, že jej to jej práca, cítila to z jeho pohľadu, akoby snáď v ňom bola istá zmes strachu a úcty.
Dovtedy si ju nikdy ani len nevšimol aspoň nie do takej miery, aby sa s ňou osobne aj rozprával, no zrejme mu jeho svedomie dalo zabrať viac než tým ostatným.
Premerala si ho pomerne hrdo a napokon dosť chladne prijala jeho ospravedlnenie.