Vtedy som verila 8. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

***

Po niekoľkých dňoch...

Napriek tomu, že na to vôbec nemala chuť, vzala do rúk tú pozvánku a pokúšala sa ju rozlúštiť. Nie preto, že ju zaujímali schôdzky, ktoré organizoval on, ale chcela mu dokázať, že v istých oblastiach nie je strateným prípadom.

Pri zbežnom pohľade nenašla žiadnu dôležitú indíciu, skúsila aj kúzla na odhaľovanie tajného písma, zisťovala aj to, či sa na pozvánku nedá písať tak, ako do denníka, no ani to sa jej nepotvrdilo.

Našla však vo vzore akúsi takmer nepatrnú runu, ktorú pomocou knihy napokon rozlúštila a dostala sa k číslam, ktoré sa postupne stávali súčasťou väčšieho celku a pomocou kľúča, ktorý sa jej podarilo postupne dešifrovať, našla miesto stretnutia, nebola to ľahká úloha, ale ani nezvládnuteľná. Trvalo jej to takmer celý deň, s prestávkami, počas ktorých chodila na hodiny.

A zrejme nebola jediná, kto sa začal zaoberať touto záležitosťou, celá škola, akoby žila v očakávaní týchto stretnutí a väčšina z tých, ktorí dostali pozvánku sa zhlukovali do skupín, ktoré sa spoločne snažili na niečo prísť.

Bol to dobrý spôsob, ale nie pre ňu, ona stála skôr bokom a všetko sledovala bez toho, aby ich akokoľvek ovplyvňovala.

Pokiaľ sa nepomýlila, malo by sa konať v jednej zo starších teraz už nepoužívaných tried, ktorá bude podľa všetkého zrejme prerobená, pre potreby klubu, lebo keď sa tam šla pozrieť, našla tam dvoch čarodejníkov, ktorí boli údajne najatí na to, aby miestnosť dali do poriadku a upravili ju na tzv. klubové stretnutia.

Požiadala profesora Riddla o potvrdenie tejto adresy, samozrejme písomne, lebo nemala v úmysle za ním ísť.

Jeho odpoveď očakávala v najbližšom čase.

Ani jej až tak veľmi nezáležalo na tom, že by sa prípadne aj mohla mýliť. Už sa aj tak nemohlo stať nič horšie, než to čo mala za sebou.

Nevedela si predstaviť, že by jej niečo dokázalo ešte viac ublížiť.

Deň plynul vo svojom zvyčajnom rytme, nič jej nechýbalo, opäť nadobudla stratenú rovnováhu a pomaly sa vrátila späť k tomu chladnému pokoju, ktorý v nej prebýval predtým, počas všetkých tých rokov, ktoré trávila na týchto chodbách v snahe získať čarodejnícke vzdelanie.

Myrtla z jej detských snov bola preč, nahradila ju opäť tá mladá žena, ktorou sa snažila byť.

„Nerozumiem tomu, áno vyšli mi tie čísla, ale čo znamenajú, ako sa mám dostať k...“ zaznievalo zo všetkých strán.

Pomohla by im s tým, keby sa jej na to spýtali, no nikto o niečo také zrejme nestál.

A tí ostatní, ktorí to už tiež vedeli, mlčali a ona bola medzi nimi, aspoň si to myslela, lebo v ich pohľadoch čítala tú istú chladnú ľahostajnosť, ktorá hlboko rezonovala aj v nej.

A keď napokon dostala tú kartičku bola práve medzi nimi, medzi svojimi spolužiakmi, ktorí mali možnosť sledovať, ako ju pomaly otvorila.

Držala ju v rukách ako vzácnu trofej ako dôkaz toho, že aj v nej niečo je, aj keď práve v obrane veľmi nevyniká, má iné prednosti, ktorými to dokáže hravo vyvážiť.

Po tvári jej prebehol jemný úsmev, keď držala v rukách celú pozvánku aj s miestnom stretnutia. Okrem pozvánky tam však bol aj lístok, najprv bol prázdny, no keď sa ho dotkla, objavil sa na ňom odkaz osobnejšieho charakteru:  

Potrebujem s tebou hovorit. Príd dnes vecer za mnou,

Tom.

Keď lístok pustila z rúk, písmená sa stratili, keď sa ho dotkla, opäť sa objavili.

Sledovala to jeho panovačné ozdobné písmo, jeho podpis, nepodpísal sa ako profesor Riddle, ale ako Tom.

Znepokojilo ju to, nevedela čo si o tom má myslieť. Prečo od nej chce niečo také? Veď len nedávno uňho mala trest. A naposledy to vyzeralo tak, akoby vôbec o jej prítomnosť nestál.  

Chcel ju vidieť pred tým zajtrajším stretnutím a súkromne, ešte predtým než bude stretnutie klubu.

Nechcela o tom ani len uvažovať.

Spálila ten lístok vonku, pomocou pomerne jednoduchého kúzla, sledovala ako to jeho zhorelo, popol rozfúkal vietor.

Pozvánku si vložila do vrecka a vrátila sa späť do fakultnej miestnosti.

Čo sa týkalo jej vôbec nič nedostala, urobila s tým krátky proces rovnako ako so Slughornovými ospravedlneniami.

Ani s jedným z nich nemienila komunikovať, pokiaľ to nebolo nevyhnutné a nebolo to súčasťou vyučovania. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť