Archanjel

Pár: Ryuchi Asami & Tabaka Akihito

Fandom: Viewfinder

Obsah: „Myslel som si, že ty pochopíš, čo znamená, padnúť...“ 

varovanie: slash, 18+, sex, kombinácia ty a ja rozprávania...

poznámka: postavy môžu byť OC, keďže som to videla už dávno a zatiaľ som to ešte nestihla zas popozerať a ova 2 som ešte nevidela. 

Poviedka na želanie pre Michalette, dodatočný darček k narodeninám.

Ty tam len stojíš a ja stále dúfam, že pochopíš, čo znamená robiť si svoju prácu a riskovať, že práve ty budeš stáť na druhej strane barikády. No v tvojich očiach čítam len chlad, len to tiché ubezpečenie, že tentoraz som presiahol mieru, že mi nepomôžeš, že všetko čo sme dosiaľ prežili, bude len súčasťou minulosti, ktorej sa už nebudem môcť dotknúť. A ja len cítim ich ruky, ktoré ma zabijú, pošlú ma do milosrdného chladu, kvôli jednej informácií, kvôli slovám, ktoré môžu zabiť nielen mňa, ale aj teba. Ich hrubosť ma nedesí, nebojím sa ich túžby udrieť si do mňa, bojím sa len teba, toho čo so mnou dokážeš urobiť.

A oni sú tak blízko, tak blízko, až sa aj proti svojej vôli chvejem, práve teraz stojím medzi dvoma znepriatelenými rodinami, padol som do pasce, ktorú mi nastražili, a jediné čo stojí medzi mnou a smrťou si ty, možnosť tvojho zľutovania, v ktorú už ani nedúfam.

„Dosť!“ zaznie tvoj hlas do ticha a ja sa takmer chvejem, keď cítim, ako sa tvoj výraz zmenil.

         „Ale pane...“

„Odíďte!“ prikazuješ im tým svojím autoritatívnym hlasom, vyhradeným pre nezasvätených.

„Pane, musíme zistiť, či... netýka sa vás to ... polícia a súdy...“ naliehajú ďalej, nezaujímajú ťa, túžiš ich len umlčať.

Cítim svoju prehru, už viem čo to znamená, no odmietam sa podriadiť im a už vôbec nie tebe. Vo mne sa prebúdza ten posledný vzor, ktorý možno nechápeš, no ja som si vždy myslel, že vieš, čo znamená padnúť, myslel som si, že práve ty to pochopíš...

„Povedal som odíďte, ja sa o to postarám, odkážte to aj im, že na mojom území sa bude robiť to, čo poviem ja, inak sa už viac nebudeme zhovárať...“ v tvojom hlase je smrť, je v ňom tá autorita, ktorá ich desí a mňa ubezpečuje o tom, že zaplatím za tvoju láskavosť stonásobne.

„Áno, pane, ako si želáte, pane...“ tie ich napäté úklony, postoje až príliš blízke pokore, ktorá sa mi hnusí. Nedokážem ju prijať, nemôžem sa z nej tešiť.

Opúšťajú sklad, pristupuješ ku mne a ja ťa tak veľmi nenávidím, tak veľmi za to, že vždy prídeš, že si vždy vezmeš všetko a ja len padnem, len padám stále hlbšie a hlbšie.... nesnažíš sa to zastaviť, vezmeš si to, po čo si prišiel, to vďaka čomu ešte stále žijem.  A ja tak veľmi nenávidím tú myšlienku, že ťa vlastne milujem.

„Asami...“ hlesneš tlmene a odlepuješ mi tie krídla, tie čierne krídla z papierového archanjela, ktoré mi nasadili, pretože som bol pre nich len padlým archanjelom a moje ideály o spravodlivosti sa rozplynuli, pod vplyvom ich krutosti s akou lámali moju vôľu, som takmer cítil ako ma opúšťajú posledné sily, pred pádom, pred rezignáciou, ktorej som sa vždy bránil, ma už nič nemohlo zachrániť.

„Viem, čo mi chceš povedať a nezaujíma ma to...“  odsekol som chladne, ostal mi už len posledný vzdor, ten posledný vzdor vo mne ešte prežíval.

„Nebuď drzý, nemuselo by sa ti to vyplatiť, ty vieš, že s tebou mám viac trpezlivosti než oni, nebudú k tebe ani zďaleka takí ústretoví,  a ja ešte stále môžem prijať ich riešenie...“ varuješ aj mňa tým istým tónom, ktorý si použil na nich.

Odvrátim od teba zrak a čakám či ma rozviažeš alebo zabiješ, alebo nadobro zničíš moje krídla, tie neviditeľné, ktorých sa len ty môžeš dotknúť.

Neurobíš nič z toho.

Cítim tlak tvojho tela, keď ma otáčaš k sebe, keď ma nútiš, aby som sa podriadil tvojmu vplyvu.

„Nie...“

Protestujem, keď odkrývaš moju nahotu, keď do mňa vstupuješ, keď tvoje prsty prenikajú hlbšie, keď moje telo aj napriek mojim hlasným protestom prijíma tvoju pozornosť.

„Naozaj nie?“

Zastonám. Som na pokraji svojich možností, keď sa so mnou hráš, nenávidím, milujem... ale zároveň, nemôže... nemôžem sa vzdať... ale chcem aj... všetko je komplikované a tá komplikovanosť ma bolí.

Cítim chladne objatie steny a tvoj penis hlboko v mojom tele, prenikol si do mňa a ja viem, že k sebe patríme, cítim, že to nemôže byť inak, no bránim sa tomu, tomu pocitu, ktorým ma ty ovládaš.

„Nie... nie...“

Moje telo ma zrádza, každý tvoj dotyk, každý tvoj vpád sa stáva mojou záhubou. Padám čoraz hlbšie a si to práve ty len ty... Stále ešte bojujem, prečo stále ešte dúfam, že... dokážem... že budem môcť... Všetko sa stráca si len ty.

„Prosím, nie...“

Tvoja prudkosť sa stáva aj mojou, preniká mi do krvi, padám k zemi v zajatí neúprosnej slasti, padám k tvojim nohám, keď ma prepúšťaš a zbavuješ pút.

„Choď domov, zariadim, aby si mal pokoj, no varujem ťa, ak ešte raz skrížiš cestu tým ľuďom, už ani ja ťa nebudem môcť zachrániť...“ tá drsnosť v tvojom  hlase ma prebúdza, opäť vo mne narastá vzdor.

„Nebudem, neurobím viac... Nie je to vaša vec, že...“ bránim sa, ešte stále bojujem, ešte stále dúfam, že dokážem...

„Akihito... rozumel si tomu, čo som ti povedal, pochopil si to... konečne...“

„Nie...“ neposlúcham ťa, nechcem poslúchnuť.

Berieš si ma opäť.  To predošlé varovanie nestačilo, vieš to, a preto ma odmietaš pustiť....

Obávam sa, že sú možno ešte blízko, že nás mohli počuť, no zároveň to chcem, viem, že neuniknem...

„Akihito... odpovedz mi, odpovedz...“ žiadaš ma, keď dosiahneš to, čo som ti nechcel sľúbiť.

Prikývnem. Moje telo, akoby mu už ani nepatrilo a viem, že keď sa opäť stretneme, budem musieť opäť padnúť.

na stiahnutie