pár: Nicholas "Nick" Hobbes/Ben Stemson (Christian Coulson)
čiže mladý zlý mladý čarodejník/mukel
Obsah: Druhý ročník na Weirdsister
College (prestížnej čarodejníckej univerzite) pre mladého čarodejníka, túžiaceho po moci, Nicka Hobbsa nezačal práve
najlepšie, kvôli otvoreniu brány moci a jeho pomoci temnému čarodejníkovi bol
takmer vylúčený so školy, poradilo sa mu však vyviaznuť s dvojročnou podmienkou...
Nový
čarodejnícky príbeh
niektoré veci si budem prispôsobovať podľa seba, preto nie je nevyhnutná znalosť tohto seriálu...
Sám seba pristihol
pritom, že uvažuje o tom, že by skutočne dokázal zniesť jeho prítomnosť.
Ani zďaleka sa k nemu nesprával tak, ako to predpokladal, svojím spôsobom
ho podporoval. A on nepatril o osobám, ktoré nedokázali oceniť
láskavosť tohto druhu. Hlavne pokiaľ bola tak zriedkavo prítomná v ich
životoch. Ale...
„Jedno kapučíno...“ počul
objednávku, ktorá ho prinútila vrátiť sa späť do prítomnosti.
„Jedno kapučíno, Mildred,
hneď to bude, ako vidíš, už sa začínam učiť...“ venoval jej jeden z tých
pomerne príjemných úsmevov.
Ona nebola ako Ethel,
mala v sebe niečo, čo vás jednoducho núti, ju do všetkého zatiahnuť
a keby aj nie, tak to urobí sama a bez vašej pomoci. A jej moc, tá ho fascinovala, to nemohol
poprieť.
Nechal stroj, aby urobil
svoju prácu, prekvapivo ho táto činnosť pomerne bavila, akoby to snáď bola
svojím spôsobom príprava elixírov, s ktorou sa dokázal pomerne rýchlo vžiť
ešte na strednej. A kávu mal rád, poznal jej jednotlivé príchute, lebo ho
istý čas držala pri živote.
„Si v poriadku,
Nick...“
„Áno, iste...“
V škole sa
s ním nezhovárala rovnako ako ostatní a zrazu bola tu pred ním,
ovládaná miernou nervozitou.
Zaznamenal to, že práve
teraz sa naňho díva aj Ben, keď jej pripravil kávu a pridal aj cukor.
Jeho nový priateľ sa vôbec netváril nadšene, nepochybne by bol omnoho
rád, keby s objednávkou počkala naňho. Trápiť ho týmto spôsobom nebolo až
také hrozné, túto malú radosť si doprial a nemohol jej odolať. Pôsobil
priam neodolateľne, keď naňho žiarlil.
„A ty sa tento rok asi
máš už lepšie, keď tu už nemusíš pracovať... všakže...“ pokračoval
v rozhovore.
„Tá posledná brigáda cez
prázdniny dopadla pomerne dobre a ten nový projekt, za spoluprácu niečo aj
dostávam...“
No konečne, nerobí
pokusnú myš tak ako doteraz a ešte k tomu úplne zadarmo, za to ju
Nick takmer zatúžil pochváliť.
„Nový projekt, to znie skvele
a čo sa stalo s tým starým?“ pracovali na ňom spoločne všetci traja, vždy mal záujem
o vedeckú mágiu, a veci s tým spojené, to nepopieral, aj teraz
to preňho bola priorita, aj keď sa na čas musel vzdať svojich plánov.
„Neviem či by som ti
o tom mala hovoriť, ale profesor Starfinder, akosi nechce mať nič spoločné
s tým, na čom ste robili ty s Ethel...“ povedala mu to dosť opatrne,
akoby sa obávala, že sa z jeho strany dočká nepriaznivej reakcie, no on
vedel ako byť poslušný, doma ho to naučili, aj keď ich za to nenávidel
a dosť dobre vedel predstierať, že ho to ani trochu nemrzí.
„To je pochopiteľné, akoby nie, to ja som si
to predsa spôsobil sám a mohlo to dopadnúť ešte omnoho horšie, no teraz sa
tým nemusíme zaťažovať... Som rád, že sa máš dobre a že pokračuješ
v projektoch, ktoré ťa bavia... Skutočne ma veľmi teší a možno
v budúcnosti budeme opäť spolu pracovať, ktovie, možno nám to tentoraz
vyjde lepšie, než naposledy...“
Prikývla a vzala si
svoje kapučíno, zrejme aj ona si všimla, že sa k nim blíži Ben. Nick naňho
uprel pomerne spokojný pohľad. A nechal ho, aby si to vybavil sám so
svojou bývalou či budúcou, či ako to nazvať, lebo ani jeden z nich zatiaľ
ešte nedefinoval to, čo z toho ich vzťahu vzíde.
Po jej odchode mu ostával
už len priestor na úvahy, lebo keď sa k nemu Ben vrátil už mu len
oznamoval objednávky a ani zďaleka sa netváril tak prívetivo ako predtým.
Stihli sa pohádať
a on bol na vine, to ho vôbec neprekvapovalo, že všetky jeho dobré
predsavzatia ju razom preč... keď sa do toho zamieša ona... Ben to očividne
nezobral veľmi dobre.
Nick ho nechal na pokoji,
nech si myslí, čo chce, hoci aj to, že má o Millie opäť záujem.
Ona ho očividne mala,
stačilo by ju len trochu nadlomiť, keby mu na tom skutočne záležalo, keby
skutočne dokázal urobiť niečo iné, než vtiahnuť ju do ďalšej hry, než sledovať,
ako kvôli nemu trpí.
Musel uznať, že to
vydržal dosť dlho, držal sa dobre až do záverečnej, Nick každú chvíľu očakával
jeho výbuch.
Nerobil si s tým
žiadne starosti, jeho deň sa dnes skončil, a rozhodne potreboval nejaké
rozptýlenie pred tým nemožným seminárom
pre čarodejnice.
Nič sa však nestalo,
všetko spolu upratali a on sa šiel prezliecť dozadu, práve sa zbavoval
zástery, keď pocítil ako ho niekto prudko obrátil k sebe.
„O čo ti ide? Čo od nej
zase chceš?“
„Ja nič nechcem,
Stempson, len sme spolu hovorili, to je všetko...“ snažil sa ignorovať jeho
výbuch a priveľmi sa nebaviť tým, ako sa mu ho podarilo rozdráždiť.
„Daj je pokoj, skôr
než...“
„Skôr než čo....“
provokoval ho, nemohol si pomôcť, takého nahnevaného ho ešte nevidel, no
neznamenalo to, že sa ho bál, práve naopak.
Pokúsi sa ho udrieť?
Pobije sa s ním kvôli nej. To by mu neodporúčal.
„Osobne si to
s tebou vybavím, ak to bude nutné...“
Odsotil ho do skrinky, až
to zadunelo. Bolesť, hoci slabá no dostatočná na to, aby prebudila spomienky,
ktoré nechcel a nemohol kontrovať.
„To už viac neurobíš,
Stempson, ak ti je život milý, nikdy viac...“ varoval ho s narastajúcou
istotou, že sa zrejme dostali cez okraj, z ktorého však spadne práve on.
Díval sa do jeho očí,
akoby videl ich, no zároveň si uvedomoval, že to tak nie, je, že on ... nemôže
byť predsa... schopný toho, čo s ním urobili oni... Tá predstava však
ustúpila, niečomu inému, impulzu, ktorý akoby v ňom narastal celkom prirodzene.
Nesmel mu to vrátiť,
musel myslieť na podmienky a dokonca ani ručne, akýkoľvek incident
podobného druhu, by mohol mať za následok jeho odvedenie na miesta, odkiaľ sa
už nedá vrátiť.
No mohol urobiť niečo, čo
rozvráti ten jeho svet a vezme mu nádej, chytil ho za golier
a pritiahol si ho bližšie.
Ich pery sa dotkli.
Celé to napätie, ktoré
prežíval, akoby prešlo do toho bozku, akoby mágia samotná prúdila aj doňho.
Bozkával ho tvrdo,
neľútostne, takmer, akoby ho chcel tým bozkom zničiť, pripraviť ho o všetko...
Bozkával ho a kdesi v ňom narastalo šťastie a dosiaľ nepoznaná
vášeň, tak ďaleko od všetkých tých okamihov, keď sa len nudil a využíval
svoj vplyv.
Očakával odpor, čo
i len náznak odporu, ktorý by ho možno zastavil, vôbec nie tie ruky, ktoré
sa okolo neho uzavreli, obrátili sa a teraz to bol on, kto pritlačil Bena
k tej skrinke, no jemu to očividne nevadilo.
Tmavovlasý mladík však
bozkával jeho, oplácal mu bozky, až bol takmer bez dychu, no nedokázal sa od
neho odpútať, podarilo sa mu to len s veľkými úsilím, aspoň na chvíľu,
lebo potreboval chytiť dych.
„Nemali by sme...“
hlesol.
Ben prikývol, no nepustil
ho.
Neostávalo mu nič iné,
len dať mu čo chce, len raz pre zmenu urobiť aj niečo, čo by mohlo byť príjemné
aj preňho.
Opäť ho bozkával.
Ben pootvoril pery
a vpustil ho hlbšie, ich telá, akoby jeden druhému hovorili čo potrebujú
bez ohľadu na akékoľvek, zábrany mysle, cítil jeho ruky pod svojím tričkom, ich
pevné zovretie, ich dotyk, to ako bol náhle inou osobu vyzvaný do jednej
z tých hier, ktorá sa mohla skončiť prehrou nich oboch.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
