Existuje len moc

zatiaľ bez úvodného obrázku

 

fandom: HPff

postavy: Tom Riddle, veštkyňa

obsah: „Uvidel ju v jednej z tých bočných ulíc, páchla po lacnom víne a smiala sa, jej smiech bol ostrý a neprirodzene vysoký. Milovala, žila, kedysi možno bola jednou z tých naivných bytostí, ktoré stretával čoraz častejšie a o to radšej ich zabíjal, lebo všetky mali jej tvár, tú tvár, ktorej vďačil za tú svoju.“

bonusová poviedka z Tomovho pohľadu, patrí k poviedke Vtedy som mala ten pocit, odohráva sa dejovo pred ňou, počas Tomovho objaviteľského obdobia.

Ďalšia noc.

Jedna z tých nekonečných nocí na miestach, v ktorých akoby zanikol samotný život.

 Jedna z tých kľúčových nocí, keď konečne po dlhom hľadaní, našiel ju. Tú vrcholovú veštkyňu o ktorej tu všetci hovorili, tú ženu, ktorá naňho hľadela mŕtvymi očami.

Sedela v jednej z tých bočných ulíc, páchla po lacnom víne a smiala sa, jej smiech bol ostrý a neprirodzene vysoký. Nebolo to vždy tak, v jej mysli nachádzal stopy po inom živote.

Milovala, verila, kedysi možno bola jednou z tých naivných bytostí, ktoré stretával čoraz častejšie a o to radšej ich zabíjal, lebo všetky mali jej tvár, tú tvár, ktorej vďačil za tú svoju.

Nezabudol. Nemohol zabudnúť na tú časť minulosti, ktorá ho spájala s ňou a s porušením všetkých jeho zásad.

Bola jednou z nich, no on ju tak nevnímal, bolo na nej niečo, kvôli čomu jej chcel písať, ale ona odmietla, našla v sebe silu urobiť to, čo sa nepodarilo jemu, preto bolo ľahšie zabíjať tie, ktoré mu ju pripomenuli, tie ktoré sa odvážili v ňom niečo také vyvolať.

Bolo takmer až prirodzené vidieť ich ako strácajú, to čo nemôže byť nikdy nahradené.

Tak ako ani jedna z nich nenahradí ju. A tú jej moc, ktorú nad ním mala, inú než tie, ktoré sa dajú len tak odstrániť. Tej moci, ktorú možno mala mať jeho matka nad jej otcom... tej ktorá jemu samému bránila zabudnúť... A on ich bude aj naďalej zabíjať, aby im dokázal, že tá moc, o ktorej hovoria oni neexistuje, že existuje len jeden typ moci, ten, ktorý prináleží len silným... len tým, ktorý dokážu pochopiť ten rozdiel.

 „Ako ste povedali, že sa to voláte, mladý muž?“ opýtala sa ho už po tretí raz, opakovala to ako nejakú smiešnu opileckú pieseň. Jej súčasné ja, ktoré znechucuje, vyvoláva ľútosť...

Začínal pochybovať o svojich zdrojoch, o tom, že niektoré z nich budú musieť byť odstránené, ak ho budú zdržiavať nepravdivými informáciami. Táto žena nemohla vedieť nič o jeho osude, bola to len smejúca sa schránka.

On však bol trpezlivý a nikam sa neponáhľal, najprv si ju chcel vypočuť, ak už nič iné, tak zistiť, nakoľko je možné sa ešte zahrávať s jej mysľou. Musel ňou pohŕdať tak, ako pohŕdal tou časťou seba, ktorá nesmela byť nikdy odhalená.

„Nepovedal som vám svoje meno... Mali by ste ho poznať, ak je to pravda, čo sa o vás hovorí, Agatha...“ vyhlásil chladne, čiastočne v zajatí toho vzdoru, ktorý v ňom narastal pri pohľade do jej vyhasnutých očí. Chcel odísť, no nemohol, nedokázal uniknúť pred tým jej hlbokým pohľadom, ktorý ju presviedčal o tom, že sa možno na ňu nepozrel, tak akoby mal. Priviedla ho k tomu presvedčeniu, keď pocítil jej mágiu, jej takmer pátravý dotyk v jeho mysli, niečo nepredstaviteľné pre osobu, ktorou bol on, bolo to zovretie, ktoré mu práve teraz ukázala.

Bola slepá, vzhľadovo odporná a zdanlivo bezmocná proti akémukoľvek útoku, no napriek tomu, bola jednou z tých osôb, na ktoré bol upozornený, jednou zo zoznamu tých, ktorý poznali tú stránku mágie, tú desivú a nemilosrdnú, ktorej sa väčšina čarodejníkov obávala.

Jedna zo zoznamu, z toho zoznamu, ktorý bol preňho zdrojom získavania cenných informácií. Jedna z tých posledných, ktoré sa rozhodol navštíviť. A práve teraz zrejme pochopil prečo sa stala jednou z tých, ktorý spoznali dotyk temnej mágie.

 Zničená, vycivená a chudá, takmer až neľudská, to s ňou urobila moc, tým zaplatila. A stalo by sa to aj jemu, keby nemal to kúzlo, to zdanlivo nepatrné kúzlo, ktoré dostal od toho dievčaťa. Vďaka nemu jeho tvár a telo vydržali ten tlak temných vied, ktorým čelil počas svojej objaviteľskej cesty. Ona platila svojím utrpením za zachovanie toho, po čom netúžil, no použil ho vždy, zas a znovu, keď nastúpil na tú cestu, nevedel  prečo, možno len zo zvyku, možno preto, že táto tvár mu prinášala výhody, ktoré táto žena teraz už nemala a on sa na ne stále mohol spoliehať, bola jeho priepustkou na Rokfort a takisto aj ona, stačí ak o nej bude hovoriť a Dumbledore sa nechá presvedčiť, uverí tomu, že možno ešte má nádej, uverí na druhé šance.

Nastúpi na vlak a bude opäť žiadať o miesto, ktoré mu prináleží, vráti sa mu otvorí cestu k väčším veciam. Bude to tak, lebo on si to tak želá, lebo jeho vôľa je silnejšia než všetko ostatné.

Vymanil sa z toho jej zovretia, zanechal za sebou stopu nesmiernej bolesti, ktorá ňou otriasla, akoby ju opäť zradil ten, ktorého milovala, akoby jej on uštedril tú ranu.

„Vaše meno budú poznať mnohí, no len málokto sa ho odváži vysloviť, preto som ho chcela počuť od vás, chcela som vedieť ako znie, skôr než vám poviem svoju veštbu, po to ste predsa prišli... po moju poslednú veštbu...“ povedala mu pomalšie a vážnejšie než predtým, jej výraz akoby sa ustálil, akoby získala niečo z tej vážnosti prináležiacej k jej veku a postaveniu, ktoré mala predtým.

Kým v jej úsmeve bolo všetko pokrivené, jej vážna tvár bola tou, ktorú prijímal aj on.

„Lord Voldemort...“ vyslovil to, tak akoby to malo byť správne, nie tak ako si ostatní mysleli, že by to malo byť vyslovené.

Uznanlivo kývla hlavou.

„Áno, áno... vaša veštba, vaše veštba, je jednou z tých, ktoré ma ešte zaujímajú... je to tá, presne tá, na ktorú už tak dlho čakám... Ona je veštba a veštba je ona... už ste sa raz rozhodli inak, než vám bolo súdené... ona, tá ktorú ste mohli zabiť, no osud rozhodol inak a dal vám nádej...“

„Moja veštba?“ prerušil ju netrpezlivo.

„Áno, vaša, jedna jediná, len a len pre vás...“

Istý čas sa len zbierala z tej zeme, na ktorú spadla, pomaly, takmer až nepríjemným spôsobom a on sa jej nesnažil pomôcť.

„Takže pre mňa...“ zopakoval čiastočne až podozrievavo.

„Kvôli tomu ste predsa prišli, kvôli tomu prichádzajúci aj všetci ostatní... No niektorí pritom zmiznú... málokto unikne môjmu zovretiu, no vy áno... lebo ste mysleli aj na ňu, na rozdiel od nich, od všetkých, ktorí ste sem prišli vy ste mysleli aj na ňu“

„Nie, zle si to vysvetľujete, nemyslel som na nikoho, len na moc, ktorú by som mohol získať, to jediné pre mňa existuje, len moc...“

„Isteže, vo vašom prípade o tom nepochybujem, ale čo ak ona je mocou, čo ak je tou mocou, ktorú je nutné opäť získať... Ona je mocou, ktorú ty nemáš, no potrebuješ, potrebuješ viac než čokoľvek iné, je to moc, ktorú inak nezískaš, tá moc, ktorej musíš veriť...“

Teraz už stála tesne pri ňom, tak blízko ako to len bolo možné, dívala sa akoby cez neho, bolo to rušivé, nepríjemné, no on sa jej nebál, nebál sa ani jednej z tých osôb, nebál sa ich postupne vymazávať, len preto, aby ho ani oni nemohli viac ohroziť.

„Moja posledná veštba, zrejme už prišiel ten čas, ten čas, ktorého sa každý obáva... no nie ja... ja nie... lebo vy toho urobíte, viac než sme kedy dokázali my všetci... Tak si teda vypočujte, moju veštbu, tú ktorá je určená len pre vás, no jej súčasťou je ona a vy sám... stojíte práve teraz ... áno stojíte na rozmedzí medzi cestou víťazstva a cestou smrti, medzi cestou bolesti a cestou života... Ak prijmete osobu, ktorá nosí tento symbol, jej sila sa stane aj vašou, spoznáte skutočnú moc, nielen tú, o ktorú môžete prísť, spoznáte moc, ktorá nebude nikdy zlomená, bližšie k moci ďalej od smrti, ak priznáte toto spojenie s ňou...“  zopakovala to niekoľkokrát, akoby sa tešila z každého jedného slova. Myslel si, že  hovorí o nej, o tej jedinej osobe, ktorú za Ňu mohol považovať.

Videl ten symbol v jej mysli, kým opakovala tú veštbu, vytrhol z jej mysle tú spomienku, nebola úplne dôveryhodná, potreboval dôkaz a nevedel či to dokáže prijať, či bude môcť urobiť niečo, čím poprie všetky svoje zásady, celé svoje presvedčenie na ktorom všetko postavil.

Práve teraz však vymazal aj tie posledné stopy potom, že by niečo také tá žena mohla vysloviť.

A nechal si aj jej zovretie, aj to, akým spôsobom urobila ten pohyb, ktorý by mohol tých ostatných spoľahlivo umlčať.

Zanechal ju tam, chladnú, no pokojnú, pokojnejšiu než kedykoľvek predtým, bolo to posledné meno.

To  posledné meno, po ktorom sa už blížil len jeho návrat.