Kráľovský prokurátor 3. kapitola 2/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Pre Profesor a katka. 

Jeho milenec sa okamžite prestal zaoberať tým darčekom. Položil ho späť na stolík.

V jeho pohľade bola tá dobre známa bojovnosť, ktorá bola predzvesťou nepríjemností  istého druhu. Pochopil, že zrejme urobil viac chýb, než by sa pôvodne mohlo zdať.

„Takže sa odvážil sem prísť dnes...“ skonštatoval prokurátor nie práve najprívetivejším tónom hlasu.

„Áno, pane...“

„Nech na mňa počká v salóniku pre hostí... osobne ho tam priveď a nespusti ho z očí...“ zazneli ďalšie pomerne strohé príkazy a Matteo videl, ako jeho pán siahol do zásuvky, ktorú zvyčajne otváral, no nemal možnosť vidieť, čo z nej vybral, lebo sa chystal čo najskôr splniť príkaz svojho pána, a takisto aj zabrániť tomu, aby sa pán Alessandro, ktorý by po prípade mohol byť až príliš netrpezlivý, nezačal voľne pohybovať po dome.

Nemal z neho dobrý pocit a vedel, že bude nutné naňho dávať dobrý  pozor, keď je v takom rozpoložení, ponížený a zahnaný do kúta. Aj to akým spôsobom sa naňho díval, keď sa dožadoval prítomnosti svojej manželky, takmer akoby to ani len bol ten istý mladík, ktorý s entuziazmom prišiel do ich domu a požiadal o ruku pani Inéz, aj napriek tomu, čo sa o nej hovorilo vo vyšších kruhoch.

Niektorí tvrdili, že sa jej dotkol diabol, že to práve on spôsobil to pokrivenie na jej tvári, ktoré je podľa nich obrazom jej skutočnej duše, veľmi kvôli tomu trpela a on sám často nevedel, kde vždy našla tú silu čeliť všetkým neprajníkom a aj napriek tomu sa zúčastňovať na verejnom živote, aj keď od nej po väčšinou bočili, práve kvôli tomu nešťastnému popoludniu v parku, počas ktorého sa prvý raz u nej prejavilo toto závažné ochorenie, ako sa mal možnosť dozvedieť počas prvého roku svojej služby.

Pána Alessandra si vtedy pamätal ako muža, ktorý nedbal na predsudky podobného druhu. Na muža, ktorý si prial zdieľať s ňou šťastie aj napriek počiatočnému nesúhlasu jeho rodiny. Pán Andrés ho za to uznával a ich vzťahy boli dobré, dokonca sa veľmi tešil aj potom, ako jeho dcéra otehotnela a vyzeralo to tak, že ich vzťahy sa postupne možno aj zlepšia.

Čas však hral proti nim. A nič z toho v čo všetci dúfali sa nesplnilo.

„... takže ona nechce prísť, bojí sa ma, však...“ vyhlásil pán Alessandro takmer až pobavene.

„Nie, pane, len ma požiadala, aby som najprv informoval pána... o vašej prítomnosti a on si želá vás bezodkladne vidieť...“

„Takže, pán, tak dobre... bude ma teda vidieť...“ skonštatoval opäť tým zvláštnym tónom, ktorý Matteovi pripadal takmer až nebezpečný.

Uviedol ho do salónika a ostal s ním, nespúšťal oči s jeho postavy, sediacej v pánovom kresle, akoby mu snáď patrila.

A keď sa objavil samotný Andrés ani ho len nepozdravil, len mu rovno povedal.

„Tak som tu, pane a vskutku je to pre mňa veľká česť, že môžem sviatky stráviť vo vašom dome...“

„V tomto dome sviatky tráviť nebudeš...“ hodil na stôl akýsi dve dokumenty.

„Čo to má byť?“

„Listina, na základe ktorej prerušíš akékoľvek zväzky s našou rodinou...Podpíšeš ju a zmizneš... budem k tebe natoľko milosrdný, že ťa nechám odísť, no ak sa mi aj potom ešte niekedy ukážeš na oči... A dar pre teba od tých, ktorí boli pre teba prednejší, než tvoja vlastná rodina...“

„Čo si to dovoľujete, mňa sa nemôžete len tak...“

„Moja dcéra nebude súčasťou všetkých tých špinavostí, do ktorých si sa zaplietol... nepriblížiš sa ani k nej, ani k môjmu vnukovi...“ prerušil ho senátor chladne.

Alessandro mal očividne v úmysle na pána zaútočiť, Matteo mu to však nedovolil, viac než ochotne priložil ruky k dielu a pomohol svojmu pánovi vysporiadať sa s ním.

„To nemôžete, nemôžete len tak...“

„Varoval som ťa, keď si tu za mnou naposledy bol, dal som ti jasne najavo, čo ťa čaká, ak nedáš ruky preč od istých ľudí... neposlúchol si ma, pripravili ťa o všetko a teraz chceš so sebou stiahnuť aj našu rodinu, ale to ti nedovolím, len čítaj to je od nich...“

Alessandro zbledol.

„Ako ste to získali?“

„Od istej madame, ktorej si sa nedokázal nasýtiť, no ona ťa odhodila ako prašivého psa, pri prvom náznaku problémov...“

Matteo bol pripravený na to, že sa opäť začne vzpierať, no on podpísal ten dokument, ruka sa mu pritom chvela no urobil to.

„Tu máte, zadrhnite sa s tým...“ to bolo všetko, čo povedal, predtým než, opäť v sprievode Mattea, opustil dom. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola