7. 1. 2016

Kráľovský prokurátor 4. kapitola 1/3




 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...



 Pre Profesor.

Druhý sviatočný stôl, bol pripravený na ich príchod. Ten tajný stôl, ktorý Matteo s láskou pripravoval. Všetko starostlivo rozmiestnil, vrátane výzdoby a vône, ktorá bola v jeho predstavách spojená s týmto ich osobným rituálom.
Obaja sa usadili na svoje miesta, spokojní s tým, že formálnu časť rodinnej večere už majú za sebou. Dívali sa jeden na druhého, akoby v zajatí toho kúzla, ktoré pre nich predstavovali tieto malé súkromné Vianoce.
Andrés nebol kráľovským prokurátorom a on nebol jeho verným služobníkom. Boli to len dvaja muži, ktorí spolu oslavovali sviatky. Dvaja muži, ktorí spolu už dlhší čas žili. Uvoľnení a spokojní, si užívali to ticho vo svojom vlastnom svete, Matteo na sebe cítil pánov pohľad. A jeho občasný dotyk, akoby v ňom samom prebúdzal len to dobré. Nevedel si predstaviť, že by to malo byť inak. Práve takto to miloval a tešil sa na to, že budú opäť tu. Za jedným stolom ako jedna rodina, ako pár, ktorí tvorili aj napriek všetkému a všetkým.
Prial si, aby mali právo, aby to vždy bolo tak, no vedel, že sú to len priania, ktoré nebude môcť nikdy naplniť. O to viac si cenil tieto okamihy, ich vzájomnej blízkosti.
„Ešte raz ti prajem krásne Vianoce, Matteo, my dvaja sa už postaráme, aby stáli za to...“ poprial mu Andrés opäť nepochybne pod vplyvom toho, že bol spokojný s tým, ako sa im podarilo celý večer dobre zvládnuť.
„Tvoja hra bola vskutku inšpirujúca, môj drahý...“
„Krásne Vianoce, ďakujem, Andrés, som rád, že som ťa mohol potešiť...“
Tvárou sa mu mihol jemný  úsmev, keď prijímal pochvalu od svojho priateľa. Neprial si nič viac, než byť v jeho blízkosti a môcť plniť všetky jeho priania.
Ich svet bol práve teraz taký jednoduchý, plný toho šťastia, zbavený únavnej formálnosti.
„O tom nepochybujem...“ 
Opäť pocítil dotyk Andrésovej ruky na tej jeho, akoby sa okolo neho na istý čas uzavrela jeho ochrana a on bol zrazu v bezpečí, pred všetkým, čo by ho mohlo znepokojovať aj pred samým sebou a svojimi vlastnými pochybnosťami.
Počas tej noci takmer cítil, akoby bolo všetko možné, akoby to priam magické čaro naplnilo aj jeho samého, všetkými tými príjemnými pocitmi, čerpal silu na tie ďalšie dni, na ďalšie boje, ktoré budú musieť prísť.
A keď stáli spolu pri druhom stromčeku, ktorý pripravoval on sám, skromnejšom a jednoduchšom no, patriacom len ich dvom.
Andrésova blízkosť bola preňho tým najkrajším darom, no vymenili si aj tie, ktoré mali jeden pre druhého, len také drobnosti, no pre nich oboch dôležité, ktoré nevzbudzovali o nič viac pozornosti než bežné dary medzi priateľmi.
„Veľmi sa mi páči, ďakujem vám...“
Matteo sa tešil z tej novej košele, z toho, že Andrés ju vybral priamo preňho a vedel presne pri akých príležitostiach ju bude nosiť, bola kvalitnejšia jedna z tých sviatočnejších. A bol potešený tým, že jeho partner pozná jeho veľkosť, zrejme lepšie než on sám.
„Ja mám pre teba len takú maličkosť...“
Boli to len manžetové gombíčky, také jednoduchšie, no vynaložil veľké úsilie na to, aby ich Andrés mohol nosiť počas tých bežných dní... Padli mu do oka hneď ako ich uvidel.
 „Ďakujem ti, môj drahý,... Som rád, že si na mňa myslel, ľúbim ťa, Matteo...“  povedal tie slová, po ktorých túžil, tie zakázané slová, za ktoré by mohli byť odsudzovaní, dokonca aj dnes.
„Aj ja ťa veľmi ľúbim, Andrés, ja... mohol by som ťa pobozkať... chcel by som, aby dnes... nemusím sa ponáhľať, však“
„Samozrejme, môj drahý.... som ti plne k dispozícii, pri bozkávaní aj pri čomkoľvek inom, čo by si si prial...“
Urobil to, pobozkal ho tak, ako to túžil urobiť počas celého toho večera.
Stáli spolu pri stromčeku v objatí a on cítil, že nikdy nebol šťastnejší než práve teraz, než práve v okamihu, keď ich spojilo jedno z tých nekonečných objatí. Prepletený v ňom využili právo zdieľať spoločnú posteľ. To právo, ktoré by im nemal nikto upierať.
Andrés bol počas tej noci s ním. Miloval ho. Pomaly, dôkladne, nežne. Celého si ho podrobil svojej vôli, opäť po ňom šalel, opäť nedokázal myslieť na nič iné, len na to kúzlo, ktorým bol jeho dotyk, odovzdal sa tomu, tej zakázanej túžbe, tým nevysloveným požiadavkám svojho hriešneho tela.
Andrés bol jeho súčasťou, rozochvieval v ňom tú dobre známu citlivosť, tú rozkoš, ktorej rozumeli oni dvaja a bola ich spoločným prekliatím.
Podriadil sa jeho vplyvu, jeho prírazom, ktoré ho každým okamihom zbavovali možnosti uniknúť samému seba.