Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Pre Profesor.
Druhý
sviatočný stôl, bol pripravený na ich príchod. Ten tajný stôl, ktorý Matteo
s láskou pripravoval. Všetko starostlivo rozmiestnil, vrátane výzdoby
a vône, ktorá bola v jeho predstavách spojená s týmto ich
osobným rituálom.
Obaja sa
usadili na svoje miesta, spokojní s tým, že formálnu časť rodinnej večere
už majú za sebou. Dívali sa jeden na druhého, akoby v zajatí toho kúzla,
ktoré pre nich predstavovali tieto malé súkromné
Vianoce.
Andrés
nebol kráľovským prokurátorom a on nebol jeho verným služobníkom. Boli to
len dvaja muži, ktorí spolu oslavovali sviatky. Dvaja muži, ktorí spolu už
dlhší čas žili. Uvoľnení a spokojní, si užívali to ticho vo svojom
vlastnom svete, Matteo na sebe cítil pánov pohľad. A jeho občasný dotyk,
akoby v ňom samom prebúdzal len to dobré. Nevedel si predstaviť, že by to
malo byť inak. Práve takto to miloval a tešil sa na to, že budú opäť tu. Za
jedným stolom ako jedna rodina, ako pár, ktorí tvorili aj napriek všetkému
a všetkým.
Prial
si, aby mali právo, aby to vždy bolo tak, no vedel, že sú to len priania, ktoré
nebude môcť nikdy naplniť. O to viac si cenil tieto okamihy, ich vzájomnej
blízkosti.
„Ešte
raz ti prajem krásne Vianoce, Matteo, my dvaja sa už postaráme, aby stáli za to...“
poprial mu Andrés opäť nepochybne pod vplyvom toho, že bol spokojný s tým,
ako sa im podarilo celý večer dobre zvládnuť.
„Tvoja
hra bola vskutku inšpirujúca, môj drahý...“
„Krásne
Vianoce, ďakujem, Andrés, som rád, že som ťa mohol potešiť...“
Tvárou
sa mu mihol jemný úsmev, keď prijímal
pochvalu od svojho priateľa. Neprial si nič viac, než byť v jeho blízkosti
a môcť plniť všetky jeho priania.
Ich svet
bol práve teraz taký jednoduchý, plný toho šťastia, zbavený únavnej
formálnosti.
„O tom
nepochybujem...“
Opäť
pocítil dotyk Andrésovej ruky na tej jeho, akoby sa okolo neho na istý čas
uzavrela jeho ochrana a on bol zrazu v bezpečí, pred všetkým, čo by
ho mohlo znepokojovať aj pred samým sebou a svojimi vlastnými
pochybnosťami.
Počas
tej noci takmer cítil, akoby bolo všetko možné, akoby to priam magické čaro
naplnilo aj jeho samého, všetkými tými príjemnými pocitmi, čerpal silu na tie
ďalšie dni, na ďalšie boje, ktoré budú musieť prísť.
A keď
stáli spolu pri druhom stromčeku, ktorý pripravoval on sám, skromnejšom
a jednoduchšom no, patriacom len ich dvom.
Andrésova
blízkosť bola preňho tým najkrajším darom, no vymenili si aj tie, ktoré mali
jeden pre druhého, len také drobnosti, no pre nich oboch dôležité, ktoré nevzbudzovali
o nič viac pozornosti než bežné dary medzi priateľmi.
„Veľmi
sa mi páči, ďakujem vám...“
Matteo
sa tešil z tej novej košele, z toho, že Andrés ju vybral priamo
preňho a vedel presne pri akých príležitostiach ju bude nosiť, bola
kvalitnejšia jedna z tých sviatočnejších. A bol potešený tým, že jeho
partner pozná jeho veľkosť, zrejme lepšie než on sám.
„Ja mám
pre teba len takú maličkosť...“
Boli to
len manžetové gombíčky, také jednoduchšie, no vynaložil veľké úsilie na to, aby
ich Andrés mohol nosiť počas tých bežných dní... Padli mu do oka hneď ako ich
uvidel.
„Ďakujem ti, môj drahý,... Som rád, že si na
mňa myslel, ľúbim ťa, Matteo...“ povedal
tie slová, po ktorých túžil, tie zakázané slová, za ktoré by mohli byť
odsudzovaní, dokonca aj dnes.
„Aj ja
ťa veľmi ľúbim, Andrés, ja... mohol by som ťa pobozkať... chcel by som, aby
dnes... nemusím sa ponáhľať, však“
„Samozrejme,
môj drahý.... som ti plne k dispozícii, pri bozkávaní aj pri čomkoľvek
inom, čo by si si prial...“
Urobil
to, pobozkal ho tak, ako to túžil urobiť počas celého toho večera.
Stáli
spolu pri stromčeku v objatí a on cítil, že nikdy nebol šťastnejší
než práve teraz, než práve v okamihu, keď ich spojilo jedno z tých
nekonečných objatí. Prepletený v ňom využili právo zdieľať spoločnú
posteľ. To právo, ktoré by im nemal nikto upierať.
Andrés bol
počas tej noci s ním. Miloval ho. Pomaly, dôkladne, nežne. Celého si ho
podrobil svojej vôli, opäť po ňom šalel, opäť nedokázal myslieť na nič iné, len
na to kúzlo, ktorým bol jeho dotyk, odovzdal sa tomu, tej zakázanej túžbe, tým
nevysloveným požiadavkám svojho hriešneho tela.
Andrés
bol jeho súčasťou, rozochvieval v ňom tú dobre známu citlivosť, tú rozkoš,
ktorej rozumeli oni dvaja a bola ich spoločným prekliatím.
Podriadil
sa jeho vplyvu, jeho prírazom, ktoré ho každým okamihom zbavovali možnosti
uniknúť samému seba.