Kráľovský prokurátor 4. kapitola 2/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

***

Prvý sviatok vianočný, podmanivá vôňa ihličia, mladý pán Louis, ktorého až príliš zaujal stromček a nekonečné množstvo rôznych sladkých koláčikov, ktoré ani nestihnú zjesť.

Aj v jedálni služobníctva bol štedrák, vysoký, s trojitou plnkou, na vrchu krásne chrumkavý. Aj služobníctvo malo toho dostatok, Andrés ich v tomto smere nijako neobmedzoval.

Tento deň bol takpovediac v znamení voľna, ktorým bol celý dom priam presýtený, všade vládla príjemná atmosféra a nikto sa na nič nesťažoval.

Život, akoby sa spomalil, Matteo mal jednu zo svojich melancholických nálad, navštívil aj kostol spolu s ostatnými v čase, ktorý na to mali vyhradený, stretol matku, bola tam, medzi tými ostatnými ženami, na svojom obvyklom mieste, bez otca, len sama.

A v jej pohľade nachádzal tú istotu, že dnes by s ňou možno mohol hovoriť, aj keď netúžil potom ísť s ňou domov, tak ako ostatní, ktorých kroky po omši smerovali k blízkym príbuzným, on bol doma na mieste, kde slúžil. No nemohol jej na Vianoce odoprieť to, o čo ho pohľadom tak úpenlivo žiadala, počkal na ňu, pri kostole neďaleko brány k starému cintorínu.

Cítil chlad, prenikajúci hlboko, no nič sa nevyrovnalo tomu chladu, ktorý nachádzal v jej pozdrave.

„Matteo...“

„Dobrý deň, matka...“

Ponúkol jej svoje rameno, aby sa oňho mohla oprieť, kráčala opäť ťažko, zrejme mala opäť tie problémy, s ktorými bojovala už predtým, keď bol mladší.

Neodmietla, no držala sa ho len veľmi neisto, akoby sa obávala toho, že v nestráženej chvíli by ju mohol pustiť.

„Prajem ti veselé Vianoce, ako sa majú všetci a čo otec?“ prinútil sa klásť zvyčajné otázky a očakávať len obvyklé odpovede.

„Ďakujem, Matteo...Aj ja ti prajem veselé Vianoce...“ na okamih bola pozbavená hlasu, kvôli mrazivému vetru, no aj tak pokračovali, aj tak prešli tou bránou vedúcou na cintorín.

K hrobu sestry, ktorá žila len veľmi krátko, no oboch spájala láska k nej.

A keď sa jej hlas vrátil povedala: „Majú sa dobre, ale otec je chorý, už niekoľko týždňov nevstal z postele.“

„To ma veľmi mrzí, mali ste mi odkázať, že je vo vážnom stave, bol by som prišiel... Pôjdem s vami hoci aj hneď...“ nevychádzali spolu dobre, no nebolo mu ľahostajné to, že je už dlhšiu dobu pripútaný na lôžko.

„Chcela som to urobiť, ale otec trval na tom, že ťa mám nechať na pokoji... Nezmieril sa s istými vecami a zrejme ani nikdy nezmieri... teraz za ním radšej nechoď, nechcem, aby sa jemu priťažilo a ty, aby si odchádzal sklamaný, keď príde vhodný čas, pozhovárate sa o všetkom... má bolesti, je nepríjemný aj k tvojim súrodencom a ku mne, nieto ešte...“ sľúbila mu to tak, ako predtým, keď ju žiadal o to, aby mu pomohla zmieriť sa s ním.

„K nehodnému synovi za akého ma považuje...“ položil tú krutú otázku, tú ktorú sa zaprisahal nikdy nevysloviť. Vyslúžil si za to len jej mlčanie, len jej odsudzujúci pohľad a tešil sa na to, ako milovaný zaženie v ňom tú prázdnotu, ktorú zvykne vyvolať len jedna z tých krutých práv, len minulosť, ktorej sa márne pokúša uniknúť.

***

Ležal na chrbte.

Nahý, nezbavený túžob, pripravený na naplnenie ďalších. Andrésova ruka prešla po jeho chrbte, takmer maznavo, cítil hrejivý dotyk jeho dlane a čiastočne aj prsteňa. Tento večer bol len ich, pozoroval svojho priateľa, jeho pohyby, také sebaisté a pokojné.

„...Musel som sa s ňou rozlúčiť, ešte tam pri tej bráne...“ dokončil svoje rozprávanie o tom rannom stretnutí.

Potreboval sa toho zbaviť, toho pohľadu tých matkiných očí, podobných aké máva občas aj on, nechcel, aby ho začal opäť prenasledovať.

Andrés si sadol k nemu na kraj postele, čiastočne už vyzlečený a takmer aj zobutý.

„Rozumie tomu zrejme lepšie než si myslíš a to ju desí, ešte nie je pripravená, mnohí ešte veľmi dlho nebudú... No mrzí ma, že práve ty musíš čeliť podobnému tlaku, spoznal som ho kedysi aj ja sám, lebo našim matkám také veci neuniknú, niekedy to vedia aj skôr než my...“

„Bolo by lepšie, keby tá moja o ničom nevedela, keby netušila, ako je to so mnou...“

„Áno, tomu rozumiem môj drahý a vzhľadom na isté okolnosti, s tebou musím súhlasiť, aj keď ma to neteší, mrzí ma to, že márni čas bojom s tieňmi, ktoré jej nemôžu ublížiť... No stále som tu ja, som tu a vždy budem aj keď viem, že ti nemôžem nahradiť tvoju rodinu, urobím všetko pre to, aby si bol so mnou šťastný, všetko, čo bude v mojich silách...“

Naklonil sa k nemu a pobozkal ho, ten opojný stret ich túžob, akoby sa zlial do jedného okamihu prudkej slasti.

A odniekiaľ voňala škorica, aníz a možno aj niečo ďalšie, čo práve teraz nedokázal identifikovať, no zmiešalo sa to s pánovou chuťou. S jeho vlastnou opojnosťou, ktorej podliehal, tak rád a bez váhania.

„Andrés...“ vyslovil jeho meno, keď mu to bolo umožnené, prial si, aby vedel, že presne tak sa s ním cíti, že s ním spoznal aké to je, patriť k nemu. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť