Kráľovský prokurátor 4. kapitola 3/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Pre katku a profesor.

***

Prišiel aj druhý sviatok vianočný.

Ten posledný deň, ktorý bol omnoho pokojnejší než tie predošlé,  všetci si oddýchli po celom tom zhone spojenom s vianočnými prípravami, dom bol tichý, nič nenarušilo pokojnú atmosféru.

Bol to jeden z tých ďalších dní, počas ktorých si užíval pozornosť svojho staršieho milenca.

Jeden z tých dní, keď sa ničím nerušení, venovali jeden druhému.

Cítil pánove pohladenia dôkladnejšie, pomalšie, tú jemnú masáž, ktorá akoby v ňom evokovala všetku tu nádheru spojenú s ich vzájomnou dôverou. Andrés sa ho dotýkal, pomaly, s určitou dávkou nežnosti.

„Áno, milovaný, presne takto ťa chcem vidieť... ani nevieš, aké potešenie mi spôsobuje... to, že si tu... že ťa môžem mať pri sebe...“

„Andrés...“ šepkal jeho meno, podriaďoval sa pánovmu melodickému hlasu, jeho istote, ktorá sa stávala súčasťou tých dní, kedy mohol veriť len a len jemu.

Jeho dotyky, akoby na začiatku boli takmer až nevinné, akoby on sám necítil nič iné, len ich ľahkosť na svojej horúcej pokožke.

„Prosím, Andrés...“

„Môj drahý... milovaný...“ nazýval ho tými menami, ktoré mu nesmel dávať nikto iný, tými menami, ktoré pod jeho vplyvom prijal za svoje...

Potreboval to, túžil potom, aby sa mu venoval a každý jeden z takých okamihov, bol preňho tou najvyššou odmenou.

Tá jemná masáž, v ňom prebudila to teplo, tú nádheru spojenú s jeho vedením, s láskou, ktorú nemohlo nič v jeho srdci nahradiť.

Prežíval to sladké mučenie spojené s istotou, že si nepraje nič viac, než uvoľniť sa v zovretí tej slasti, ktorá sa pozvoľna opäť dostávala späť do jeho povedomia. Pán skúsene láskal jeho penis, láskal jeho guľky, jemne ich masíroval,  tá nežná dôraznosť v ňom prebudila prudkosť toho šťastia, ktoré opäť precítil v jeho náručí. Medzi nimi fungovala tá príjemná telepatia, ten príjemný impulz plný dotykov, tá príjemná odovzdanosť slasti, ktorá ho zasahovala vo vlnách, čelil im, tak ako najlepšie dokázal, absolútne vydaný na milosť tej odzbrojujúcej nehe, pánovmu pevnému objatiu, naplneniu, ktoré bolo súčasťou ich spojenia, ten takmer až hriešnej slasti, ktorá odomkla tú hravosť hlboko v ňom, tú príjemnú istotu, že neexistuje nič krajšie než odovzdať sa do jeho rúk, než cítiť jeho blízkosť a milovať ho, milovať všetko, čo súviselo s ním.

***

Nerobili nič iné, len ležali vedľa seba, v zajatí toho príjemného súladu, ktorý ich obklopil.

Opieral sa o Andrésovu hruď, bol prepletený s ním, milovali sa, pomaly, nekonečne, takmer akoby nič a nikto iný mimo tejto miestnosti neexistoval.

Cítil tlkot jeho srdca, jeho dych, jeho blízkosť poznačenú tým pevným zovretím, v ktorom si prial ostať podľa možnosti navždy a bez návratu.

Nemohol sa predtým ukryť a ani to nechcel, bol tým, kým si prial byť, bol uchvátený tou jednoduchosťou.

No zároveň sa v ňom pomaly prebúdzal strach z tých ďalších dní, z tých dní, kedy bude kráľovský prokurátor opäť pracovať.

O to viac túžil po jeho objatí, obával sa toho všetkého, čo by mohlo nastať, ak Andrés zistí, ak on nebude schopný...

Možno by mu to mal povedať, všetko čo sa vtedy stalo, možno by mu mal dať do rúk svoj život, tak ako to urobil už mnohokrát predtým, keď s ním riskoval odsúdenie.

Toto však bolo iné, oči toho chlapca, netúžil ich opäť vidieť vo svojich snoch, nechcel, aby sa to stalo.

Chcel mať právo ešte aspoň na posledný deň, na jeden z tých, dní, ktoré mu daroval on.

Zatvoril oči s vedomím, že tieto Vianoce končia, že začína niečo, čo sa mu možno čoskoro vymkne z rúk, čerpal silu na tie ďalšie dni, chcel byť pripravený, na každý jeden z tých okamihov, kedy bude možno ľutovať, že nevyužil túto šancu, že nedokázal zničiť to čaro, ktoré ich oboch doviedlo k istote, že nie je nič krajšie, než milovať a byť milovaným.

***

Deň pred novým rokom, našiel pána sedieť v kresle s tými červenými zložkami. Snažil sa nehľadieť na tie fotky, no tvár toho mladíka, udrela do jeho očí, pohár s táckou sa mu takmer vyšmykol z rúk, ozvalo sa cinknutie. Zachytil ho v poslednej chvíli.

„Všetko v poriadku, môj drahý?“ zaujímal sa jeho pán.

„Áno, pane, vlastne... nie...“ tých pár posledných dní v roku o všetkom opäť premýšľal a rozhodol sa poslúchnuť inštinkt, rozhodol sa urobiť to, čo by mal urobiť už dávno, ak chcel aj naďalej mať pánovu dôveru a nemusieť sa pozerať na to, ako ju postupne stráca.

A opäť sa mu zjavovali tie oči, čím viac to odmietal, tým boli bližšie, tie posledné dni sa prebúdzal kvôli pohľadu toho chlapca, ktorý ho nemilosrdne prenasledoval v tých dňoch, keď bol vydaný na milosť a nemilosť svojej vlastnej postele.

Boli všade, v každom jednom šuchnutí, už takmer ani nežil, keď ho opäť vyzývali k tomu, aby im čelil.

„Pane, ja ten starý prípad, na ktorom pracujete, robí mi starosti, lebo ja... lebo ja... o ňom viem viac než by som vedieť, mal... prepáčte, pane, veľmi ma to mrzí, nechcel som sklamať vašu dôveru, ale ja... musím vám to všetko povedať, musím, lebo inak mám pocit, že by som sa zbláznil...“  

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola