18. 1. 2016

Kráľovský prokurátor 5. kapitola 1/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...



 Pre Mononoke. 


„Šťastný nový rok....“
Tie priania prichádzali zo všetkých strán, no Matteo ich prijímal len s veľkou obozretnosťou. Nevedel čo s ním bude a každá zmienka o šťastí bola práve teraz  čiastočnou provokáciou.
Pán už poznal pravdu, všetko mu povedal počas tej noci, kedy to už sám so sebou nedokázal zvládnuť. Zrútil sa, nezvládol to, a teraz musel za to zaplatiť, čakaním, nekonečným čakaním...
Zatiaľ ešte nevedel, čo s ním Andrés urobí, nerozhodol sa zatiaľ nijak, len ho poslal preč a žiadal ho, aby pokračoval vo svojej práci. A keď za ním bol dnes, len mlčal a z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať. Dokonca dnes ani len neraňajkoval a oslavy týkajúce sa nového roka akosi prehliadol, ak sa to tak dalo nazvať.
A on sa tým práve teraz trápil viac než predtým, lebo sa obával, že presiahol mieru, že priveľmi dôveroval svojej láske a prestal poslúchať hlas rozumu. Pánova pozícia ho predsa priam predurčovala k tomu, aby ľudí ako je on bez milosti odsúdil, on ako služobník zákona, na strane štátu proti mnohým tváram zločinu, teraz mal rozhodnúť aj o osude svojho milenca, o tom nakoľko je preňho dôležité to, aby neboli nikým a ničím rozdelení.
Keby šlo o niekoho iného, zrejme by zvažoval útek, možno by bojoval, ale nedokázal bojovať s ním, proti nemu bol bezmocný, tak ako proti láske, ktorú v ňom prebudil, proti tomu svojmu lepšiemu ja, ktoré v ňom objavil práve on.
Chcel byť s ním, ešte aspoň raz, ak by to malo znamenať, že už nikdy... tak chcel mať so sebou spomienku, jednu z tých ďalších, na to, ako bol milovaný ním... Jeho prijatie preňho veľa znamenalo a nebol ochotný sa ho vzdať, aj za cenu toho, že by mohol neskôr
Musel pripustiť, že má napriek všetkému strach, nie z väzenia, ale z toho, že to bude on sám, kto ho bez milosti odsúdi, čítal v jeho pohľade zmätok a nedôveru, keď začal hovoriť o tom svojom poklesku, o tej jednej zo svojich najväčších chýb...
Zaplietol sa do smrti človeka, a to bolo neodpustiteľné, vedel, že tým presiahol mieru, no v rozhodujúcej chvíli, nebol schopný poprieť to, čo videl a to, čo sa stalo na dlhší čas trápením, ktoré mohli zmazať len pánove objatia, len jeho ubezpečenia, že bude po jeho boku... že je vítaný... možno práve preto, napokon prijal svoj osud a zveril sa mu do rúk, úplne a bezvýhradne... a bolo len na ňom či bude tento rok šťastný, taký ako tie predchádzajúce alebo poznačený inou skúsenosťou, po ktorej netúžil, no už sa na ňu začínal aj pripravovať... Pán už aj tak riskoval viac než dosť a kvôli takým ako je on, málokto riskuje úplne všetko... vedel, že niekedy láska nestačí, preto musel počítať aj s tou druhou možnosťou... aj s tým, že bude navždy v jeho očiach stratený, tak ako kedysi stratil svoju rodinu...
„Matteo, ste v poriadku... ja som len...“ očividne sa musel tváriť veľmi neprístupne, čo nepochybne vyviedlo toho mladého muža, jedného z mladších lokajov, ktorého v podstate vychovával a za bežných okolností si dobre rozumeli,  nepochybne preto
„Šťastný nový rok, aj tebe Angelo, zaprial preto nie veľmi ochotne, jednému z mladších lokajov, ktorý sa odvážil mu práve dnes prihovoriť.
„Chcel som ti ešte povedať, že ma pán požiadal, aby si teraz za ním prišiel hore... vraj máš nechať všetko tak a prísť hneď...“
„Áno, všetko nechám tak, ďakujem ti, Angelo...“
Pokúsil sa o úsmev, no nevedel si sa mu úplne podaril, lebo výraz na tvári toho svetlovlasého mladíka, bol ešte stále dosť rozporuplný, no on sa už ponáhľal hore schodmi.
Pani Inéz po nich práve schádzala dolu. Spokojná a šťastná, jej tvár dnes nejavila náznaky tej únavy, ako sa to stávalo po jednom z jej záchvatov, dnes žiarila jej krása, akoby sa opäť rozvíjala. Taká bola, keď ju Alessandro prvý raz stretol, to bola žena, ktorú miloval.
Mala na sebe vychádzkové šaty a šla s ňou aj jej komorná, usmiala sa na Mattea, no on jej úsmev neopätoval, len pozdravil svoju paniu.
„Keby ma náhodu otec hľadal, odkážte mu, že som išla von, navštíviť starú priateľku Carmen...“ stihla mu ešte povedať.
„Ako si želáte, pani...“
Pán sa však o jej záležitosti dnes vôbec nezaujímal, Matteo ho našiel stáť pri stole s nožom na otváranie listou v ruke. Bol oblečený, dnes to urobil sám, no nie celkom tak, akoby to malo byť, niektoré gombíky boli pozapínané takmer až trestuhodnou nedbalosťou.
„Tak som tu, Andrés...“ oslovil ho ako svojho milenca, lebo si prial, aby ním bol, aby ním v žiadnom prípade neprestával byť.
Pán prokurátor sa k nemu obrátil, s nožom stále v jednej ruke a s akousi obálkou v druhej.
„Povedal si mi o tom chlapcovi všetko, nič si nezamlčal...“ pýtal sa ho takmer s hnevom.
„Všetko, pane...“ opakoval tie slová, ktoré vyslovil už aj predtým, no zároveň akoby hlboko v ňom rezonoval ten pocit, že pán neverí jeho verzii, že ho teraz bude vypočúvať a miasť, tak dlho, až kým nezničí všetko to krásne, čo spolu až doteraz zdieľali.  
„Chcem, aby si mi odpovedal na pár otázok, isté veci sú mi napriek všetkému nejasné, sadni si...“
Matteo sa však nemohol ani len pohnúť. Hľadel na tú obálku, s pocitom, že prehral, že ho práve teraz zničí táto jediná záležitosť.
„Len si sadni, môj drahý...“
To oslovenie, akoby mu vrátilo nádej a on poslúchol svojho pána a sadol si do jeho kresla.