22. 1. 2016

Kráľovský prokurátor 5. kapitola 2/3






 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...




 Pre Michalette.

„Najprv by som chcel poznať všetky mená osôb, ktoré boli do tej záležitosti zapletené... “ začal Andrés, hneď s tým, čomu sa naposledy snažil čo najviac vyhýbať. Tie mená, to bola záležitosť, ktorá mu asi tak najviac bránila vtom, aby sa už dávno o túto záležitosť zaujímal.
„Niektoré z nich by nám mohli spôsobiť problémy, pane...“ priznal to, čo sa predtým neodvážil prezradiť.
Už len to, že sa odvážil vstúpiť do klubu, v ktorom nebolo všetko tak úplne v poriadku, jeho samého stavalo do veľmi zlého svetla.
„A práve preto ich potrebujem počuť, ak sa ti o tom ťažko hovorí, napíš mi ich na tento kúsok papiera...“ prisunul k nemu písacie potreby a jeden čistý hárok.
„Pane, ja neviem, či nám to pomôže, oni sa aj tak nikdy nepriznajú k...“
Matteo naňho hľadel s rovnakými obavami ako na tú obálku, ktorú jeho pán stále nepúšťal z ruky.
„To nechaj posúdiť mňa.“
„Pane, prosím...“
„Tie, mená Matteo...“ trval na svojom kráľovský prokurátor a on sa pod váhou jeho prísneho pohľadu podrobil.
„Tak dobre... pokúsim sa o to...“
Začal písať, jedno po druhom sa zjavovali na papieri, tie mená, ktoré v sebe tak dlho skrýval, a na ktoré si prial zabudnúť.
Trvalo to dlho, dlhšie než čakal a ruka sa mu chvela po celý čas.
„To sú všetky, ktoré poznám...“ vyhlásil, keď mu ten papier dosť nedobrovoľne odovzdával.
„Chcem vedieť, ako si získal kontakt, na tých ľudí a kto ťa pozval do toho klubu...“
Tomu sa práve Matteo túžil vyhnúť. Akosi sa mu aj podarilo vynechať to zo svojho rozprávania.
Pán si istý čas ten zoznam prezeral, pri niektorých menách mu obočie mierne vyletelo nahor, čo sa však dalo očakávať vzhľadom na ich postavenie.
„Tak to by sme mali, tie mená sú teda jasné, ešte o nich musím popremýšľať, v istej veci máš skutočne pravdu, sú to práve také mená, ktoré nie je vhodné spomínať... a už vôbec nie v súvislosti s tým klubom, ktorého meno sa objavilo v spise... Ty sa teraz pekne vrátiš späť na začiatok, a povieš mi čo predchádzalo tej noci, počas ktorej bol ten chlapec zavraždený... Zaujíma ma hlavne to, ako si sa dostal do blízkosti tých ľudí a do toho klubu...“ 
Dosiaľ sa k tomu ešte nedostali, Matteo hovoril len priamo o tom čine o tom čo mal možnosť vidieť a zažiť.
„Istá osoba ma tam pozvala... presnejšie povedané, bol to jeden môj známy, ktorého som vyhľadal, keď som sa v meste ešte veľmi dobre nevyznal...“ začal Matteo svoje rozprávanie.

Boli z jedného kraja, z jednej dediny, no veľmi často sa spolu nestretávali, hlavne nie odvtedy, ako sa o Matteovi začali hovoriť tie veci.
Vtedy ho od seba odvrhol aj dosiaľ jeho najlepší priateľ, Cornelio. Jeden z mála osôb, ktorým predtým doma skutočne veril.
Bol jediným synom jeho krstnej mami a u nich doma takmer stálym hosťom. Cornelio bol u nich mimoriadne obľúbený a jeho rodičia si ho vždy veľmi obľúbili a dávali mu ho za príklad. Aj on ho mal svojím spôsobom rád.
Bol to takpovediac obyčajný chlapec, žijúci úplne bežný život so všetkým, čo k  tomu patrilo. Mal snúbenicu, chystal sa nastúpiť na remeslo a aj na dedine bol pomerne obľúbený.  
Do mesta odišiel rok predtým než Matteo, takisto za prácou, no už dlhší čas sa rodine neozýval, len jemu napísal krátky list, ktorý jeho samého takpovediac vyburcoval k tomu, aby niečo začal robiť so svojím životom.
Poslal mu aj svoju adresu a on ho počas jedného z tých dní, kedy mal voľno, navštívil v dome, kde mal prenajatú izbu.
Trvalo mu dlhšie, kým to našiel, lebo domáci boli dosť nevľúdni a na neho samého sa dívali takmer ako na zlodeja a narušiteľa pokoja.
S dosť veľkými ťažkosťami našiel tie správne dvere a uľavilo sa mu, až keď ich otvoril, on, rovnako strapatý a vysmiaty ako predtým.
„Vitaj u mňa...“ vyobjímal ho pomerne srdečne na to, že spolu už dlhší čas nehovorili, no zrejme aj on si len zvykal na tú anonymitu mesta, ktorá Matteovi vôbec neprekážala.
„Aj ja ťa rád vidím, Cornelio...“ vyhlásil pomerne chladne, lebo si ešte pamätal, ako k nemu naposledy pristupoval on, no zvedavosť mu nedovolila odmietnuť pozvanie.
Sadol si oproti nemu do kresla, pomerne pohodlného a musel uznať aj to, že si žije takpovediac na svoje pomery, to miesto bolo síce nevľúdne, no pomerne dobre udržiavané a aj jeho ubytovanie vyzeralo lepšie, než očakával.
 „Tak poď, ďalej len poď... našiel si si prácu? Už si sa usadil?“ zasypal ho ihneď zvedavými otázkami.
„Áno, zamestnal som sa u kráľovského prokurátora a darí sa mi dobre...“
„To rád počujem kamarát, no mohlo by sa ti dariť ešte lepšie...“
O tom Matteo pochyboval a nebolo to ani jeho cieľom, páčil sa mu ten pokoj, ktorý našiel v tom zdanlivo prísnom dome, tešil sa z každého nového dňa, kedy sa nemusel dívať na vyčítavé tváre svojej rodiny.
Aj oni teraz mohli byť naňho aspoň čiastočne hrdí, tak ako si to vždy prial.
„Ďakujem, no ja som spokojný s...“
Cornelio ho však nepočúval, vložil mu do rúk akúsi striebornú kartičku.
„Toto je pozvánka na miesto, kde sa budeš cítiť výnimočne... je to úžasné, vskutku niečo, čo by tebe vyhovovalo...“
„O čo ide?“
„Je to klub Narcis, vskutku exkluzívne miesto, uvidíš sám sa presvedčíš, keď sa rozhodneš tam prísť so mnou...“
„Nie, som si istý, či...“ bol sklamaný, začínal chápať, že ho zrejme k sebe pozval, len preto, lebo ho na niečo potreboval.
„No tak, Matteo, ty si to vždy predsa chcel, spoznať ľudí ako si ty... priblížiť sa k nim bez toho, aby si bol odsudzovaný...“
To bolo nebezpečné, dokonca aj preňho.
„A ty sa prečo o to zaujímaš?“ vedel, že to neboli záležitosti, o ktoré by sa zaujímal, pohŕdal ním rovnako ako tí ostatní a podobné veci mohli skončiť väzením, ak nie niečím horším.
„Ja? Povedzme, že som si tam našiel istý druh práce, no neboj sa nič také, čo by mohlo vzbudzovať pohoršenie...“ chlácholil ho ten mladý muž.
„Nechcel si vždy predsa nájsť niekoho, kto by ti rozumel, niekoho, s kým by si mohol prežiť to, čo prežívam aj ja ... s tou vhodnou osobou...“
„Ty predsa...“
„Nie, neboj sa nie, je to tak, ja som potreboval ženu, no tak trochu inú než tie ktoré my dvaja poznáme...“
„Ženu, ktorá ťa vydržiava?“ nepáčilo sa mu to, nebolo to to, k čomu ich doma viedli.
„Ženu, ktorá sa o mňa stará tak, ako to ja mám rád... No chodia tam aj muži, ktorí by mohli zaujímať teba...“
„Skutočne si myslíš, že...“ túžil po partnerovi, po niekom, kto by sa oňho týmto spôsobom zaujímal, aj keď vedel, že je to zakázané, no doteraz sa neodhodlal k tomu, aby...
„Áno, iste, v klube Narcis, nájdeš presne to, čo hľadáš...“