Kráľovský prokurátor 6. kapitola 1/2

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

 Pre katku.

Počas toho dňa už o tom nedokázal hovoriť. Dokonca bol na tom až natoľko zle, že nevládal ani len pracovať. Našťastie všetci si mysleli, že je to len dôsledok novoročných osláv, nikto tomu neprikladal žiaden hlbší význam. Aspoň nateraz bol v bezpečí, pred akýmikoľvek komplikáciami tohto druhu.

Pán mu udelil voľno, nemal veľmi na výber, keď ho videl v takom stave tesne pred zrútením.

Ani on nevedel ako sa s tým vysporiadať, nemal rád podobné prejavy slabosti a vyhýbal sa ľuďom, ktorý prežívali takéto stavy. Preto sa nemohol spoliehať na to, že mu bude robiť spoločnosť a už vôbec nie za týchto okolností.

Matteo zatiaľ oddychoval vo svojej izbe. Priniesli mu tam čaj na upokojenie aj jedlo, no bol priveľmi nervózny a ničoho sa ani len nedotkol.

Popoludní to už nevydržal a šiel von, musel sa trochu prejsť, potreboval odtiaľ odísť, uniknúť od toho všetkého.

Jeho kroky však viedli opäť na jedno z tých menej príjemných miest, akosi sa ocitol opäť pred tým hrobom.

Díval sa na sestrino meno, opieral sa o jej kríž, sám so svojou bolesťou, zapálil pre ňu sviečku.

Bol sám. S tou bolesťou, ktorá otvárala tie staré rany a prebudila ten dobre známy strach, potlačený hlboko v ňom.

Pozvoľna prešiel tých pár krokov až do uličky a zamieril nižšie, bol tam Giovanniho hrob.

Vedel, kde je, lebo tu bol v deň jeho pohrebu, nepriblížil sa až celkom na to miesto, no bolo to neďaleko odtiaľto, akoby sa mu snáď osud chcel vysmiať za tú trúfalosť, že si dovolil prežiť.

„Mrzí ma to, je mi to veľmi ľúto...“ šepol zlomene, nebolo to preňho práve to najlepšie obdobie, zasiahlo ho to viac než vôbec očakával.

Prial si, aby nikdy nebol súčasťou tej záležitosti, aby nikdy neposlúchol Cornelia a nespoznal tých ľudí.

Cornelio, aj on bol už dávno preč... Zomrel pred dvomi rokmi počas nejakej krčmovej bitky.

Vtedy ho možno omilostili, ale on neprestal, nemal v úmysle dať pokoj tým nebezpečným záležitostiam a Matteo predpokladal že im napokon aj podľahol.

Na jeho pohrebe Matteo po dlhšom čase videl celú svoju rodinu. Otvorenie tohto prípadu bolo preňho zámienkou na to, aby sa odvážil, aby vôbec po prvý raz sám od seba vstúpil do rodného domu aj napriek matkiným varovaniam. No musel to urobiť, ak by sa náhodou dostal do väzenia, alebo niečo horšie, chcel ich ešte raz vidieť... možno už naposledy, skúsiť urovnať staré spory.

Jeho rodný dom bol nezvyčajne tichý, vstúpiť tam bolo preňho takmer akoby narušil to takmer až posvätné ticho.

Jedna z jeho sestier, Julietta, mu doslova vletela do náručia, voňala po jahodách a bylinkách, ktoré mala v košíku.

Bola najmladšia so sestier, ešte žila s rodičmi, a očividne aj ona dospela do krásy, ktorú bolo možné len obdivovať.

Už vtedy bola veľmi plachá a zrejme sa to doteraz nezmenilo... Niečo v jej pohľade, akoby patrilo k tej matke, ktorú nepoznal, akoby si vzalo časť tej jej mladosti a bezstarostnosti, na ktorú si pamätal z tých dôb, keď bol ešte malým dieťaťom. V jej úsmeve bolo niečo, z toho úsmevu, ktorý vedy nosila ona.

„Ako ste sa sem dostali, kto ste pane...“

„To som ja, Julietta, tvoj brat...“

„Môj brat?“ zopakovala trochu zarazene.

„Matteo, ten ktorý slúži v panskom dome...“

Lepšie si ho prezrela.

„Áno, iste, Matteo, už viem, ... prepáč, nespoznala som ťa, hneď, dávno si tu nebol a ostatní o tebe veľmi nehovoria...“

„To je v poriadku, ja... nechcel som ťa vystrašiť, prišiel som za matkou a otcom...“

„Mama nie je doma a otec leží vo svojej izbe... odprevadím ťa k nemu, ak chceš... “

Prikývol.

A dovolil jej, aby ho odviedla za ním. Nemal v úmysle mu nič nepovedať, aspoň nič čím by ho mohol nahnevať.

Vlastne ani nevedel, čo by mu mal povedať, no keď sa objavili na prahu jeho dverí, len ho pozdravil.

„Dobrý deň, otec...“

„Tak ty si prišiel...“

„Áno, som tu...“

V otcovom pohľade sa mihlo čosi, čo tam predtým nenachádzal.

„Poď bližšie, ku mne bližšie, Julietta, nechaj nás...“

Matteo sledoval ako jeho sestra rýchlo opustila izbu, spolu s ňou odišla aj tá podmanivá vôňa byliniek a on pomaly prešiel k otcovej posteli.

„Mrzí ma, že si na tom takto, mama mi spomenula, že sa necítiš dobre, no trvala na tom, aby som sem nechodil... Nechcel som ťa nahnevať, len som ťa potreboval vidieť, dnes som dostal voľno a...“ hovoril príliš rýchlo, akoby sa obával, že bude každú chvíľu zastavený tým dobre známym pohŕdaním.

No jeho otec sa len pokúsil lepšie posadiť na posteli, nepodarilo sa mu to, Matteo mu pomohol a on to prijal.

„Tak to ti povedala, ja som ju žiadal, aby si sem mohol prísť, aby sme sa mohli ešte raz porozprávať, kým...“

Matteo bol prekvapený tým, že niečo také povedal práve on.

„Chcel by som ti niečo zveriť, niečo čo patrilo Corneliovi a ja som to mal doteraz v úschove, matka s tým nesúhlasila, ale ja si myslím, že najlepšie bude, ak si to vezmeš ty...“

„O čo ide?“

„Nejaká kniha... Cornelio si ju u mňa pred smrťou odložil, žiadal ma pred svojou smrťou, aby som ti ju odovzdal, lebo ťa vtedy nedokázal nájsť a už sa veľmi ponáhľal... no ja som sa rozhodol ti ju nedať, nechcel som mať s tým nič spoločné s tými vecami, ktoré on...“

„Tak prečo mi ju chcete dať teraz?“ prerušil ho Matteo.

„Lebo za mnou prišla istá osoba, ktorá by mohla našej rodine narobiť problémy, bude lepšie, ak tá kniha prejde do tvojich rúk, tak ako si to Cornelio prial, nestojím o návštevy takých ľudí... Žiadal som tvoju matku, aby za tebou prišla, aby ťa pozvala k nám, no ona... nesúhlasila, nechcela, aby som ťa do toho zaťahoval, ale Cornelio tú vec zanechal tebe, ty sa musíš s ňou vysporiadať, budúcnosť tvojej sestry je ohrozená, nemôžem si dovoliť...“

„Kto bol za tebou otec...“

„To nech ťa netrápi, vezmi si ju, vezmi... čo najskôr...“ ukázal na svoj stôl a vtisol mu do rúk drobný kľúčik od zásuvky.

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť