Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Vôbec po
prvý raz, čo spolu po dlhom čase hovorili, naňho nekričal ani sa naňho nedíval
s nenávisťou, skôr so strachom.
Bál sa
viac než on sám, v jeho očiach videl svoj vlastný strach, ešte viac
znásobený, prežitým utrpením.
„Nič tu
nie je...“ vyhlásil Matteo znepokojene, keď do zásuvky nazrel.
„Na dne,
úplne na dne je tajná priehradka...“
Siahol
tam ešte raz a pomocou otcových inštrukcií objavil skrytú zásuvku
a v nej knihu.
Nebola
ťažká, bola to len taká malá v koži viazaná knižka. Vložil si ju do
kabáta. Ani ho priveľmi nezaťažila, no jeho otec vyzeral omnoho spokojnejšie,
keď ju mal vo vrecku on.
„A teraz
choď, čo najskôr tú vec dostaň z nášho domu...“
„Ako si
želáte, otec, ale ak potrebujete ešte niečo, ak si by ste so mnou chceli
hovoriť...“
„Nie,
nie, nie je čas... teraz nie, čo najskôr nech je preč...“
A on
s ňou.
Pochopil
to správne a to už takmer dúfal, že táto návšteva by sa mohla skončiť
inak. No jeho otec očividne trval na svojom a on mu nechcel ublížiť,
nechcel viac živiť ten jeho strach.
Omnoho
viac ho však znepokojovalo, že sa dostali až k nemu, že ho prestali
považovať za bezvýznamného, čo mohlo byť dosť nebezpečné, hlavne preňho.
***
Nešiel
tými zvyčajnými cestami a zdržiaval sa vo väčšej skupinke ľudí, no aj tak
mal akýsi nepríjemný pocit, že je sledovaný.
A nemohol
sa ho zbaviť, rovnako ako aj obáv spojených s tým, aby neprišiel o tú
knihu, ktorú dosť ťažko získal.
Nevedel,
prečo matka nechcela, aby si ju prevzal, no nepochybne na to mala svoje dôvody.
A práve teraz nemal čas to zisťovať, potreboval sa čo najskôr dostať z dosahu nebezpečenstva,
ktorého súčasťou sa opäť tak náhle stal. A uľavilo sa mu, až keď bol
bezpečne za dverami panského domu.
Jeho
prvé kroky smerovali hneď za Andrésom. Našiel ho prechádzať sa po pracovni.
„Pane...“
oslovil ho dosť rozrušene.
„Kde si
bol, Mateo?“ opýtal sa ho prokurátor prísne. A on pocítil pevné zovretie
jeho rúk, také pevné, až to bolo bolestivé.
„Šiel
som navštíviť svoju rodinu a niečo som náhodou získal... zanechal to tam
pre mňa Cornelio...“
Položil
na stôl tú knižku viazanú v koži, aby si ju jeho milenec mohol pozrieť, no
on sa nehýbal, len naňho znepokojene hľadel.
„Nemal
si nikam chodiť, nemal si... ak ešte raz odídeš bez dovolenia...“
Cítil
ako ho senátor pevne objal a pevne držal. Nebránil sa tomu.
„Nemohol
som ťa nájsť, nemohol som...“
„Prepáčte
mi, Andrés, ja... veľmi ma to mrzí...“
„Už
nikdy viac...“
„Nikdy
viac, Andrés...“ sľuboval mu a skutočne veril tomu, že sa mu to podarí aj
dodržať.
***
„Sledoval
ťa niekto?“ opýtal sa ho prokurátor, keď sa obaja upokojili a on mal
v rukách tú knihu, ktorú si on radšej ani len nepozrel a rovno ju
odovzdal jemu.
„Áno,
mal som taký pocit, akoby niekto, ale nikto ma nenapadol ani sa ku mne nesnažil
priblížiť, možno som si to len namýšľal, ja...“ snažil sa priveľmi nedávať
najavo ten strach, ktorý ho opäť mučil, priveľmi si nepripúšťať to, že práve
teraz sa okolo neho začína čoraz viac sťahovať tá neviditeľná slučka.
„Vyhrážajú
sa mi...“ povedal mu prokurátor len tak bez obalu a ukázal na obálku,
s dosť nepríjemným obsahom spolu s lístkom, z ktorého jasne
vyplývalo, čo sa s ním zrejme stane, ak bude aj naďalej súčasťou tohto
prípadu.
„Veľmi
ma to mrzí, Andrés, nemal som v úmysle vystaviť ťa nebezpečenstvu, netušil
som, že...“
„S tým
musím ako osoba, ktorá pracuje v tejto sfére počítať, Matteo, nie je to
prvý raz, čo čelím hrozbe podobného druhu... Aj keď pripúšťam, že túto
záležitosť nesmieme podceňovať... Obzvlášť preto, že kým si bol preč, prišla
správa o smrti Giovanniho otca...“
„Oni ho
zabili? Skutočne sa odvážili...“
Začínal
chápať to prokurátorovo vrelé privítanie. Ani jemu nebolo všetko jedno, keď
počul, že boli schopní siahnuť aj na život šľachtica.
„Jediné
čo vieme je to, že nezomrel prirodzenou smrťou... Prípad je v štádiu
vyšetrovania... No ako iste chápeš, máme dosť dôvodov na to, aby sme sa obávali
toho, že si začali robiť vo svojich veciach poriadok. Uvidíme, čo do prípadu
prinesie táto kniha, len dúfam, že budeme mať vďaka nej niečo v rukách,
niečo čo ich zastaví a dovtedy tu bude platiť prísny režim, vieš čo to
znamená a je ti jasné, že žiadne túlanie za daných okolností nebude
možné... To platí aj pre ostatných členov mojej rodiny, nikto sa nesmie
priveľmi vzdialiť...“
„Áno,
pane, máte pravdu, ale dokedy, ako dlho?“
„Nie som
si istý ako dlho a neviem ani či tu budeme môcť ostať, všetko závisí od
toho, aký bude náš ďalší krok... Najlepšie bude, ak budeme pokračovať, zameraj
sa na Giovanniho a na to, čo všetko by si mi o ňom ešte mohol
povedať... dobre si to premysli, kým si prezriem tú knihu... “ požiadal ho prokurátor
a potom už len otvoril tú knihu.
„Áno,
pane...“ potichu hlesol Matteo.
Tie
posledné správy neboli veľmi povzbudzujúce, obzvlášť preto sa snažil vybaviť si
každý jeden detail, ktorý by im mohol pomôcť z touto bezpochyby
nebezpečnou záležitosťou.
***
„Prepáčte páni, ale s tým ja nemám nič
spoločné...“ pochopil, že Corneliovi nejde o nič iné, len využiť jeho prítomnosť
vo svoj prospech.
„Neviem na čom sa s vami dohodol
Cornelio, no ja vám skutočne nemám, čo ponúknuť...“
„O tom rozhodnem len ja.....“ chladne ho
umlčal Emilio di Montesque.
Musel tam s nimi ostať, alebo riskovať jeho
hnev, nič z toho nebolo preňho príjemné, no napokon ostal sedieť s nimi
za tým stolom, lebo inú možnosť zrejme ani len nemal, pod vplyvom toho noža,
ktorý jeden z mladíkových spoločníkov pritisol bližšie k jeho boku,
keď napokon nedobrovoľne skutočne sedel s nimi za tým stolom.
Nedozvedel sa presne, čo im Cornelio
dlhoval, no podľa všetkého to bola dosť veľká čiastka, lebo ho pritom stole
trápili viac než sa vôbec dalo zniesť. A on sa pod ich vplyvom absolútne
zosypal, ešte skôr než tá noc skončila.
Tie ich provokačné reči dosť výrazne
zamávali aj ním, akoby snáď od neho očakávali, že sa skutočne stane súčasťou
jednej z tých ich nemravných hier.
„Ty by si to s ním mohol skúsiť, však
Giovanni, a my sa budeme len dívať na to, ako snáď z teba niečo
urobí... možno potom prestaneš fňukať ako dievča... Možno by to bolo zábavné
sledovať, ako si s tebou poradí.
„Nie, to predsa...“ pokrútil hlavou, úprimné
zdesenie prešlo po jeho tvári, akoby sem ani on nepatril, akoby aj on prišiel
len nedobrovoľne. Z jeho pohľadu cítil to, že si prial, aby ho niekto
zachránil, aby bol vyslobodený z tejto situácie.
„Páni zachádzate priďaleko...“ snažil sa ich
trochu usmerniť.
„Ale áno, tebe sa predsa páčia takí ako
on... práve k takým patríš...“ nepočúvali ho, len si ďalej doberali toho
najmladšieho.
„To nie je pravda...“
Cornelio len mlčal.
Nepochybne preto, lebo jeho obľúbenkyňa
neprišla a nezastala sa ho pred nimi. Ostal mu len Matteo, ktorý skôr
uvažoval nad tým, akoby sa od tých ľudí čo najskôr dostal preč. No pod vplyvom
prosebného pohľadu svojho spoločníka, sa predsa len pokúsil niečo urobiť.
„Páni skutočne nemám v úmysle sa s vami
dohadovať o týchto veciach, vysvetľujete si to nesprávne... ja nie som
jedným z nich... Cornelio si iste nájde spôsob, ako uhradiť svoj dlh, uvidíte,
že sa to v dohľadnej dobe vyrieši, osobne sa postarám o to, aby vám
splatil všetko, čo vám dlhuje...“ musel to poprieť, pre svoje dobro aj pre
dobro toho chlapca a takisto aj poskytnúť niečo na oplátku. Ten muž si ho
však vôbec nevšímal, len povedal Corneliovi: „Nebudeme viac čakať... máš čas do
zajtra do večera... ak nesplatíš svoj dlh voči mne, dovlečiem ťa sem ako psa...
a tak mi budeš aj slúžiť ako pes...“
„Áno, pane... ďakujem pane... zaplatím,
všetko zaplatím...“ Cornelio od úľavy takmer padol pod stôl.
„Požičiam
si tvojho príbuzného, to on bude ručiť za tvoj dlh, osobne... podľa dohody...“
„Pane...“ ďalej naliehal, Matteo, no jeho
slová očividne nikto nebral do úvahy.
„Áno, iste podľa dohody...“ súhlasil Cornelio.