obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Mononoke, Henry.Wilde.
Snape prechádzal jednotlivými
vrstvami toho ťaživého sna. Harry cítil jeho vplyv len minimálne, skôr sa
pohyboval na pozadí a nechal jeho myseľ, aby mu ponúkla všetko, čo mu je
ochotná dať.
Tak mu to vyhovovalo, necítil
takmer žiadny tlak, len takmer láskavý vplyv mužovho dotyku. Akoby tým sám sebe
potvrdil, že ten muž mu skutočne nechce ublížiť, že to čo cíti, keď je súčasťou
jeho myšlienok je naozaj pravdu, že on možno patril k nemu, ale teraz je
jeho. Myšlienka na to ho posilňovala a dovoľovala profesorovi, aby sa
voľnejšie pohyboval v jeho myšlienkach.
Až teraz, akoby si začal
uvedomovať tú skutočnú silu mysle, to niečo vyššie čo je za tým všetkým, čo je
navonok viditeľné, to čo sa nedá oklamať ani zničiť, tú podstatu, ktorú možno
len cítiť, niekde na okraji tých neviditeľných svetov, ktorých sa bojíme, či
odmietame prijať.
Tam niekde aj on môže nájsť
pochopenie, tam niekde nie je bolesť, len spojenie s tým, čo je pre nás
predstavujú všetky tie ďalšie svety za hranicami toho nášho...
Teraz mal pocit, akoby ich spolu
s ním mohol objaviť. Akoby sa pred ním otvárali všetky tie nové možnosti,
všetky tie ďalšie cesty, ktorými by mohol ísť a pritom neopustiť bezpečie
svojej vlastnej mysle.
Nebál sa, lebo on tam bol
s ním, on sledoval tú scénu, pomaly a citlivo rozplietol jednotlivé
myšlienky.
Neprežíval strach, len akúsi
zvedavosť výskumníka, ktorý sa snaží
pochopiť, to čo má pred sebou a správne to interpretovať, snaží sa
nájsť zdroj a podľa toho zvoliť jednu či druhú cestu.
Nezáležalo na jeho podobe, na jeho
minulosti, dôležitý bol len ten pocit, že tam patrí spolu s ním, že sa
medzi nimi otvára akési zvláštne porozumenie, že ich spája niečo, čo nemôže
poprieť, niečo silnejšie než akákoľvek reťaz, nebolo to obmedzenie, ale sloboda
spojená s túžbou byť milovaný, niekam patriť, ktorá im obom bola spoločná.
Harry takmer ani nepostrehol,
kedy došlo k úplnému uvoľneniu. Kedy profesor opustil jeho myseľ.
Vedel len to, že zrazu sa naňho
opäť díval a nevidel všetky tie vrstvy, ktoré mal možnosť poznať, počas
toho krátkeho okamihu, neboli pred ním zakryté a profesor naňho opäť
hľadel prísne zbavený toho sústredeného výrazu.
„Vyzerá to veľmi reálne,
Potter...“ povedal mu Snape, napokon hlasom tichším než zvyčajne.
„Takže to môže byť pravda? Môže
byť pravda, že má syna...“ tá myšlienka
ho znepokojila.
Pracovali predsa na tom, aby sa
zbavili Temného pána, toho dobre známeho zla, no teraz to bol niekto, koho ani
nepoznali, niekto kto mohol pokračovať, niekto nebezpečný už len tým, že
existoval.
„Je tu vysoká pravdepodobnosť,
že áno... nevidím, žiadne cudzie spoje, ktoré by boli vpletené do celkového
obrazu, spojenia sú čisté... No to čo ste videli, stále tomu nemôžem uveriť,
Potter, nikto nevie o tom, že by...
ani v úzkom kruhu nikdy temný pán takú informáciu nepotvrdil...“
„Videli ste, videli ste jeho
tvár, ja som to nezachytil... nemohol som...“
Harry si spomenul na ten šok,
ktorý prežil, keď bola tvár odhalená, otriasol ním natoľko, že skrátka nevidel
ďalej ani počas toho, ako Snape jeho sen skúmal a pravdupovediac bol
zaujatý všetkým tým dokopy, čo mal možnosť ešte vidieť, keď sa ich mysle
dotkli.
„Nie, Potter, nie je tam...
jednoducho sa vám neuložila do pamäti, bol to pre vás taký šok, že ju vaša
myseľ vyhodila úplne, nedostaneme sa k nej...“
„Takže si myslíte, že ho poznám,
že je to niekto koho...“
„Je to veľmi pravdepodobné, že
práve to vyvolalo emocionálny otras podobného druhu...“ pripustil Snape.
„Čo urobíme, pane? Čo ak...“
„Vy neurobíte nič, Potter.
Pozhovárame sa o tom s riaditeľom, nech on rozhodne o tom, ako
naložíme s touto informáciou... “
***
No nepodarilo sa im s ním
spojiť. Ani počas toho dňa a ani počas tých nasledujúcich
Harry si už začínal robiť
starosti. Teraz už ani nechodieval von, väčšinu času trávil v profesorovej
pracovni. Niežeby o to Snape vyslovene stál, on sám ho posielal preč
s tým, že si ho nájde, ak náhodou dôjde k nejakej zmene.
Veľmi spolu nehovorili a on
ostával spať vo svojej izbe, keďže profesor po večeroch pracoval prevažne na
tom elixíre, ktorý sa jemu podarilo zničiť. Nevyrušoval ho, aj tak sa kvôli
tomu cítil dosť previnilo.
„Potter, čo tu ešte robíte...
mali by ste ísť von, tak ako ste to mali vo zvyku...“ povedal mu profesor, keď
ho opäť našiel vo svojej pracovni, do laboratória sa viac vkročiť neodvážil.
„Nemôžem odtiaľto len tak odísť,
profesor Dumbledore, on môže sa kedykoľvek ozvať... Možno sa mu stalo niečo,
vážne možno...“
„Nemôžete tu ani sedieť
a tváriť sa, že sa skončil svet, ukončili sme lekciu, teraz máte voľno,
mali by ste ho využiť, kým sa dá...“
„Ja viem, ale...“
„Nechcem počuť žiadne výhovorky,
Potter...“
Snape si ho prísne premeral, no
on statočne zniesol jeden z tých jeho nie práve najprívetivejších
pohľadov.
„Tak dobre, pôjdem von, ale
budete ma informovať, ak by do šlo k nejakej zmene tak...“
„Áno, iste, Potter, ja si vás už
nájdem, o tom nepochybujte...“
***
Nič mimoriadne sa nestalo.
Bol vonku, snažil sa prísť na
iné myšlienky, pobudol na dobre známych
miestach, hľadal ďalšie stopy mágie, no dnes sa mu zdalo, akoby nedokázal
objaviť nič mimoriadne, pretože jeho myšlienky sa stále vrátili len k tomu,
čo práve teraz považoval za najdôležitejšie.
A keď sa vrátil šiel rovno
za profesorom, ktorý mal očividne v úmysle niekam odísť.
„Pane, sľúbili ste, že ma budete
informovať, ak...“
„Áno, iste, ale len v prípade,
ak to bude nevyhnutné... To čo sa stalo teraz si nevyžaduje vašu pozornosť...“
„Pane, povedzte mi...“ nemal
chuť sa s ním začať hádať, chcel len vedieť čo sa deje, aj za cenu toho,
že by sa mu mal postaviť do cesty.
„Riaditeľ potrebuje moju pomoc,
musím sa za ním zastaviť osobne...“
„Pôjdem s vami...“
„Nie, Potter, to neprichádza do
úvahy...“
„Pane, prosím vás, dovoľte mi
pomôcť, naša ochrana mi predsa nedovolí, aby sa mi niečo stalo...“
„Tak ďaleko od vášho dočasného
domova bude takmer bezcenná, Potter... Obzvlášť v tom prípade, keď vás
blokujem...“ pripomenul mu neúprosne.
„Tak to nerobte, ja... je dosť
možné, že ma budete potrebovať, ja nemôžem tu len tak sedieť... pán profesor,
prosím...“
