Pradiarska ulička 40. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 Pre Abequa, Mononoke.

Videl ich.

Akési pokrivené tiene, nepočul viac draky, všetko bolo zastreté, mučil ho strach, nedokázal sa od neho odpútať.

A bolesť taká hlboká, taká neľútostná, spájajúca sa s tým strachom, prúdila odkiaľsi z jeho vnútra.

Bojoval a vrátil sa späť, no tentoraz to trvalo dlhšie než predtým, zdesený tým, čo mu ponúkala jeho vlastná myseľ, unavený z toho, že opäť čelí tej hrozbe, ktorej veľmi dobre rozumel, no myslel si, že už je preč, že sa už dokázal odraziť od toho dna, kam tak dlho a neúprosne padal.

„Harry...“

Mykol sa.

„Áno?“  hlas mu preskočil, no dokázal sa spamätať, aspoň dostatočne na to, aby dokázal vnímať dianie okolo seba.

„Harry,...“

Oslovil ho Snape opäť počas toho večera, keď Quentin už dávno spal a oni spolu sedeli v obývačke.

Severín bol ešte stále hore, zrejme ho niečo zaujalo v tej zadnej izbe, lebo tam práve teraz dosť horlivo smeroval, jeho oči svietili v tme.

Aileas spal, po náročnom dni plnom hier a lovenia sa utiahol na svoje zvyčajné miesto, kam sa uchýlil za asistencie Harryho partnera. To všetko si zopakoval, aby sa uistil, že je ešte stále pri vedomí, že ešte stále rozumie tomu svetu, ktorý mal pred sebou.

„Severus, ja... chystal som sa ísť za tebou, ale...“ nemohol, niečo akoby mu vtom práve počas tohto večera bránilo.

„Myslím, že sa opäť so mnou deje niečo vážne... niečo čo... neviem kontrolovať...“ priznal dosť neochotne pod vplyvom mužovho znepokojeného pohľadu.

Nedokázal sa pohnúť od toho okna, nedokázal sa od neho akosi odpútať...  zdalo sa mu, že je už na tom lepšie, no práve teraz, akoby všetko v ňom opäť volalo po niečom, čo nemohol už viac získať späť.

Nič tam nebolo, nič čo by im mohlo ublížiť vedel to, no predtým sa mu zdalo, že niečo... že niečo by ich mohlo... Nedokázal to kontrolovať, nemohol zastaviť tú bolesť...

„Áno, Potter, nanešťastie to zrejme bude tak...“ jeho partner si sadol k nemu, no nedotkol sa ho ani sa ho nesnažil presvedčiť, aby už odstúpil od okna a prestal sa zaoberať tieňmi, ktoré im nemohli ublížiť.

„Poď, pozhovárame sa...“ vyzval ho Snape hlasom, v ktorom nechýbal ten dobre známy zamatový odtieň.

„Dobre... dobre...“

Harry rozochvene klesol na gauč vedľa neho, prinútil svoje svaly k tomu, aby to urobili, predklonil sa, oboma rukami sa dotkol svojej hlavy, nenávidel ju, lebo očividne opäť nebola v poriadku, opäť sa vrátil na začiatok kruhu, no nevedel či má ešte silu bojovať, aj keď sám sebe sľúbil, že to nedovolí, že sa nenechá poraziť, nech by bola cena akokoľvek vysoká.

„Neviem, čo sa stalo, neviem to, veď je všetko v poriadku, mal by som byť v poriadku, ale opäť sa to...“

Keď zdvihol hlavu pocítil na sebe pohľad tých čiernych očí, zbavených dualmancie, skrátka len a len on, netvrdil, že by to takto nemal rád, že to nie je lepšie než ten chlad, než tá obrana cez, ktorú sa nedá preniknúť.

„Áno, Harry, vtom s tebou musím súhlasiť. Očividne moja pomoc práve teraz nebude stačiť, lebo ti nemôžem dať to, čo predtým zohralo dosť veľkú úlohu v tvojom liečení,  budeme musieť vyhľadať pomoc inej osoby, zrejme špecialistu, ktorý by mohol...“

„Nie, do nemocničného krídla, nie, tam mi nedokážu pomôcť... oni ma tam zavrú a už nikdy neuvidím nič a nikoho, to by si chcel, Severus, to by si... žiadny liečitelia, Severus prosím...“ desil sa toho viac než práve teraz svojej vlastnej mysle, ktorá bola opäť popletená.

No nevedel si predstaviť, že by sa tam vrátil, že by čelil tej realite uzavretého oddelenia. Nebolo to fér, aby potom všetkom práve on skončil na takomto mieste.

Nič iné na duševné choroby a poškodenia mágiou, v čarodejníckom svete nemali, žiadne ako sa tomu vraví terapie bežného druhu u nich neboli zvykom a tie muklovské, nuž nevedel si ani len predstaviť, akoby naňho zaúčinkovali určité druhy liekov, či by náhodou nezničili mágiu v ňom... alebo nespôsobili iné závažné komplikácie... A bál sa, že im nezveria Quentina, ak zistia ako na tom teraz je.

Ak zistia, že všetok ten pokrok, ktorý urobil, je zrazu preč, že nič z toho už neplatí a on sa opäť točí v tom nebezpečnom kruhu pripomínajúcom krutú recidívu.

Snape si ho zamračene premeriaval.

„Nemal som na mysli uzavreté oddelenie, nedosahujú tam ani zďaleka také výsledky, akoby mali... nepochybne preto, že stále ešte pretrvávajú obavy týkajúce sa záležitostí duše, ku ktorým čarodejníci radšej pristupujú zatvorením a zahodením kľúča, keďže sa svojím spôsobom týkajú aj magického jadra a jeho fungovania, ktoré je pre čarodejníkov stále takpovediac záhadou už samo o sebe... no na niekoho sa musíme obrátiť, na osobu, ktorá by mohla vedieť niečo z oboch odborov a pritom byť vhodná práve pre teba... niekoho nájdeme, Potter... mám pár tipov, no nie som si istý, či dané osoby prežili vojnu... ale budeme sa snažiť ich nájsť... Aberforth snáď bude ochotný nám opäť pomôcť aj tvoji priatelia, ak to bude nutné... diskrétne, keďže môj zásah by vzbudil viac rozruchu než osohu... Možno by o tom mohla niečo vedieť aj Eloise Midgenová, povedal si predsa, že pracuje na oddelení záhad, no je dôveryhodná dostatočne na to, aby bola súčasťou tohto problému?...“

„Áno, je... som presvedčený o tom, že jej môžeme veriť, viem, že teraz to tak nevyzerá, lebo sa necítim dobre, ale v jej prípade nemám žiadne pochybnosti, no neviem či nám s tým pomôže... Potrebujeme teda niekoho, kto vie toho veľa o ľudskej duši, ale aj o mágii samotnej...“ zopakoval to, čo sa im v dnešnom svete zdala takmer ako nesplniteľná úloha, keďže čarodejníci túto oblasť dosť zanedbávali, ak sa to tak dalo nazvať.

„A čo nejaký moták... možno niekto, kto rozumie obom svetom by...“

„Obávam sa, že to nebude stačiť, keďže tvoje problémy neustúpili ale sa vrátili, je dosť možné, že nastali nežiadúce zmeny v magickom jadre s tým si moták len tak ľahko neporadí... A to nie je všetko, podľa toho čo som zažil s tebou počas tvojho prípadu Bude nutné aj to,  aby aj tú menej príjemnú stránku mágie, musí poznať aj tú temnotu, ktorej čelíš ty, preto je to také zložité, moja myseľ ešte nie je schopná... mohol by som riskovať poškodenie, no tebe by to aj tak nepomohlo, len by ťa to ešte viac zmiatlo...“

„Aj tak nie, nie, ty nie... to by som nedovolil...“ prudko vyskočil zo svojho miesta a ignoroval mierne točenie hlavy, ktoré sa s tým spájalo, Snape mu pomohol si opäť sadnúť.

Jeho objatie, aspoň na istý čas zmiernilo ten nepokoj, ktorý v ňom práve teraz prevládol.

Celý deň sa ovládal, robil všetko preto, aby si Quentin nič nevšimol, no Severusovi zrejme neuniklo to, čo sa s ním dialo, no aj on zrejme len istý čas venoval nevyhnutnému pozorovaniu a Harry tušil, že ho aj nebadane strážil, že tá jeho práca v dielni, nebola až taká dôkladná ako naposledy.

Harry takmer inštinktívne vyhľadal jeho blízkosť, chcel ho držať, aby sa ubezpečil o tom, že bude v poriadku, že v žiadnom prípade neohrozí svoju myseľ, kvôli jeho novým záchvatom.

„Mrzí ma to, Severus, že ti zas spôsobujem starosti a práve teraz, keď by všetko malo byť...“

„Bude, Potter len maj trpezlivosť... Postarám sa o to, aby sme teda začali s hľadaním, no zatiaľ, bude najlepšie, ak si vyjasníme ešte tú záležitosť týkajúcu sa Draca, prečo ťa môj krstný syn až tak veľmi znepokojuje, už sme predsa párkrát o ňom hovorili...“

„Neviem, Severus, ja môžem o ňom hovoriť, pokiaľ nie je v tvojej blízkosti je to v poriadku, ale skrátka ja, mám strach, zožiera ma to, že to možno nikdy neskončí a ten súd... ten súd... opäť tam budeš stáť...“

„Ako svedok...“

„A čo ak sa ťa pokúsi do niečoho zatiahnuť?“

„Budem sa brániť, on to vie a nepochybne sa bude vyvarovať chybného kroku podobného druhu... A Draca sa neboj, asi bude najlepšie, ak sa vy dvaja opäť stretnete a spoznáš tú jeho stránku, ktorá je pre teba zatiaľ neznáma... sám sa presvedčíš o tom, že je to len môj krstný syn...“

„Áno, to by som mohol skúsiť...“

„Pokús sa mi dôverovať, Potter... Nie je to prvý raz čo čelím nepríjemnostiam podobného druhu a ver mi, že najlepšie je byť na blízku, než nechať všetko na náhodu... Lucius ani Draco nie sú pre mňa prekážkou...“

„Ja pokúsim sa o to...“

Harry si tiež prial tomu veriť, no bolo to preňho nesmierne zložité. Hlavne potom čo sa stalo naposledy, keď Malfoy starší a teraz sa aj Draco vrátil do ich života, akoby sa predtým vôbec nič nestalo, vedel, že je v podstate neškodný racionálna časť jeho to vedela, ale nestačilo to na to, aby potlačil ten strach, spojený s tým, že si možno dovolil byť príliš dlho šťastný, že musí prísť trest.

Potom obaja šli do postele, pod vplyvom Severusovho dotyku sa mu podarilo zabudnúť na tiene za oknom a čiastočne aj na nepohodlie spojené s tým strachom.

Zaspal v jeho objatí, absolútne imúnny voči všetkým tým rušivým vplyvom, cítil tlkot jeho srdca, jeho dotyk, ktorý v ňom samom prebudil ten pocit bezpečia... Severus ho neopustí, pomôže mu, spoločne sa im podarí nájsť riešenie, tá nádej v ňom opäť ožívala a zrejme len on mal tú moc ju v ňom prebudiť.

***

„Pôjdeme sa hrať...“ opýtal sa Quentin, počas toho nasledujúceho pomerne slnečného rána.

Harry mal opäť lepší deň, tak len prikývol a hrali upravenú verziu metlobalu,  prevažne pomocou tých hračkárskych loptičiek, do ktorých občas udrela aj detská mágia v Quentinovom prípade práve teraz pokojná, čo dobre vplývalo aj naňho.

Aileas pozoroval loptu s čoraz väčším záujmom, no nemal v úmysle ju podrobiť ohňovému kúpeľu, čo Harry vskutku oceňoval, lebo by len veľmi nerád riešil podobnú situáciu.

Aileasa opäť počul aj ostatných drakov, svet bol opäť taký ako predtým, po tej včerajšej kríze, ktorá v ňom zanechala tú tupú bolesť, no už si vzal svoje elixíry.

Opäť sa cítil takmer voľne a slobodne a tešil sa aj s prítomnosti, svojho partnera, ktorý potom ako ráno kontaktovali istých ľudí, bol takisto omnoho pokojnejší než predtým.

A robil im takpovediac rozhodcu, čo bola tiež jedna z funkcií, ktorú mohol zastávať, hoci nikto nebol prekvapenejší než Harry, keď prvý raz zistil, že niečo také je v jeho kompetencii aj oficiálne.

Teraz to však bolo len súčasťou ich hry, tej hry, ktorá ho príjemne naladila a rozptýlila. 

39. kapitola 

41. kapitola