na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
Pre Abeqvu.
Výsledky ich malého
prieskumu zodpovedali tomu, čo on sám dokázal odhadnúť na základe svojej
skúsenosti s podobnými záležitosťami. Preto Severus Snape len veľmi jemne
nadhodil tú možnosť, že by im mohla pomôcť Eloise, urobil to hlavne kvôli tomu
jej priateľovi, ktorého si všimol, aj keď predstieral opak, lebo nemal vo zvyku
dať najavo všetky svoje myšlienkové pochody a vtedy ešte nevedel, že sa to
vyvinie takto, a že bude nutné požiadať o pomoc bytosť, no nezabudol
naňho a rozhodne uznával, že istý potenciál v sebe má.
No vtedy ešte nevedel to,
čo zistil práve teraz, keď v kuchyni v jeho chatke stála ona.
„Slečna Midgenová, ste si
istá, že to čo mi hovoríte, že skutočne...“ s niečím takým sa ešte
nestretol.
„To je všetko, čo vám
môžem o ňom bez následkov povedať, no musíte vedieť, že ak ho požiadate o pomoc
takýmto spôsobom bude si to žiadať istú kompenzáciu... Nie, nechápte ma zle, ja
nič nechcem ani on, ale také sú pravidlá temnejších druhov mágie...“
Vedel to, niežeby to bolo
príjemné zistenie, ale musel s tým počítať, že práve ten jej priateľ je
jednou z bytostí tohto druhu.
Áno, veľa toho dokázal
vytušiť, vrátane tých jeho očí, ktoré boli akoby aj mladé aj staré zároveň
a tej mágie, ktorá ho obklopovala, no to na čo ho po dlhšom presviedčaní
a istých nie práve najčestnejších spôsoboch nátlaku, naznačila Eloise.
Pozval si ju sem, priamo
do chaty, samozrejme potom ako prešla istými bezpečnostnými obmedzeniami.
„On sám mi naznačil, že v ňom
vidí istý problém, ktorý by sa mohol opäť prejaviť... no nechcela som vám o tom
hovoriť pre prípad, žeby sa mohol mýliť, ja... bola som si istá, že Harry sa má
už lepšie a že všetko bude v poriadku...“
„Môžem vás ubezpečiť, že
je to ešte omnoho horšie, než to, čo vám váš priateľ naznačil... tak poďte,
presvedčíte sa o tom sama, no nezabúdajte na to, že nič z toho čo ste
tu videli, nebudete môcť prezradiť, zabezpečil som sa kúzlom, ktoré by sa vám
nemuselo páčiť, ak by som zistil, že plánujete čokoľvek proti Potterovi...“
Nemal dôvod ju
podozrievať, po rozhovore s tými dvoma, s Grangerovou a Weasley aj
po ich ďalšom hľadaní, zostávala už len táto jediná možnosť, všetci, ktorých
poznal, akosi neobstáli dobre, čo sa radšej nesnažil ani len komentovať, a tí
o ktorých sa nič nevedelo, na tých sa spoliehať nemohli, lebo sa ukázalo,
že nemajú až toľko času, akoby sa pôvodne mohlo zdať.
Počas tých troch týždňov
sa Harryho stav rapídne zhoršil, momentálne nemohol byť ani s malým a zostával
zatiaľ na chate, keďže na Pradiarskej uličke, sa jeho príznaky ešte viac
zhoršovali, tu mu aspoň čiastočne pomáhala mágia dospelých drakov, Aileas mu
nateraz nedokázal vynahradiť všetko, čo s ňou súviselo, keďže tá jeho bola
práve teraz nestabilná a prechádzala zmenami.
„Rozumiem vám, pán
profesor a ubezpečujem vás, že sa nepokúsim urobiť nič, čo by ublížilo
vášmu partnerovi...“
Po týchto jej slovách ju
odviedol za ním, do ich spálne.
Sedel tam v kresle a kolísal
sa, pohľad neprítomný, jeho mágia ich obklopila ako vlna, ktorá sa len pomaly
stiahla a prestala ich zväzovať.
„Harry, prišla za tebou
Eloise, jej priateľ ti môže pomôcť...“ oslovil ho Severus. No nedostal žiadnu
odpoveď, žiadnu rozumnú.
Harry sa len schúlil do
klbka, jeho pohľad bol prázdny, len mágia akoby ožívala všade navôkol a všetko
sa začínalo chvieť.
Nevydržali v tej miestnosti
veľmi dlho, museli ju opustil, aby ho zbytočne nepodnietili k tomu, aby
tam všetko zničil.
Už ani nekomunikoval,
elixíry mu veľmi nezaberali a nebol ani len ochotný ich brať či už po
dobrom alebo po zlom, ani jeho k sebe nepustil, nevidel v ňom svojho
partnera, bol ponorený hlboko do minulosti, upadal do tých stavov, horších než
tie predošlé a nebolo možné ho z nich dostať, nebolo to v jeho silách,
niežeby sa nepokúšal takmer až o nemožné, no vedel, že ak zájde za hranicu
ani on mu už nepomôže, ak vystaví svoju myseľ priveľkému tlaku, obaja budú v takomto
stave a ničomu tým nepomôže, no bolo to veľmi ťažké len takto čakať, len
dúfať, že bytosť preňho neznáme a takmer až desivá pre všetkých ostatných,
mu dokáže pomôcť.
„Je to zlé, veľmi zlé...
musím sa poponáhľať, aby...“
„Áno, to by ste mali...
je to čím ďalej tým horšie... váš priateľ je zrejme jeho posledná nádej...“
skonštatoval to, čoho sa práve teraz najviac obával, lebo nerád stavil veci na
jednu kartu, spájalo sa to s rizikom, že by mohlo ísť o to posledné a definitívne
zlyhanie.
„Ak ho privediete späť,
prijmem akúkoľvek kompenzáciu...“ chytil ju za plecia takmer až neľútostne,
neskrýval zúfalstvo, neskrýval svoj vlastný strach. Dostal sa na koniec kruhu a padal
hlbšie, všetko čo v sebe budoval, by dokázalo razom zmiznúť, keby tu nebol
on.
Poznal ten pocit, ten
ktorý v ňom predtým zažal tú neľútostnosť, po ktorej nič necítil, všetko v sebe
zablokoval, aby mohol kráčať ďalej, všetku tú bolesť, akoby odviedol kamsi
ďaleko, kam na ňu nemohol siahnuť.
Teraz to už tak nechcel,
potreboval udržať svoje pocity pod kontrolou, ale nechcel to všetko len tak
niekam zahodiť.
Znamenalo by to vzdať sa
ho, zmieriť sa s tým, že už nikdy nebude môcť...
„Ja... prídem čo najskôr
pán profesor a pokúsim sa ... urobím všetko, čo sa bude dať...“ prisľúbila
mu.
Odprevadil ju a vrátil
sa do kuchyne.
Kde sedeli tí dvaja,
bledí a nezvyčajne tichí.
„Už odišla, no ešte sa
vráti aj s ním, dovtedy sa odtiaľto ani nepohnite, aby ste ho
nevyprovokovali...“
Už raz riskoval, aby jej
ho ukázal, lebo chcel, aby si uvedomila, čo všetko je v stávke, chcel
pohnúť tým jej svetom, tým chladom, ktorým sa obklopila. No s nimi to bolo
iné, oni by mohli vyvolať reakciu, ktorá by mohla mať neželané dôsledky.
„Pán profesor, ja...
povedzte, že má nádej, že má šancu na to, aby... prečo vlastne, nerozumiem
prečo...“
Weasley zakryl jej ruku
tou svojou.
„Bude to dobré, ona nám
pomôže... uvidíš, že Harry sa z toho dostane, pamätáš sa, že sme boli
toľkokrát v takých situáciách a on tiež... a vždy unikol, vždy
sa mu to napokon podarilo...“
„Nie, je to nič také,
čomu by sa dalo porozumieť, slečna Grangerová...“ odvetil Snape pomerne
odmerane.
„Nemá to žiadny logický
základ, ako väčšina veci, do ktorých sa váš priateľ zvykne zapliesť...“ zámerne
ju provokoval, chcel, aby povedala, že je to jeho vina, že jeho liečba nebola
účinná, no ona len prikývla a oprela sa o Weasleyho, očividne ani ona
nebola v tej najlepšej forme.
Weasley sa mu snažil
niečo naznačiť perami, no nebolo mu rozumieť a nemal chuť sa ním zaoberať
tak, ich radšej nechal samých a vyšiel von.
Ešte stále si zvykal na
tú myšlienku, že tu teraz sedia s ním, a že ho z ničoho neobviňujú,
on sám seba obviňoval za to, že to nerobia oni, aj keď to nedávalo zmysel,
cítil sa presne tak.
Aj Aberforth bol nedávno
tu, no nezdržal sa dlho, nebolo to preňho, ako to on sám nazval, radšej
pokračoval ďalej v práci, týkajúcej sa Luciusovho súdu. Takpovediac
sledoval situáciu a on mu bol za to vďačný, keďže práve teraz by sa
nedokázal na to sústrediť.
Jeho svedectvo dopadlo
takpovediac dobre, nič vážne sa nestalo, zvládol to štandardným spôsobom, aj
keď nebolo preňho príjemné vrátiť sa do tej súdnej siene, Potterovo stretnutie
s Dracom sa však odložilo na neurčito.
Nepochybne preto, že pár
dní pred súdom úplne vymkol spod kontroly, nebolo možné niečo také absolvovať.
Nechcel, aby čo i len
nejaký prudký pohyb spôsobil výbuch mágie, ktorý by mohol... vedel, že sa to
môže stať, takmer kedykoľvek, Dumbledorova sestra bola preňho varovaním,
nepochybne preto ani Aberforth nerád veľmi dlho zotrvával u nich, keďže
istú časť minulosti je radšej lepšie ani len neodkrývať. Tomu veľmi dobre
rozumel aj on sám. Hlavne v tých posledných dňoch to pociťoval viac než by
mu bolo milé.
Beznádej podobného druhu,
sa podobala mučeniu, proti ktorému nebol práve teraz schopný bojovať so
všetkými svojimi zbraňami, tak používal tie, na ktoré by nebol ani len ochotný
pomyslieť.
Snape myslel na tie ich
listy, na každé jedno slovo z nich, aby sám seba udržal na hranici, ktorú
považoval za bežné fungovanie s istými obmedzeniami.
Hlavou mu vírila tá
skutočnosť, že musel niečo zanedbať, že mu city zatemnili úsudok a niečo nebolo
také, akoby malo byť, niekde tam musel urobiť chybu, no nevedel kde, nedávalo
to zmysel, vôbec nie, postupoval tak, prechádzal si celý ten proces znovu v snahe
nájsť tú chybu, či nejaké zanedbanie čohokoľvek, zo svojej stany však urobil
všetko, čo bolo vzhľadom na okolnosti nevyhnutné... a mohol by sa na to
opýtať, už len jednej osoby, no na to potreboval hĺbkový presun do svojej
mysle, ale to nebolo možné, stále bola ešte tvrdá nepriechodná...
Neostávalo mu nič iné len
čakať, ale to čakanie ho zabíjalo, ničilo v ňom všetko, čo tak pracne v sebe
vybudoval za posledné roky, už zabudol na to, aká bolesť to dokáže byť, už
zabudol na to, čo všetko môže otvoriť staré rany...
Opieral sa o drevené
obloženie, snažil sa dýchať, snažil sa nestrácať nad sebou kontrolu.
Tí dvaja sa už na
zrútenie. A Harry...
Nad sebou zaznamenal
šuchot krídel a nie pomerne najhladšie pristátie.
Aileas sa hlavou dotkol
jeho kolena, zabolelo to, lebo bola tvrdá takmer ako tá jeho myseľ.
No pomohlo mu to vypadnúť
z toho kruhu sebaobviňovania, dotkol sa jeho hlavy, tých tvrdých šupiniek
a cítil tú mágiu pulzujúcu pod nimi.
Díval sa do jeho očí, do
tých pokojných očí, ktoré práve teraz boli preňho zdrojom úľavy a pochopenia.
Ten tvor, akoby rozumel
tomu, čo potrebuje viac než on sám, akoby tá jeho mágia bola práve teraz
jedinou istotou, ktorá ho držala nad vodou, začínal rozumieť, prečo je pre
Harryho práve teraz dôležité byť v blízkosti drakov, a že len vďaka
nim v je v ňom ešte tá iskra zdravého rozumu, teraz ju možno
nevidieť, no stále ju v sebe má.
„Čoskoro sa vráti, slečna
Midgenová a my sa o to opäť pokúsime...“ prihovoril sa mu.
Aileas ho počúval so
všetkou vážnosťou. A on ho stále jemne hladil, jeho ruka voľne kĺzala po
hladkých dračích šupinkách, ktoré na sebe niesli zmes blata a krvi po
predchádzajúcom love.
