na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
Pre Abequa, Mononoke.
Ležal na podlahe.
Počul dobre známe hlasy,
ktoré poznal, no práve teraz akosi nemohli preniknúť do jeho vedomia.
Báli sa oňho, kdesi na
okraji svojho vedomia, akoby snáď aj cítil ich strach. No nemohol sa odtiaľ
pohnúť, nemohol ani len zistiť, o koho presne ide, lebo jeho myseľ
plávala, akoby za akousi oponou, ktorú nedokázal odkryť, opäť pred sebou videl
okraje toho prázdneho oblúka. Spomenul si na oblúk, na to, že ho raz videl,
kedysi veľmi dávno a že sa chcel pozrieť na to, čo bolo za ním, no keď sa
k nemu teraz priblížil ten obraz zmizol, akoby niekto náhle vypol svetlo
a on tam ostal stáť sám, uprostred tej miestnosti, ktorá sa mu strácala
pred očami... a kdesi na pozadí zneli aj hlasy drakov, vzdialené, takmer
až nedosahujúce na jeho úroveň, no držal sa ich, ako istoty, ako zázraku
spojenom s tým novým, čo sa v ňom objavilo a s tým starým
čo odchádzalo... Kdesi tam zmizol niekto preňho veľmi dôležitý, no nevedel kto,
ani kedy...
„Harry...“
Bol oslovený jedným
z tých hlasov, ktoré možno niekedy poznal... Niekedy, akoby v období,
ktoré mu bolo teraz relatívne vzdialené.
Bol to však ten najkrajší
zamatový hlas, aký kedy počul, príjemný,
tá melódia v ňom samom prebúdzala pokoj, nádej a možno ešte omnoho
viac. Miloval ten hlas a urobil by všetko na svete len preto, aby ho mohol
čo najdlhšie počúvať.
Kdesi v ňom, akoby
preblesklo čiastočné uvedomenie si, že tú osobu skutočne miluje, viac než kedy
dokázal milovať, že by možno mal urobiť niečo, aby sa jej mohol pozrieť opäť do
očí, no nedokázal, nemohol sa odpútať od toho sveta zloženého z tých
obzvlášť pomalých pohybov a od tej tmy, ktorej úplne a bezvýhradne
podliehal.
Cítil dlážku, bola tam,
mal na nej položenú hlavu, jeho telo bolo tiež tam, kdesi... neuchopiteľné,
ťažko ovládateľné, akoby sa pokúšal prejsť akousi hustou pavučinou
pripomínajúcou kašu tety Petúnie, práve vtedy, keď sa jej vôbec nedarilo ju
poriadne urobiť a ani Dudley ju takúto jesť nechcel.
„Potter...“
Ten hlas sa ozval znova
a on len takmer nepatrne zdvihol hlavu, bol jemnejší, tichší.
Kdesi takmer na pokraji. No
rozhodne to bol hlas, ktorý túžil počuť znovu, preto sa ešte raz pokúsil vrátiť
späť. Snažil sa o to, všetko si opäť usporiadať, nájsť chýbajúci koniec
tej myšlienky, ktorá by ho opäť odviedla k svetlu... No nedostal sa
k nej, stále sa vrátil na začiatok, len a len do tej pohodlnej
prázdnoty.
No necítil nič iné než
len dotyk, len slabý náznak dotyku, akejsi hrejivej dlane.
Zamumlal niečo na pokraji
súhlasu a primkol sa takmer až oddane k tej ruke, ktorá ho pohladila.
Všetko bolo opäť tiché,
necítil už viac žiadne napätie ani stres, len sa odovzdával všetkému tomu
príjemnému a zdanlivo nepatrnému chveniu, kdesi tam ďaleko, mimo svojej
existencie.
Ešte pred chvíľou bolo
všetko búrlivé, bál sa a zúril a videl nejaké ďalšie tiene, ktoré
predtým vkročili do miestnosti, v ktorej bol on sám, v inej pozícii
než teraz, no stále ešte stratený sám v sebe.
„No tak, Potter... musíš
predsa... som tu, rozumieš mi, aspoň trochu... ak áno, tak ... niekto za tebou
príde, možno sa ti to nebude veľmi páčiť, no tá osoba, ti pomôže ak... pokús sa
skrátka spolupracovať ak je to možné, budem tu s tebou po celý čas...“
Chcel prikývnuť chcel to
urobiť, no kto by to mal vlastne urobiť? Ten Harry, on ním bol, no čo znamenalo
byť tým Harrym? Kto bol vlastne Harry a čo všetko okrem toho oblúka mal
možnosť spoznať.
Boli tam jeho priatelia,
tam pritom oblúku a bojovali, veľmi o niečo bojovali, no potom to už
nebolo dôležité, lebo niečo sa stalo, niečo veľmi zlé a on kričal, kričal
tak ako nikdy predtým a niekto ho držal, niekto mu bránil vstúpiť
dovnútra, ale čo bolo potom, kto bol ten Harry, potom, prečo práve teraz toho
Harryho nemohol nikde nájsť?
Tá ruka sa stiahla, už ju
necítil, opäť zo seba vydal akýsi zvuk, no potom zrazu cítil ako sa jeho pleca
dotkla ďalšia.
Chladná.
Ten dotyk postupoval po
jeho ramene, ako zovretie chladu, no nie nepríjemné, len iné než ten
predchádzajúci dotyk.
„Dobrý deň, pán Potter...
ako sa máte?“ zaznel ten hlas, ktorý poznal, no opäť nevedel len cítil.
A ozval sa
v ňom krik, akejsi ženy, takto kričal, keď videl bytosti podobného druhu,
akou bol ten...
„Nie, Harryho... Prosím...
Nie Harryho....“
Opäť to meno, ale aký
Harry, aký Harry?
Potter.
To povedal aj on,
a teraz to zopakoval aj ten chladný...
To priezvisko sa
k nemu vrátilo, bolo to niečo, čoho by sa mohol zachytiť. Dokázal ho
udržať.
Konečne.
„A vy ste...“
„Som Malcolm, priateľ
Eloise, pamätáš si na Eloise, však? Skúsiš to... Aj ona je tu, len sa pomaly
pozri... “
Urobil to. Poslúchol.
„Eloise...“ zopakoval, keď sa díval na to dievča,
v jej očiach bol smútok, bola smutná zrejme kvôli nemu.
„Áno, Harry som to ja, je
tu aj tvoj partner...“
„Partner...“
Do jeho zorného poľa sa
opäť dostal ten tieň, ktorý nadobudol podobu vysokého chudého muža
s dlhšími tmavými vlasmi s krivým nosom a očami, tými očami,
ktoré práve teraz.
Všetko naskočilo pri
pohľade do tých jeho očí. Bolo to ako elektrický výboj, ako prebudenie
v podobe sily, ktorá ním prešla, cítil tú mágiu z Malcolmovho dotyku,
vinula sa doňho, prudko neľútostne zrúcala všetky tie ochranné hradby zúrivosti
aj apatie.
„Severus...“
Poznal zrazu všetko, čo
predstavovalo to meno, každý jeden kúsok tej mozaiky.
Škola, nenávisť, tie
listy, ich spoločné listy, kocúr, tá vec s časom, láska, súd, všetko okolo
neho krúžilo a zrazu to zapadlo na to správne miesto, zrazu akoby všetko
sedelo.
„Harry...“
„Som tu... ja som tu,
ale... prepáč mi to, prosím, prepáč a netráp sa ja sa z toho dostanem,
ja to zvládnem ak dovolíš, aby...“
„Neospravedlňuj sa mi, Potter,
to nie je potrebné, jediné čo chcem je, aby si ostal pri vedomí, čo možno
najdlhšie ako sa bude dať...“
Prikývol.
„Takže ja... už som v poriadku,
však ak....“
„Nie pán Potter,
povedzme, že práve teraz držím v rukách vaše magické jadro a usmerňujem
ho tak, aby som vám dovolil voľne rozmýšľať, no keď vás pustím, tak... budeme
opäť tam kde predtým...“ jemne ho upozornil Malcolm.
„Držíte, ale ako... A prečo...
“
„Jedna z foriem legilimancie,
pán Potter, ale iná než tá, ktorú by ste čakali... povedzme, že to je všetko,
čo potrebujete vedieť... Rozbili vás zvnútra, to všetko, čo ste zažili je len
dôsledkom väčšieho problému, ktorý sa teraz dostal na povrch, keď všetko
ostatné ustúpilo, nebolo možné to vidieť ľudskými očami, pán Potter... ale tie
moje to vidia, dokážu presne určiť miesto poškodenia magického jadra... je to
dôležitý uzol, pán Potter, takmer až nenahraditeľný...“
„Áno, ale ja nemôžem
ostať takto, vy... prišli ste sem, aby ste mi pomohli, však dokáže to... musíte
predsa...“
„Pokúsim sa o to, no
nemôžem vám nič sľúbiť, ešte nie, uvidíme ako zareagujete a predtým než sa
vôbec do toho budeme púšťať, musíte zosilnieť, musíte si zvyknúť na to, čo bude
nutné urobiť... no najprv mi odpovedzte na to, čo vidíte, keď ste tam... keď
vaša myseľ nie je tu s nami?“
„Čo vidím?“
„Áno, to je veľmi
dôležité...“
„Ja neviem ja...“
Vrátil sa tam, aspoň na
chvíľu nazrel späť za tú oponu.
„Oblúk smrti...“
Malcolm chvíľu mlčal.
„Áno, to miesto veľmi
dobre poznám, takže tak to teraz u vás vyzerá... s tým by sa ešte
malo dať niečo urobiť... pozrieme sa na to, ale teraz vás už budem musieť
pustiť, už som zistil všetko potrebné... pozhováram sa teraz s vašimi priateľmi
o tom, čo bude nutné urobiť...“
Harry prikývol.
„Severus ja, sľubujem ti,
že sa vrátim, že sa z toho dostanem, za každú cenu... ja... budem s tebou
a s Quentinom urobím, všetko, čo budem môcť...“
„Áno, iste, Potter o tom
nepochybujem, no budem to ja, kto vás nepustí... nikto ma neprinúti k tomu,
aby som to s vami vzdal, rozumiete?“
„Áno, pane...“ usmial sa,
spokojný s tým, že sa opäť zhovárajú ako kedysi.
„Ľúbim ťa, Severus...“
„Aj ja teba, Potter...“
Povedal to, čo zrejme
ohúrilo Eloise natoľko, že sa aj on musel usmiať, bolo to vskutku neuveriteľné
niečo také počuť od jeho partnera a on bol rád, že to povedal, takto
verejne... O to viac si cenil ten okamih aj keď tušil, že si ho nedokáže
udržať.
Cítil ako to chladné
zovretie prechádza späť po jeho pleci až k prstom, stratila sa a on klesol
späť do tej nebezpečnej blaženosti.
No okolo seba už mal
aspoň niektoré spomienky, boli s ním pri oblúku, kam sa aj vrátil.
Bolo toho tak málo, čo si
práve teraz dokázal vybaviť, no mal tie spomienky pri sebe, držal ich, no
radšej ich neotváral, aby mu opäť neunikli niekam do tej tmy, tá najsilnejšia
patrila k mužovi s čiernymi očami, pamätal si, ako si kedysi myslel,
že sú plne chladné, úplne bez života, že sú to oči jeho nepriateľa, no boli to
oči osoby, ktorú miloval, tie oči, ktoré bude nasledovať kamkoľvek a opäť ich
nájde.
Nájde ich, aj keby sa
pred ním ukryli. Nikdy na ne nezabudne. Nikto ho neprinúti zabudnúť ani jeho
vlastná myseľ.
poznámka: nuž nebola som si istá či to dokážem napísať, ale napokon to šlo veľmi dobre, keď som napísala, že si dám pauzu, u mňa to asi tak funguje...
