Pradiarska ulička 43. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 poznámka: časť kapitoly z pohľadu Quentina, záver z pohľadu Snapa, lebo dosť ťažko sa mi píše Snapov pohľad, len si na to opäť zvykám... nabudúce nás čaká veľký posun teda... a budeme pomaly doťahovať do cieľa... :D

 Pre Abequa.

Prišiel za ním.  Čakal ho v miestnosti pre návštevníkov. Jeho otec.

Bol tam. Bledý a ustarostený. A prišiel bez neho. Bez Harryho. Už si začínal myslieť, že po tej poslednej návšteve poňho už vôbec neprídu, že sa možno zľakli toho, aký niekedy dokáže byť.

No práve teraz sa ukázalo, že sa možno mýlil, že stále oňho majú záujem. Matka o otcovi hovorila ako o hrdinovi, ako o osobe, o ktorej by nemal nikdy pochybovať.

A on nepochyboval. No nevedel či je aj jeho hrdinom, či sa ním môže len tak ľahko stať.

„Ahoj, otec... si v poriadku?“ pozdravil toho čiernovlasého muža, očividne zabratého do svojich vlastných myšlienok.

Prišiel za ním, no vyzeral nesústredene, bol bledší než zvyčajne a čosi v jeho pohľade, akoby prezrádzalo to nebezpečné napätie, ktoré on vnímal veľmi citlivo.

„Áno, iste, Quentin...“ vyhlásil takmer neprítomne, tým svojím hlasom, ktorý len nedávno prestal byť preňho cudzí.

Otec sa s ním neprišiel hrať, prišiel skrátka preto, lebo mali dohodnutú návštevu.

„A kde je, Harry?“

„Harry sa necíti dobre. Príde za tebou nabudúce.“

Nevedel či je to lož, no vycítil, že to nie je celkom pravda.

„Poď pôjdeme sa prejsť, dnes je vonku veľmi pekne, nemal by si ostávať vo vnútri...“ navrhol mu a on pomaly prikývol a dovolil mu, aby ho chytil za ruku.

Všetci na nich hľadeli, akosi zvláštne, akoby bolo to, že jeho otec niekoho drží za ruku skutočne veľmi výnimočné.

„Áno, poďme...“ súhlasil nadšene.

A kráčal s hlavou hrdo zdvihnutou  a každému z tých zvedavcov opätoval pohľad.

Začínal sa z tej návštevy tešiť, možno si to vysvetlil nesprávne, možno ho má otec rád a chce byť s ním, len sa veľmi trápi. Lebo Harrymu je zle, lebo Harry je otcov partner.

A bude mu lepšie, lebo otec sa oňho dobre postará, nepochyboval o tom, že urobí všetko preto, aby Harrymu bolo lepšie.

Prechádzali spolu tou dobre známou cestou, cítil dotyk slnka na svojej bledej tvári.

Otec ho sprevádzal, všetko mu ukazoval, hovoril mu o tom, čo robili a aké veci kreslil.

Cítil sa dôležito, inak než predtým, keď za ním nechodieval nikto, keď cítil len svoju mágiu, divú, rozkolísanú, nepriateľskú niekedy aj k nemu samému. Bolo to také od maminej smrti, no nechcel o nej hovoriť.

Nemohol. Ani s ním ani s nikým iným. Pamätal si len na krik a na tie tiene, na to, ako sa všetko náhle obrátilo proti nim.

Tie obrazy však mohli rozkolísať jeho mágiu, tak to nechal, na pokoji, no stále tu bolo niečo, na čo sa musel otca spýtať.

„Chceš vidieť aj ju, však pôjdeme za ňou?“

„Za kým, Quentin?“ opýtal sa Severus Snape.

„Za Daphne, dcéra matkinej kamarátky, aj ona je už tu... aj jej mama je preč... tak ako moja...“

„Ako to myslíš, že je preč...“

„Našli ju nedávno, v jej dielni...“

„Tá žena, o ktorej sa dnes písalo v novinách... Takže o nej hovoríš...“

„Áno, presne tá, ale nikto nevie čo sa jej stalo... skrátka je preč a Daphne je tu so mnou... nepovedali ti?“

„Áno, ale zrejme som tomu nevenoval dostatočnú pozornosť...“

„To nevadí, hlavne poďme... ja mám ju veľmi rád... ona... veľmi mi chýbala... bude moja kamarátka, však? Tak ako to obe chceli, však bude....“

„Áno, iste...“ súhlasil jeho otec a dovolil mu, aby ho odviedol na to oddelenie s malými deťmi až k jej postieľke.

„Páči sa ti, však? Vezmeme si so sebou aj ju, keď budem odtiaľto odchádzať... ja nemôžem ju tu nechať, sľúbil som jej mame, že ju ochránim, že budeme spolu... nenecháme ju tu, však ocko?“

Severus Snape neodpovedal, len sa na ňu díval, v pohľade mal bolesť, ktorú nevedel zakryť, kvôli akýmsi zraneniam o ktorých sa dopočul, keď bol u nich, áno hovorili o myšlienkových vedách o tom že niečo nemôže, lebo pomáhal Harrymu.

Na jeho otázku mu neodpovedal, no on veril, že nebude schopný nechať ju tam, nie potom čo mu povedal.

Bol predsa dobrý a ona tiež je to to najmilšie dievčatko, jeho dievčatko a nevzdá sa jej, lebo patrí k nemu, mama bola vždy s tetou, a on ju neopustí, keď tu jej mama už nie je, bez nej skrátka neodíde.

Stáli tam dosť dlho, Quentin stále rozprával, hovoril všetko, čo len vedel povedať, aby otca presvedčil a dúfal, že časom sa mu to podarí, že on pochopí, aké je to preňho dôležité.

No prišiel aj čas na to, aby ukončili návštevu.

„Ja budem už musieť ísť, ale ešte sa vrátim... prídem čoskoro...“ sľúbil mu.

„A prídeme opäť pozrieť aj ju?“ stále naliehal Quentin.

„Áno, iste, prídeme pozrieť aj tvoju kamarátku...“ súhlasil jeho otec.

A skutočne odišiel, ale Quentin ho videl z okna, zhováral sa s jedným mladým mužom, ktorý sem nedávno začal chodiť ako dobrovoľník.

Akýsi Malcolm.

Bol zvláštny, taký chlad, ako oni, ako tie bytosti, ktorých sa všetci báli, ale bol veľmi pekný.

Mal ľudskú tvár, ľudské oči.

Videl z okna, že otec naňho kričí, že jeho postoj prezrádza akési napätie, kým ten mladý dobrovoľník sa len usmieva.

Jeho otec, akoby mu snáď chcel zabrániť v tom, aby pokračoval v ceste, lebo sa mu do nej postavil.

No on sa ho dotkol a otec sa mykol a ustúpil.

Potom ho videl prejsť cez zábrany a vrátil sa späť k postieľke.

„Uvidíš, že otec nás tu nenechá, že vezme... mňa a vezme aj teba... oboch... a príde aj teta Hermiona... aj ona sľúbila, že ešte príde...“

Bol prerušený príchodom Malcolma, ktorý vošiel k nim do izby.

„Ako sa máte, mladý muž?“

„Veľmi dobre, pane a vy?“

„Uchádzajúco...“ povedal ten chlapec, takým spôsobom, až sa on sám a jeho mágia takmer otriasli.

„Ale prečo sa hádate s otcom? Aj vy máte niečo proti nemu?“

„Nie, nemám nič proti tvojmu otcovi, Quentin, no pripúšťam, že niečo od neho potrebujem...“

Pocítil chlad.

Bol ním obklopený, keď sa k nemu priblížil.

Cúvol bližšie k postieľke. Niečo mu na ňom nesedelo, ten úsmev nebol zlý, ale všetko v ňom, akoby ho varovalo predtým, aby prišiel bližšie.

„Kto vlastne ste? A prečo nosíte so sebou chlad?“

„Zbaviť sa ho nie je jednoduché, Quentin a chodím sem hlavne preto, lebo sa učím čo znamená ho necítiť...“

Nerozumel.

Nebol si istý či niekedy porozumie.

„A vaša priateľka, ona neprišla?“ kládol mu tú istú bezpečnú otázku ako zvyčajne.

„Príde, čoskoro príde... okrem iného... No zatiaľ sa maj, mám ešte nejakú prácu na nižšom poschodí...“

Stiahol sa späť, nesnažil sa už dostať bližšie a Quentin bol rád, že sa mu podarilo ho od podobných úsmyslov odradiť.

Tej jeho temnoty sa bál viac než výbuchov svojej vlastnej nestabilnej mágie, aspoň tak to o nej hovorili, že je kvôli tomu čo prežil nestabilná, kvôli tej taume, teda traume.

Daphne plakala, po jeho odchode, musel ju vziať do náručia, pomaly ju kolísal a šepkal jej.

„Už sa neboj, už je preč...“

***

Nahnevalo ho to, keď ho tam uvidel. Povedal, že zásah do jadra si bude vyžadovať obeť, nedokázal sa cez to preniesť, nie potom koľko podobných obetí už podstúpil predtým.

Kvôli vojne, kvôli tomu takzvanému dobru tých ostatných, ako to svojho času nazýval riaditeľ. A on si dovolil mu povedať, že jeho syn bude súčasťou tej obete, že ak nebude súhlasiť, tak Harry...

Nemohol niečo také urobiť, nedokázal predsa aj keď mu nebolo povedané, akú úlohu by mal jeho syn zohrať, no on ho nemohol vystaviť riziku, musel súhlasiť s tou druhou náhradnou podmienok a musel to byť on, kto sa mu vydá do rúk... bez toho, aby komukoľvek čokoľvek povedal... bez toho, aby mal možnosť sa vôbec rozlúčiť s ním, s Potterom, a so všetkými ostatnými tupými aj menej tupými hlavami, ktoré ho práve teraz obklopovali.

 Zanechal ich s ním a presvedčil sa o tom, že jeho syn bude v poriadku, že naňho v žiadnom prípade nesiahne tá temná bytosť, ten démon, ktorý v bol v tejto podobe omnoho nebezpečnejší, než keby vystupoval priamo pod svojím skutočným menom.

Kto by to bol povedal, že to bude práve bývalý Azkabanský strážca, ktorý bude mať tú moc, dať mu to čo chce, no za cenu, ktorú by len málokto bol ochotný zaplatiť.

Predstavoval si, že Harry si obľúbi aj tú malú, že možno spolu s ňou a s jeho synom bude môcť...

Nevedel si sa vráti a ak áno, predsavzal si, že jej pomôže... nájsť domov, nájsť to, na čo on nikdy právo nemal, ale tá malá ho mať bude, spolu s jeho synom... obaja spoznajú čo to znamená byť niekde doma...

Na to sa snažil myslieť, keď naňho čakal, uprostred toho miesta, ktoré neviedlo nikam a z ktorého sa nedalo uniknúť.

A on napokon prišiel, keď sa mesiac dostal do tej správnej fázy, keď prišiel čas na to, aby bolo niečo obetované....

Stál pred ním a on sa prvý raz vzdával tej možnosti, že by sa mohol brániť, lebo vedel, že akákoľvek obrana by znamenala stratu toho najdôležitejšieho, čo vo svojom živote mal možnosť spoznať. 

42. kapitola

44. kapitola