Pradiarska ulička 44. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 Pre Abequ. 

„Stále ťa to trápi, Harry?“

Muž v strednom veku, pomerne príťažlivý, no čiastočne akoby poznačený istým druhom nepokoja, stál neďaleko oblúka, ležérne sa opieral o jednu jeho časť a díval sa priamo naňho.

Ten hlas. Pripadal mu ako jeden z tých hlasov, ktoré určitý čas túžil počuť. A pomaly zbieral tie spomienky, ktoré získal, na to, aby zistil koho má pred sebou... no zatiaľ ich nenachádzal.

Pozná ho. Áno, o tom nepochyboval, no nie tak dôkladne akoby mal. Chcel ho vidieť. Určite, chcel ho vidieť v istom čase viac než kohokoľvek iného a vždy si prial, aby mohol hovoriť práve s ním, aby mal viac času...

„Neviem...“ vyhlásil po pravde a pokúsil sa o neistý úsmev, nebol to nepriateľ, to vedel takmer s istotou, no zároveň to bola osoba, ktorá v sebe niesla istú stratu, ťažkú natoľko, až sa jej čiastočne až túžil vyhnúť.

„Určite áno, inak by sme neboli práve teraz tu, na tomto mieste, toto je tá tvoja križovatka a teraz som tu aj ja... Ak uhádneš moje meno nechcem ťa, ale ako ho neuhádneš...“ ukázal na oblúk... na to prázdne miesto, ktoré on cítil, ako tú chýbajúcu prázdnotu, prítomnú v ňom samom.

A on si spomenul, na tú rozprávku, v ktorej Ruplestilskin kladie tú otázku, áno bola to stará záležitosť z jeho detských čias, keď ho tá otázka desila, no zároveň bola preňho novou možnosťou, niekedy si prial, aby ho niekto vzal... aby ho len uhádnutie mena delilo od tej novej budúcnosti.

„Ja pokúsim sa o to, len mi daj čas, daj mi viac času...“ naliehal, akoby snáď od tej postavy záviselo, kam bude ďalej smerovať.

Tento muž však nevyzeral ako on, neuzatváral obchody, len tam tak stál a bol súčasťou toho všetkého, tých otázok, ktoré práve teraz tvorili jeho rozpadávajúci svet.

„Na konci už ostávajú len tie, otázky, Harry, len tie otázky a žiadne odpovede...“  pristúpil k nemu, tak blízko, že ak by chcel mohol by zovrieť jeho ruku a odvliecť ho tam, za ten prázdny oblúk, nebránil by sa, nemohol by. Lebo čiastočne chcel ísť s tým mužom, chcel k nemu patriť, tam niekde, kedysi k nemu patril.

„Povieš mi niečo o sebe? Niečo, čo ho by som sa mohol zachytiť...“

„Ale o mňa tu nejde, ešte si to nepochopil, toto nie je môj svet...“ demonštratívne rozhodil rukami.

„V mojom svete by si nevyznával lásku Ufňukancom a nestál by si opäť tu...“

Aj to mu pripadalo známe, to slovo, neprijateľné, akoby v ňom prebudilo zlosť nech tak nazýval kohokoľvek nemal to robiť. Slová tohto druhu ubližujú, takéto slová zväzujú.

A on miluje, tú osobu miluje a neželá si, aby bolo o nej hovorené týmto spôsobom.

Tá osoba priveľmi fascinujúca na to, aby to bolo vhodné, si to nezaslúži.

„Takto o ňom nehovor...“

„Tušil som, že to povieš, že to budeš práve ty... to ma však nikdy neprestane udivovať...“ 

„A čo by bolo v tomto tvojom svete?“ prerušil ho Harry prudko.

„V mojom svete...“

Naklonil hlavu mierne dopredu a zamračil sa.

„To som nikdy nemal možnosť zistiť, nedostal som sa tak ďaleko ako ty...“

„Ale bol si tam, za tým oblúkom, vieš čo tam je...“ ďalej s ním hovoril a hľadal, premýšľal kto to je, čo preňho znamená a aké otázky by mal klásť. Všetky mu pripadala trápne a bezvýznamné.

„Viem, čo tam vidím ja, ale čo ty, čo pre teba to miesto znamená v skutočnosti?“  opätoval mu otázku otázkou a nič neprezradil.

Díval sa na jeho tieň, na tieň, ktorý sa zmenil na psa a zmizol tam, za tým prázdnym oblúkom, akoby bol ním pohltený.

„Ešte to neviem, lebo to ešte nevzniklo, len sa to tvorí... je to len hranica...“

„Správne, Harry, veľmi správne... je to len hraničný bod... nič viac a nič menej, ak to tak vnímaš ty, v tvojom prípade je to skutočne tak...“

Teraz už stáli oproti sebe. A on čakal, či sa ten pes vráti alebo či ostane tam, kam odišiel a či ho bude on nasledovať aj bez neho, lebo vedel, že nemôže ísť s ním, že nemôže nechať tých, ktorý boli tam, tie hlasy, ktoré ho neopúšťali, nemohol sklamať.

„Ale bolo by mi tam dobre, keby som neuhádol a šiel s tebou... všetko to ostatné by bolo...“

„Jednoduchšie než nastúpiť na vlak, áno iste, všetko by bolo preč, všetky starosti, no aj všetky plány, možnosti, všetko navždy prerušené... Nenávratne...“

„Ale ty si sa vrátil?“

„Nie, Harry, ja som sa nevrátil, to ty si ma chcel vidieť a vtom je rozdiel, vidíš ma takého, akým som bol, v tvojich spomienkach, takého akého si ma vnímal ty, ale nevidíš mňa samého, chápeš ten rozdiel...“

„Nie som si istý, ale asi tomu rozumiem...“ bolo ťažké rozmýšľať a ešte ťažšie porozumieť, keď všetko bolo také neisté a tie spomienky, ktoré si držal pri sebe, akoby boli len indíciami, tými poslednými odkazmi, ktoré ešte dokázal objaviť.

„A ak pôjdem ďalej, ak odídem od oblúka, všetko bude opäť normálne, opäť sa vrátim...“

Neodpovedal hneď. Mlčal, no jeho tvár sa vyjasnila, akoby mu imponovalo to, že zvažuje aj túto možnosť, že nechce podľahnúť tej únave, ktorú cítil pod ťarchou tých spomienok a toho hľadania, ktoré sa stávalo prudším a drastickejším.

„Bude to také normálne, ako ty vravíš, za aké to môžeš ty sám považovať, bude to proste život, život v tej realite, ktorú uznávaš za skutočnú ty...“

„A teba už viac neuvidím?“

„Uvidíš, ak si to bude priať, vždy ma nájdeš, na istých miestach, ktoré sú vyhradené pre mňa... No nehovor to Ufňukancovi, neocenil by to a všetci vieme, že sa nerád delí...“

„Povedal som, aby si ho to tak nevolal, on nie je taký, je to ten najstatočnejší muž, akého som mal možnosť spoznať...“ tú spomienku objavil, tej sa držal, toho obdivu, tej lásky, ktorá akoby ani nemala presne stanovené hranice.

„Dobre, dobre v poriadku... v poriadku... tak ty ho ľúbiš a chceš ísť späť k nemu... A môžeš, budeš môcť využiť tú možnosť, keď uhádneš to meno... to meno je teraz pre teba kľúč...ktorý ti poskytol on... hoci pripúšťam, že za cenu istej obete, ktorá mňa samého vedie k tomu, aby som ho vzal na milosť, no len tentokrát.

„Obeť? Akú obeť?“ zľakol sa tej možnosti.

Nechcel, aby preňho musel niekto trpieť, neprial si, aby k tomu došlo za žiadnych okolností.

„Neviem, lebo to nemáš vedieť ani ty... Ak uhádneš moje meno, to je tvoja šanca, tvoja jediná šanca, Harry, to meno je kľúč...“

„Viem, viem, už to robím, už sa pokúšam, ale takmer nič si mi nepovedal...“

„Nepotrebuješ to, je to jednoduché, alebo možno zložité neviem, niekedy si skutočne myslím, že bolo jednoduchšie byť psom... alebo možno si si práve ty myslel, že som niečím iným, niečím čo by mohlo byť znamením smrti, ak nad tým tak porozmýšľaš... No James vždy tvrdil, že sa podobám skôr na milšiu alternatívu, že by si ma rád vzal opäť k sebe domov, ak by to Lily dovolila a ak by som sa rozhodol nepremieňať....“

Znamenie smrti.

Bes.

To slovo akoby v ňom otvorilo prístup k tým ďalším.

Pamätal si ako vyzeral, vedel si ho stotožniť s tým psom, ktorý zmizol v oblúku.

Všetko sa pomaly začalo odvíjať pred ním, videl ho, opäť sa ho bál a padol, rytiersky autobus zastal pred ním.

Videl tie väzenské plagáty a to meno, bolo všade, zaplnilo jeho myseľ.

„Sirius Black, ty si Sirius Black...“ 

„Áno, Harry...“ prisvedčil viac než ochotne.

A v jeho úsmeve toho bolo viac než sa zrejme odvážil povedať.

„No už budem musieť ísť a tvoj autobus už čaká...“

„Ale možno by sme ešte mohli...“

„Možno niekedy inokedy, no nie teraz... teraz choď zachrániť ten svoj svet... vieš predsa, že to chceš urobiť... že to si ty...“

Poslúchol, vyšiel po tých schodíkoch a cítil ako sa všetko náhle stalo súčasťou tej nebezpečnej jazdy.

A videl ako sa tá dobre známa postava, stratila v tom oblúku, opäť, no tentoraz už necítil bolesť podobnú tej, ktorú prežíval predtým, lebo veril tomu, že on tam preňho bude, že vždy ho dokáže nájsť...

Spomienky boli všade, vrážali do okien, rozptyľovali ho dráždili, neprijímali, odmietali, ovíjali sa okolo neho a robili ešte mnoho iných činností, ktoré ho takmer dostali do kolien, snažil sa pevne držať a ísť ďalej, preraziť si medzi nimi cestu. 

***

Otvoril oči.

Posadil sa.

„Harry...“ to slovo, akoby v ňom nanovo upevnilo všetku nádej, ktorú vkladal do návratu k sebe samotnému.

Bol v poriadku, po prvý raz po dlhom čase sa tak skutočne cítil, bol celý, bol zbavený všetkej tej záťaže, ktorú predtým pociťoval.

„Hermiona, Ron... no tak, netvárte sa tak, už je to v poriadku, už som späť...“

„Vitaj, kámo...“

Ron mu podal ruku, prijal ju, prijal podporu od svojho najlepšieho priateľa, od jednej z osôb, ktorých hlasy počul tam niekde v diaľke.

„Harry, to skrátka, Harry, vyšlo to, skutočne si späť, tak ako povedal Malcolm, keď sem prišiel povedal, že si vyhral, sám nad sebou a vrátiš sa, ale trvalo to dlhšie, než sme predpokladali...“

„Áno, som späť, Hermiona...“ ubezpečoval ju o tom a dovolil jej, aby ho objala.

„Kde je, Severus...“ opýtal sa, lebo si uvedomoval, že nie je tam, že nie je v tej miestnosti s ním, čo ho naplnilo nepríjemným podozrením.

„Nie je to pravda, že musel podstúpiť nejakú obeť? Však to nie je pravda...“

„Harry, nie som si istý, či práve mi ti máme povedať...“ začal Hermiona, jej ruky sa chveli a Harry videl ako jednu z nich vložila do Ronovej, hľadajúc útechu a aj on si prial, aby niečo podobné mohol urobiť, aby práve teraz cítil dotyk milovanej osoby.

„Ja vám na túto otázku odpoviem, pán Potter...“ ozval sa hlas neďaleko dverí a dovnútra nazrel ten temný mladý muž, s krutými očami.

„Môžem vojsť?“

„Áno, poďte ďalej...“ vyzval ho Harry.

A nebol jediný, kto sa k nim pridal. Prišla aj Eloise.

„Ani nevieš, čo si mi spôsobil, strašne som sa zľakla...“  tie slová adresovala svojmu priateľovi, ktorý ju vzápätí upokojujúco objal a niečo jej pošepol.

Prikývla, vymanila sa z jeho objatia, stále ešte akoby čiastočne nahnevaná.

„Všetko je v poriadku, Harry...  Aj on je už tu...“ po jej tvári však napokon prebehol úsmev.

A Harry pevne objal osobu, ktorá vošla dovnútra za ňou. Pevne, neľútostne.

„Severus...“ šepol rozrušene.

„Áno, Potter, už to tak bude, že som sa musel k vám vrátiť...“ 

poznámka: chcela som viac napínať, ale napokon som sa rozhodla teda, ukončiť túto kapitolu takto, keďže pomaly už začíname uzatvárať... ehm... bude z toho teda riadne hrubá tlačená kniha a to ešte chcem ilustrácie...

43. kapitola 

45. kapitola