Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Pre Farah a Awastu.
Zaváhala.
V nej
samej opäť prebiehal ten odveký vnútorný boj, ktorý mohol viesť k tomu,
čoho sa všetci obávajú k zatrateniu spojenú s temnou stranou sily.
Všetci tí, ktorí sa k nej obrátili boli v ich očiach akoby už mŕtvi
a nikto ich viac nedokázal dostať späť.
Vplyv
tej hrozby na jej vlastnú myseľ ju prinútil podriadiť sa želaniu jej majstra.
Stále
ním bol, nepriala si to tak, no keďže teraz sa jej črtali aj iné možnosti, bolo
nutné zachovať si chladnú hlavu a nebyť tou, ktorá teraz všetko zničí, len
kvôli zranenej hrdosti.
Pristúpila
bližšie k nemu, k stelesneniu strachu, ktorý v nej narastal,
čoraz väčšmi.
On
bol ten strach, ktorému sa však musela postaviť a nesmela viac prehrať
sama zo sebou.
„Volali
ste ma, majster?“ opýtala sa ho, akoby ho snáď žiadala o potvrdenie, že ju
skutočne chce mať vo svojej blízkosti.
Díval
sa na ňu, inak než predtým, keď ju odmietal prijať, inak než vtedy, keď
naposledy tak kruto vpadol do jej mysle a odmietal odísť, surovosť jeho
zovretia, akoby bola práve teraz surovosťou niekoho iného, pretože jeho pohľad
bol čistý, takmer až previnilý a opäť bol mladý, opäť ho takého videla,
ako toho mladého muža, ktorého sa snažila pochopiť a prijať za svojho
majstra.
„Áno,
Theia...“ povedal Skywalker pomaly.
Prikývla
a ostala stáť medzi nimi. Ostala stáť na tom mieste, ktoré jej vybrali.
Nebola viac stratená, len obozretná, pripravená na útok, ktorý bude musieť
opätovať, aj keď jej ruka sa nedotkne svetelného meča.
„Ako
dlho si tu?“ opýtal sa jej majster Kenobi.
„Majster,
prepáčte mi, že som vás neupovedomila o svojej prítomnosti, prišla som len
pred chvíľou a mrzí ma, že som...“
„To
je v poriadku, som rád, že si tu, možno bude najlepšie, ak si to teraz
vyjasníte tak ako Anakin vraví medzi sebou, môžem tu ostať s vami, ale vás
aj nechať osamote, ak je to skutočne to, s čím budeš súhlasiť aj ty... Ak
si myslíš, že bude pre vás najlepšie to, aby ste sa pozhovárali rád vám
prenechám moju triedu...“
Strach
sa do nej zarezával čoraz prudšie, keď počula to slovo, osamote, to by mu mala
čeliť sama.
Čeliť
tomu, čo by jej mohol opäť urobiť, on je predsa silnejší a nenaučil ju ako
čeliť tej jeho sile, ako si na ňu zvyknúť.
Pochybovala
o sebe samej, o tom či to vôbec dokáže. On ju predsa nechcel, to musí
niečo znamenať.
Nechcel
ju, lebo vycítil jej slabosť, vycítil, že nestojí za nič, že je len jedna
z tých, ktoré...
Priala
si, aby ostal, no zároveň odmietala priznať slabosť, ten boj akoby sa opäť
odrážal na jej sile.
Očakávali
od nej rozhodnutie. Tu a teraz. Rozhodnutie, na ktoré nebola pripravená.
Dívala
sa na ich oboch, inými očami než predtým, snažila sa zistiť čo vlastne chce, čo
si želá urobiť práve teraz.
A cítila
ako jej sila na to odpovedala, sila, ktorú napokon našla v sebe, viedla
k nemu.
Aj
napriek tomu, že nerozumela tomu, prečo niečo také v nej ešte dokáže
vyvolať, nebola pripravená sa toho vzdať skôr než zistí o čo ide, ich
spojenie neexistovalo, aspoň nie také, aké by malo byť medzi majstrom
a padawanom, no aj tak akoby sa nedokázala vzdať ani tej možnosti, že by
niekedy mohlo byť vytvorené...
Práve
teraz v tomto okamihu to vnímala takto. Ju samú to prekvapilo, čo všetko
ešte našla pod tým strachom.
„Môžete
nás nechať osamote, majster Kenobi... myslím, že to tak bude
v poriadku...“
Bála
sa toho, viac než čohokoľvek iného a chcela to odložiť, na tak dlho akoby
to len bolo možné, ale keď tu stál pred ňou, akoby v nej samej prebúdzal
niečo, čo nedokázala nazvať inak než istou mierou sympatie, nateraz potlačenou
všetkým ostatným no stále prítomnou v sile, spolu so strachom, ktorý jej
dosiaľ starostlivo usporiadanom živote vyvolal zmätok.
„Dobre,
Theia, ak si to tak skutočne želáš, tak vás teda nechám..“ povedal, no obrátil
sa ešte k svojmu bývalému padawanovi.
„A
ty Anakin, nezabúdaj na to, o čom sme spolu hovorili...“
„Nič
zlé sa nestane, majster, dávam vám svoje slovo, že sa o svoju padawanku
dobre postarám...“ prisľúbil mu aj Skywalker, no na ňu to vôbec neurobilo
dojem, aspoň nie taký aký by mala mať.
„Beriem
ťa za slovo, Anakin a nech vás oboch sprevádza sila...“ pozdravil im tradičným
spôsobom a aj oni sa s ním tak rozlúčili.
Theia
necítila viac istotu spojenú s jeho blízkosťou, no vedela, že presne tak
to musí urobiť, ak chce skutočne zvládnuť svoj strach z neho, musí mu
čeliť teraz, skôr než si to rozmyslí.
Už
sa ho viac nechcela báť, chcela vedieť či dokáže byť ešte tým mladým mužom,
s ktorým by si mohla rozumieť, či ten mladý muž, s ktorým sa dokázala
smiať, je ešte súčasťou neho.
„Sadnime
si spolu do meditačného kruhu, myslím, že záhrada
je priam vhodná na rozhovor tohto druhu...“ navrhol jej Skywalker.
„Proti
tomu nič nemám,“ vyhlásila Theia dosť stroho, keď opäť našla svoj hlas a čiastočne
sa vymanila z tej bezmocnosti, ktorú pociťovala v súvislosti s jeho
prítomnosťou.
„Výborne,
tak poď so mnou...“ zamieril k tej časti záhrady, ktorú práve teraz
potrebovali, bežnú triedu nechávali za sebou.
Jej
strach aspoň čiastočne ustúpil pod vplyvom tej meditačnej sily, ktorá ju
obklopila, keď vstúpili spolu do záhrady, prekryla všetko ostatné, zrazu bola
v bezpečí tej dobre známej esencie.
Pohybovala
sa však pomaly, každý krok ju stál veľké úsilie a opäť to cítila, to ako
rýchlo môže stratiť pôdu pod nohami, keď sa odváži nasledovať jeho.
Túžila
po tej dôvernosti medzi majstrom a padawankou, po niečom tak známom, no
o to cennejšom práve v týchto dňoch, no nevedela, či práve s ním
dokáže ísť tou ťažšou cestou, jednou z tých ciest, ktoré by nemali viesť
do pekla.
Zastali
až keď bol v kruhu, za jeho hranicami ostalo všetko ostatné, vo vnútri
bolo ticho, bola tam len sila, neoblomná a neprístupná, na hranici
všetkého ticha a oni boli v nej.
Sadla
si do známeho postoja tvárou k nemu a on to urobil tiež.
„Počúvam vás, majster...“
Riskovala.
Provokovala ho tým, ako jeho takzvaný titul vyslovila, neznelo to ani trochu
úctivo.
„Theia...“
opäť vyslovil jej meno, no nie vyčítavo, v jeho tóne bolo niečo iné než
napomenutie, skôr ako žiadosť o pochopenie, ktorej nevedela či dokáže
vyhovieť.
„Keď
som ťa videl tam, na tom mieste, na balkóne u senátorky, obával som sa toho
najhoršieho, toho že ešte aj teba sa budú snažiť poštvať proti mne... Majster
Kenobi, môj učiteľ, aj on už pochybuje, všetci pochybujú, držia ma tu, nedávajú
mi žiadne dôležité úlohy, len ma pozorujú, v tej klietke, ktorá sa okolo
mňa uzatvára... Nadobudol som ten dojem,
a viem, že bol nesprávny, no vtedy mi to tak nepripadalo, že ťa tam
poslali, aby si zistila, či chodievam za senátorkou, aby si ma sledovala...
viem, že sa pokúšajú už dlhší čas niekoho prinútiť k tomu, aby im podával
o mne správy... Rada nekoná v záujme ani jedného z nás...
Jediné, čo ich zaujíma, je dostať ma z rádu, chceli to aj vtedy, ešte
predtým než som vôbec začal s výcvikom, povedali, že mám v sebe silu,
no tvrdili, že je neskoro, odmietali ma učiť... len môj majster, ten ktorý mi
pomohol a našiel ma, mi dôveroval, no
zomrel skôr než mal možnosť učiť... A teraz sa o to pokúšajú znovu, chcú ma zdiskreditovať,
zneužiť moje priateľstvo so senátorkou, na to, aby ma zdiskreditovali... to je
jediné, čo ich práve teraz zaujíma... a získali si aj majstra Kenobiho,
môjho priateľa, môjho učiteľa dokázali obrátiť proti mne...“ spolu s jeho vysvetleniami
prichádzali aj ďalšie obrazy, ukázal jej toho viac než predtým.
Svoj
život s matkou, nevedela, že bol otrok, netušila, že musel bojovať za
svoju slobodu tak skoro, nevedela či by sa ona sama dokázala postaviť voči
niečomu takému.
To,
aký k nemu rada zaujala postoj, to všetko, mala možnosť vidieť v jeho
sile, v tých zmenách, ktoré v ňom boli, odkedy prvý raz počul to
odmietnutie. A rovnako ako oni odmietli jeho, aj on to urobil jej, akoby
pokračoval v tom istom kruhu, ktorý by mal byť niekde ukončený.
A skutočne
to nebolo prvý raz, čo počula niečo podobné, rada bola voči nemu zaujatá, aspoň
tak to niektorí vnímali, iní si myslel, že neprijímajú jeho myslenie, ktoré je
až príliš nespútané a priveľmi poznačené, cítila, že hovorí pravdu, v jeho
sile bola len úprimnosť nič viac, delil sa s ňou o svoj život,
skutočne sa snažil, aby pochopila...
„To
ma mrzí...“ vedela si predstaviť, aké to vtedy museli byť nepríjemné, keď sa to
stalo s osobou, ku ktorej si už stihol vybudovať istý druh vzťahu.
„Ale
ja som skutočne nemala v úmysle, nič zisťovať, bola som tam pozvaná kvôli
spoločenskej udalosti... nič viac...“
„Áno,
už mi to bolo vysvetlené a viem, že nič neospravedlní moje správanie,
porušil som sľub, ktorý som ti dal, som ochotný urobiť všetko, čo bude nutné,
aby tvoj výcvik nebol poznačený mojim zlyhaním, aj keby som sa mal postaviť
pred radu a priznať, ak si to budeš priať urobím to a ponesiem všetky
následky...“
Chcela
to?
Keby
sa jej na to spýtal bez pobytu v kruhu, zrejme by to bez váhania urobila.
No ten jeho pohľad, tak stratený, akoby aj on bol na pochybách, možno hlbších
než oni všetci vôbec tušili... Nie
blízko k temnej strane, neverila tomu, že jej strach by ju mohol odviesť
tak ďaleko a rovnako ani jeho zlosť a podozrievavosť, aj on bol
skrátka len človek, podliehal tomu všetkému, tak ako ona, aj on bojoval sám so
sebou.
„Nie,
majster, bude lepšie, ak z toho aj tentoraz radu vynecháme, pokiaľ to vy
chcete, pokiaľ ste už pripravený mi veriť, aj ja budem veriť vám... no tentoraz
chcem, aby mi na to odpovedala aj vaša sila... Ste ochotný to urobiť? Zopakovať
sľub majstra... tentoraz skutočný sľub, nie niečo k čomu vás donútili,
dokážete to majster? “
Natiahla
ruky smerom k nemu. On ju mohol oklamať, ale dotyk jeho sily, nie.
„Áno,
veľmi rád to urobím...“ vzal jej ruky do svojich, cítila jeho silu, to
prijatie, ktoré potrebovala cítiť, to skutočné prijatie, ktoré ich silu
spojilo, do celku, akoby sa k sebe približovala takmer sama, akoby ani len
nebolo nutné o to žiadať.
„Theia
Flemingová, prijímať ťa za svoju
padawanku...“ tie slová, akoby boli len základom, no jeho sila jej toho
povedala viac než dosť. Jeho sila ju obklopila, spôsobom, ktorý bol prijatím,
do takej hĺbky, až sa to dotkol jej samej, tej časti, ktorú nikto iný nemal
možnosť vidieť.
Chcel
to. Skutočne to chcel, jeho sila ju prijímala takú akou bola... bezvýhradne.
A tá
jej reagovala podobne, akoby sa nemohla dočkať toho okamihu...
„Anakin
Skywalker, prijímam vás za svojho majstra...“ na chvíľu privrela oči a nechala
tie pocity, aby sa v nej stali odpustením, zbavila sa záťaže spojenej s hnevom
naňho.
A keď
sa ich ruky rozdelili, bola pripravená ísť ďalej.
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť
