Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Pre Farah a Awastu.
Dostala
sa k nim v pomerne krátkom čase. Netrvalo dlho a bola v ich
ochrannom kruhu.
Cítila
sa už omnoho lepšie než predtým, dokonca aj jej úsmev, nebol až taký kontrolovaný.
„Tak
vidíš, že to v poriadku...“ privítala ju Agápe. „A tvoj majster, nuž
dievča, takmer s istotou môžem potvrdiť, že ti práve závidela každá dáma
v tejto miestnosti... vrátane mojej maličkosti, samozrejme...“
„A
možno aj niektorí tuprítomní páni...“ vyhlásil Gwain pobavene za to, čo si
vyslúžil menšie štuchnutie od Agápe.
„Ty
si teda... Na také veci myslíš, to hádam nie, za to budeš musieť zaplatiť...“ zaútočila naňho hneď dvojhlasne, čo on sám
znášal zrejme veľmi ťažko.
Natiahol
ruky pred seba, akoby snáď až v obrannom geste, no dosť dobre sa bavil, v jeho
pohľade bola tá nespútaná radosť, ktorá
„Už
budem dobrý, neboj sa, budem veľmi dobrý...“ sľuboval jej a ona sa len smiala
spolu s ním.
„No
veď preto...“ vyhlásila už omnoho spokojnejšie a ich rozhovor by zrejme
pokračoval aj ďalej, keby nebola vyzvaná do tanca, jedným chlapcom, ktorý počas
druhej skladby pristúpil k nej. Theia ho poznala len z videnia, nebol
z ich ročníka, patril k skupinke, ktorá obklopovala senátorku Amidalu
a volal sa Ivor alebo tak nejako.
Pomerne
pekný chlapec z Naboo, pracujúci momentálne ako asistent. Agápe príjemne
prekvapená jeho záujmom o tanec s ňou, samozrejme súhlasila.
„Smiem
prosiť?“ pohotovo sa ozval aj Gwain.
„Áno,
samozrejme...“ súhlasila takmer bez váhania, nepochybne aj preto, že práve
teraz bol na programe opäť jeden z tých pokojnejších a do istej miery
jednoduchších tancov.
No
neskôr si už nebola taká istá tým, či to bol dobrý nápad, pretože pri druhom
obrate jej Gwain pošepol: „Dnes si veľmi krásna...“
„Ďakujem,“
zamumlala dosť rozpačito a venovala mu varovný pohľad. Len veľmi nerada,
no muselo to byť.
„Takmer
mi je až ľúto, že ťa nemám len pre seba...“ zjavne nepostrehol, čo sa mu
snažila naznačiť.
„Gwain,
bude lepšie, ak s tým teraz nezačneš, ja skrátka nemôžem...“
„No
neboj sa nemyslel som tým nič zlé...“ ohradil sa takmer až urazene a ona samej
sebe udelila myšlienkové napomenutie, za to, že bola opäť taká strnulá, že sa
nedokázala uvoľniť.
„Ja
viem, že si to nemyslel zle...“
„No
aj tak ťa to nahnevalo, a keby ti to povedal, on keby to urobil on...“
„Nerozumiem...“
„Nerob
sa, veď som videl, ako si sa tvárila, keď ste spolu tancovali, akoby snáď...“
To
snáď nemohol myslieť vážne.
Keď
tancovala so Skywalkerom, ktorého by sa mala zrejme právom obávať cítila, akúsi
zvláštnu ľahkosť, no teraz ju zrazu vystriedalo takmer až neznesiteľné napätie.
Mala
opäť ten pocit, že Gwain od nej niečo chce, niečo čo mu nemôže dať a kdesi
v jej vnútri opäť narastal strach. Pred chvíľou veselo žartoval a zrazu
bol takýto, takmer ako vymenený, ibaže pred chvíľou... nechcel pokaziť večer
Agápe, ale jej áno.
Myslela
si, že už na to zabudol, že sa už vyrovnal s tým, čo ona považovala len za
prekážku vo svojom výcviku.
A teraz
toto.
On
si snáď myslel, že by jej Skywalker dával komplimenty podobného druhu a ona
že by z niečoho takého bola úplne unesená. Skutočne myslel vážne, že by
ona... veď ho predsa ešte ani len nepozná a rád predsa zakazuje také
veci...
„Dívala si sa naňho inak, nie tak akoby si
mala...“ obvinil ju, keď sa k sebe opäť priblížili.
Hľadela
naňho takmer až v panike.
„Nie,
to sa ti muselo len zdať, nič som...“
„Dávaj
si na to pozor, využije ťa a zničí...“
Zničí.
Aj
on si to myslel. Aj on sa odvážil to zopakovať. Práve on z nich všetkých.
Čomu vlastne nerozumie, snaží sa predsa veci urovnať, robí to najlepšie ako
dokáže a nie je to pre ňu práve najjednoduchší boj, najradšej by... ale on
si myslí, obviňuje ho a pritom robí to isté aj on sám...
„Nie,
mýliš sa, ty si nič nepochopil, ako vždy nič nechápeš...“
Všetko tým pokazil, jedným slovom všetko to dobré čo
cítila, bolo zrazu preč a muselo ustúpiť pred strašným hnevom.
Ďalší
obrat už nedokončila, nenápadne odsunula silou jeden pár, tak aby mohla prejsť.
Opustila
sálu. Potrebovala sa odtiaľ dostať skôr než vybuchne, musela získať nad sebou
kontrolu a cítila, že tam by to nedokázala...
Nešiel
za ňou a to bolo jeho jediné šťastie, lebo práve teraz by s ním chcela
bojovať inak než predtým. Prečo si každý myslí, že jej vždy ide o niečo viac,
mysleli si to aj tí ostatní, všetci v tej sále? Aj senátorka Amidala...
Kráčala
rýchlo, tak rýchlo ako za daných okolností mohla a zastala až pri jednom z tých
vyvýšených balkónov, hľadela na výhľad na nočné mesto, ktorý sa jej naskytol
práve teraz spolu s tými bodmi svetla, blížiacimi sa a vzďaľujúcimi sa.
Pozorovala ich dosť dlho, tak dlho ako to len bolo potrebné na to, aby netúžila
po okamžitej satisfakcii.
Priala
si byť jedným z tých bodov, priala si, aby to nebol práve on, kto ju vždy
dokáže tak strašne vytočiť, aby podobné poznámky od neho neboleli viac než od
tých ostatných.
Zhlboka
dýchala, akoby snáď plánovala vstúpiť do meditačného kruhu, postupne tlmila
svoj hnev, lebo vedela, že sa bude musieť vrátiť, že ju tam ešte musia vidieť,
aj na konci, aby neprišla o všetky tie body, ktoré zrejme tak pracne
získala.
Vstúpila
do stavu odpútania sa, do spojenia so silou, nie úplne meditačného, no ani
natoľko nepokojného, aby to aj naďalej priživovalo jej hnev. Dýchala pomaly,
cítila silu, myslela na to príjemné, na podporu svojho majstra, na to čo bolo
skutočne dôležité.
Nestálo
to za to zahodiť všetko svoje úsilie, len kvôli tej bolesti a sklamaniu,
ktoré postupne doznievali.
No
možno to bude aj tak zbytočné, možno si už všimli, že niečo nie je v poriadku,
možno to mala vpísané v tvári, keď tak náhlivo odchádzala. Taký pocit ju
obklopil, keď sa vrátila späť, k tomu svetlu, k tej hudbe, ktorá bola
tu na chodbe čiastočne tlmená.
A vstúpila
späť do tej sály, pomaly, sebaisto a nenútene sa pohybovala medzi hosťami.
Našťastie
tú ich malú výmenu názorov nikto nepostrehol. Uľavilo sa jej, že to dopadlo
takto a nedošlo k žiadnej scéne, ktorú by neskôr mohla veľmi trpko
ľutovať.
Opäť
zachytila pohľad svojho majstra, vrátil sa k nej, tváril sa vážnejšie než
predtým.
Bola
opäť po jeho boku a cítila istotu, ktorú akoby v sebe znovu dokázala
objaviť, keď jej opäť plánoval robiť spoločnosť.
„Ten
chlapec opäť spôsobuje problémy?“ opýtal sa jej.
„Nie,
majster... len sme sa zhovárali nič viac...“
Prijal
jej odpoveď a ona pozvoľna opäť podliehala tým pocitom, ktoré sa v nej
prebudili, keď bola v jeho blízkosti, keď cítila tú oporu, ktorú jej bol
ochotný poskytnúť.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
