Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Skywalker
sa prechádzal neďaleko meditačného kruhu, jeho sila bola neprítomná, vzdialená, no keď
si uvedomil jej prítomnosť, bola ňou opäť obklopená. A čelila jeho
bezprostrednej blízkosti, omnoho radšej než kedykoľvek predtým.
Bola
rada, že ju zavolal práve sem, že ich prvá hodina po tej oslave, bude prebiehať
práve tu, na mieste, kde sa v podstate zmierili a prvý raz si
navzájom skutočne porozumeli. Bola tak blízko, že by sa ho mohla dotknúť, keby
chcela, no nemala to v úmysle. Nie teraz a nie dnes. No priala si,
aby spojenie medzi nimi rástlo, bola pripravená pre to urobiť všetko, čo bude v jej
silách.
„Dobré
ráno, majster...“ pozdravila ho pomerne formálne.
„Dobré
ráno, Theia...“ povedal a pokynul jej, aby zaujala svoje miesto v dobre
známom meditačnom kruhu.
„Rieka
alebo schody?“ zaujímal ho jej názor, na to, čo by chcela skúsiť, to považovala
za mimoriadne príjemnú zmenu, po toľkých nariadeniach a predpísaných technikách.
On zvolil práve tie, ktoré neboli veľmi konvenčné, no ona sa s nimi stotožňovala
viac než zo zvyčajnými metódami.
„Rieka...“
vyhlásila Theia bez najmenšieho zaváhania. To bola meditačná technika, ktorú s ním
práve chcela absolvovať. Inokedy by si možno zvolila schody, ale dnes bola
pomalšia než predtým a potrebovala skôr pomalšie plynutie než rýchle skoky
z jednej úrovne do druhej.
„Kto
by to bol o tebe povedal, a že ja som ťa tipoval na schody....“
„Zvyčajne
áno, majster, ale dnes si myslím, že by mohli byť pre mňa až príliš strmé...“ dokázala už pomerne dobre odhadnúť svoje sily a vedela,
že
„Tak
dobre, ak rieka tak to teda skúsme po starom...“ posunul sa tak, aby bol v tej
správnej pozícii a ona to urobila tiež.
Zavrela
oči.
Istý
čas len zhlboka dýchala, len skúšala to, čo by mohla urobiť, prirodzene a nenútene.
V jej
mysli sa sila pozvoľna stávala malým pramienkom, pomaly tečúcim svojou cestou,
postupne sa tento pramienok stával silnejším, nechávala ho rásť v sebe,
dovolila svojej sile, aby sa odpútala od jej tela, tak čistá, tak neohrozená,
raziaca si svoju cestu, najprv len na povrchu, ale potom aj hlbšie.
Hlboká,
opojná, pripravená prijať dotyk mesiaca, dotyk vetra, aj dažďa, ktorý by mohli
ešte viac rozvíriť jej hladinu, práve teraz však bol povrch absolútne hladký,
ako zrkadlo a hýbal sa len veľmi pomaly, postupoval viac do hĺbky, hľadal
si skryté cesty, odpútal sa od všetkého, čo by mu mohlo stáť v ceste.
Bol
príjemne chladný, obrusoval ostré hrany, pomaly, neúprosne, kúsok po kúsku.
Až
kým opäť nedosiahol úplný pokoj, úplné odpútanie a potom sa to stalo,
potom sa dotkol iného, inej chuti, iného chladu, bol ním pomaly obklopený
takmer nežne zvádzaný.
A istý
čas sledovali tú cestu spolu, stala sa spoločnou, jednou, nevyhnutnou ako
dýchanie.
Uzavretou
pred ostatnými, pred každým, kto by sa pokúsil narušiť to spojenie, tá druhá
rieka, akoby spomalila jej tok no zároveň, od nej získavala niečo nové, niečo
jedinečné, bola v bezpečí, tá sila, ktorá by ju mohla rozbiť, bola teraz
pokojná, bola teraz neústupne spojená s tou jej a bola v bezpečí,
kým sa jej mohla dotýkať, takmer až v zajatí, akejsi neznámej rozkoše,
akéhosi blaha, ktoré nikdy predtým nepoznala, až kým nebola ňou prijatá a vedená
ďalej až takmer na hranicu svojich vlastných možností. Kdesi v tej hĺbke
narastalo šťastie a pochopenie, kdesi tam, kde by mali byť hranice, bolo
to ubezpečenie, že presne tam vždy bude, že nie je nutné o tom pochybovať.
Tok sa opäť spomaľoval, opäť v sebe nachádzala silu, našla v nej ten
druh, pokoja, ktorý potrebovala a prijala za svoj.
A len
veľmi pomaly sa odpútavala od tej sily, nechala sa viesť späť, k svojmu telu,
späť k svojmu bežnému mysleniu...
„Výborne,
zdá sa, že si pochopila túto techniku, lepšie než mnohí iní, ktorí nedosiahnu
presne tú atmosféru, ktorá je nutná k tomu, aby to fungovalo...“ pochválil
ju a ona sa úprimne tešila z toho, že to zvládla. No boli tu aj isté
reakcie jej tela, ktoré sa nikdy predtým v súvislosti s meditáciou tohto
druhu nedostavili.
„Ďakujem,
majster...“ hlesla takmer až v rozpakoch.
Dúfala, že si nič nevšimol, že nepostrehol to, že upadla až do blaženosti takého
druhu. No on tomu zjavne neprikladal význam, aspoň to nedal nijako najavo, čo
jej dopomohlo k tomu, aby sa zbavila napätia spojené s podobnými reakciami,
ktoré neboli celkom kontrolované vôľou.
„Čo
sa týka tvojich kondičných testov, tie boli tiež v poriadku...“ pokračoval
Skywalker tak, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, vďaka čomu sa jej skutočne
uľavilo. Nechcela, aby si niečo opäť zle vysvetlil a bolo príjemnejšie
myslieť si, že nič z toho sa nedostalo cez rieku až k nemu.
„Takže
budete ochotní ma zobrať so sebou, ak budete mať opäť nejakú misiu, majster?“ chcela byť preč, ďaleko, čo najďalej od Gwaina
a jeho naliehania.
„Samozrejme,
že áno... Ubezpečujem ťa o tom, že ak sa v najbližšej dobe niečo
vyskytne, pôjdeš so mnou...“
Nepochybne
ešte stále čelil tomu konfliktu s radou, po tej poslednej misii, ktorá
takpovediac aspoň podľa toho, čo počula, bola skôr s Kenobiho iniciatívy,
to zatiaľ nevyzeralo dobre, bolo ťažké získať si dôveru rady, no verila tomu,
že on má všetky predpoklady na to, aby sa mu to podarilo. No bolo tu ešte niečo
o čom s ním chcela hovoriť.
„Majster,
ja chcem vás ubezpečiť o tom, že temná strana sily, že, ja... nesmerujem k
nej, určite nie a mrzí ma, že si generál Kennobi myslí, že...“
„Áno,
Theia, rozumiem tvojim obávam, temná strana sily je pokušením pre všetkých, to
že to generál Kennobi povedal takýmto spôsobom neznamená, že ti to
bezprostredne hrozí...“
