fandom:
Sherlock BBC
pár: johnlock
varovanie:romantika, 12+, krátka náladovka pod vplyvom vianočného špeciálu...jednorázovka krátka
obsah:
V posteli.
Spal som.
Aspoň som sa o to pokúšal, no nebolo mi dopriate
sa tejto činnosti venovať veľmi dlho... Prebudil ma ľahký dotyk pier na mojom
čele, potom na lícach a na perách, chutilo to trochu po alkohole, to som
už bol úplne pri zmysloch...
„Sherlock!“ vykríkol som jeho meno, keď som si
uvedomil, že je to on, že to on ma takýmto spôsobom priviedol späť k vedomiu.
A okamžite som sa posadil, čo on prijal vcelku pokojne, akoby si len niečo
skúšal.
„Príjemné popoludnie, John...“
„Popoludnie...“ hlesol som unavene. „To už je
popoludnie...“
To jeho vražedné tempo ma raz zabije, no aj tak si
nemôžem pomôcť a musím byť skrátka tu. Pokúšal som sa nebyť v jeho blízkosti,
ale aj tak som myslel len na prípady, vždy, keď sa niečo mihlo v novinách,
chcel som byť skrátka s ním, byť pritom a to všetko, prečo mi to
skrátka práve teraz musí chýbať, mám predsa... všetko, čo by som si mohol
priať, okrem...
„Áno, John, spali sme dosť dlho, ty ešte dlhšie, no
chcel som ešte niečo skúsiť, ak ti to teda nevadí, a keď vadí, aj tak je
už neskoro...“
„Sherlock, čo si to skúšal, čo si asi tak mohol týmto
docieliť?“ nestíhal som dnes tie jeho zložité úvahy, ešte som pracoval v spomalenom
režime, no nemohol si odpustiť tú otázku, aj keď tušil, že nepovie k ničomu
dobrému.
„Skúšal som zistiť, či ťa mám radšej než iných ľudí,
alebo či len podlieham nejakému momentálnemu vrtochu...“
„A výsledok?“ prerušil som ho netrpezlivo.
„Veľmi zlý, John, pre teba zlý a pre mňa ešte
horší...“
Áno, pripúšťam, bol som to ja, čo som skončil v jeho
posteli, no neznamenalo to, že som mu dal súhlas na to, aby... na to, aby ... a už
vôbec nie na analýzy podobného druhu, je to predsa môj najlepší priateľ, musíte
pochopiť, že takéto rozhovory medzi nami, akoby už nestačilo to, že som práve
teraz tu už to opakujem po niekoľký krát a nechcem sa odtiaľto ani len
pohnúť, lebo je to domov, je to ten jeho pohľad, tá jeho myseľ, ktorá skrátka,
nedá mi pokoj, on sa drží v úzadí ale ja nemôžem...
Tam nespávam, tak ako tu... Tam je všetko iné, akoby
časť zo mňa túžila uniknúť späť do toho života, ktorý... by mi už teraz nemal
patriť...
„Predpokladám, že ti vyšlo to čo obvykle, že si len
mozog bez citu...“
Sherlock naňho hľadel, akoby práve teraz skúmal jednu
z tých pozoruhodných stôp.
„Áno, obvykle, áno ale pripúšťam, že existujú výnimky
a tou výnimkou si zdá sa ty...“
„Nepokračuj prosím, to nemôžeš predsa, nie teraz,
keď...“ mal svoje záväzky, svoje povinnosti, neurobil som to všetko preto, len
kvôli tomu, aby tá trocha ľútosti spôsobila, že sa teraz bude chcieť vrátiť
domov. Ale ľútosť to nebolo vôbec presné, aspoň nie voči nemu, skôr som práve
teraz ľutoval samého seba, že som si isté veci uvedomil až teraz, keď sú tu aj
mnohé iné a dosť komplikované prekážky.
„John, John, len pokojne, nič to neznamená, nič sa
medzi nami nezmení...“ opakoval mi tie slová, ktoré som mu nedávno povedal ja,
no už vtedy som vedel, že to nebude pravda. On mi to teraz hravo vrátil.
„Nič na tom nie je... urobím to pokojne ešte raz a uvidíš,
že...“ a opäť ma bozkával, tentoraz už len na pery.
Objal som ho a nechal som ho pokračovať, musel
som mu dokázať, že sa mýli, že niečo také sa mu nemohlo stať práve so mnou.
Čím dlhšie som však mal možnosť prijímať od neho tento
druh pozornosti, tým viac som si bol istý, že aj tentoraz má pravdu. A takisto
aj to, že nedokážem a ani len nechcem odísť, že potrebujem tie jeho
prípady a potrebujem aj jeho. Necítim k nemu to... nedovolím si to tvrdiť,
určite k nemu nemôžem cítiť nič také, ale aj tak ho nedokážem požiadať,
aby prestal... a už som sa o to ani len nesnažil.
