autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Pre Aliya Midnight, Abequa, AdaCornella.
Smiali sa spolu na jednej scéne a nedokázali
prestať.
Sledovali spolu film, takú britskú komédiu ktorej
názov ani len nebol podstatný, lebo si viac všímal Alana, bol to skrátka taký
príjemný film, jeden z tých náhodne vybraných, bol pomerne dlhý a dosť sa
vliekol, no jemu to neprekážalo, nepotreboval nič iné dotyk partnerovej
ruky, len ubezpečenie, že s ním
bude aj naďalej jesť pukance z rovnakej misky, to bola jeho nová definícia
šťastia. Ich ruky sa často stretli, dotkli sa, jeden druhého podporili, tým
príjemným dotykom, tou blízkosťou, ktorá ich oboch priviedla na myšlienku, že
nikdy neboli šťastnejší než práve teraz, že práve tento okamih je pre nich
oboch neskutočne vzácny… akoby im svet daroval túto príležitosť, len a len im,
tú chvíľu pohody a šťastia, jednu z tých, za pre ktoré sa kruto vyjednáva
s osudom.
Danovi stačilo to, že boli spolu a cítil sa vďaka
tomu skutočne skvele. A bol hladný, keď sa cítil dobre, vskutku mu padlo dobre
aj jedlo a tešil sa na to, že si neskôr spolu niečo dobré objednajú. Už teraz
sa na to tešil.
Ani len nepomyslel na nič z tých svojich
zlozvykov, ktoré ho prenasledovali, počas tých dosť ťažkých dní, keď ich vzťah
čelil prvej vážnej skúške. To všetko, akoby bolo práve teraz nekonečne vzdialené,
tá vlna šťastia, ktorú si chcel užívať tak dlho, ako to len bude možné. Neopakovateľná,
jedinečná, jeden jediný Alanov láskavý
pohľad, bol preňho tou najvyššou odmenou, tou najvyššou poctou.
Už mal za sebou celý ten komentárový maratón,
pridal aj novú kapitolu, Alan mu s ňou pomerne výdatne pomáhal, nechal ho
písať Snapove odpovede, bolo to zaujímavé, takmer akoby aj on bol zapojený do
ich spoločného príbehu a zaumienil si, že budú pracovať spolu, Alan mal nápady,
ktoré ho dokázali posunúť ďalej, bol jeho vplyvom na svoju tvorbu nesmierne
nadšený, o to viac ho bavilo prinášať radosť svojim čitateľom, no teraz bol rezervovaný len a len pre pána
Rickmana osobne, so všetkým čo patrilo a mienil sa mu venovať aj naďalej… Tak
dlho, ako to len bude možné…
Baviť sa o jednoduchých veciach, spoznávať to, čo
dosiaľ ešte spoznať nestihol, to bolo všetko čím sa práve teraz túžil zaoberať.
„Chutia ti viac tie maslové alebo tie čisto
slané…“ zmiešali dve balenia, trochu iný druh, než si Dan zvyčajne vyberal.
„Maslové aj
slané, lebo ani jedny si nemôžem dopriať
až tak často, akoby som chcel… no obe mi nesmierne chutia, to je až kruté…“ priznal
Alan, že sa dopustil menšieho stravovacieho hriechu a Dan takmer až poslušne
prikývol, akoby mu snáď dával najavo, že aspoň dnes si môže dopriať, urobiť
menšiu výnimku.
„Zakázané veci najlepšie chutia, je to skutočne
veľmi nefér, Al…“ pokračoval Dan nenútene a nevinne sa pritom usmieval.
„Nie, je drahý pane, no bez toho, by to zrejme
nebola taká vzrušujúca skúsenosť… A my dvaja o tom už asi vieme svoje…“
naznačil Alan pomerne ochotne.
Dan spokojne prikyvoval ako nadšený študent,
pozorujúci svojho milovaného učiteľa. A nič ho nemohlo odradiť od ďalších
bozkov, od toho, aby sa schúlil do jeho objatia a presvedčil sa opäť o tom, že
nie je nič krajšie, než môcť ho bozkávať, objímať a tešiť sa z jeho
prítomnosti v jeho živote, z toho čara, ktoré nikdy nemohlo byť ničím
nahradené.
„Ale vy ani neviete, pán profesor, čo ste teraz
povedali, čo ste urobili… ja… ako je potom možné vám odolať, keď ma takto
vyzývate…“
„Nie, je to možné, a presne preto to robím…“
priznal Alan vskutku vážnym hlasom, bolo mu ľahko na srdci.
S tým odhalením Simona, akoby aspoň časť
z toho napätia, ktoré v posledných dňoch prežíval, ustúpilo kamsi do
úzadia. Mal opäť príjemnú, hravú náladu a prial si, aby to tak ostalo čo
najdlhšie.
***
Boli spolu vonku a Alan sa vskutku cítil dobre
v tej príjemnej kaviarni, ktorú si vybrali.
Celý ten voľný týždeň sa im vskutku vydaril,
chodili spolu aj na výlety, čerpali nové sily a celkovo si stále ešte užívali
tú sladkú nečinnosť.
A závere tu takto sedeli vo svojej teraz už
obľúbenej kaviarni a mali pred sebou pomerne príjemné popoludnie.
Dnes boli pozvaní aj do divadla na jedno
predstavenie, Dan sa tešil, bola to veľmi dobra hra a on sám by bol rád, keby
mohol spolupracovať na podobnom projekte. O to viac, keď vedel, že mu bude
robiť spoločnosť jeho priateľ.
„Ešte si niečo dáte, drahý pane…“ pošepol mu Dan
takmer až dôverne, keď sa k nemu pomaly naklonil.
„Áno, myslím, že káva bude stačiť…“ pripustil Alan
pomerne ochotne.
***
Odchádzali z predstavenia.
Lúčili sa so svojimi známymi, bol to veľmi
príjemný večer, Alan sa opäť tešil zo spoločnosti svojho mladého priateľa.
Ich po dlhom čase takmer až vytúžená dovolenka
prebiehala zatiaľ veľmi dobre, nemohol sa na nič sťažovať.
Doprial samému sebe tú možnosť užívať si každý
jeden z tých bezstarostných okamihov, z ktorých sa práve teraz
skladal ten ich svet plný príjemnej dôvernosti.
Dan ho chytil za ruku, po prvý raz verejne niečo
také urobil a čakal na Alanovu reakciu takmer so zatajeným dychom.
„Vieš, Phil, medzi nami je to trochu inak, než si
myslíš…“
Obával sa, že tú ruku pustí, že ešte nie je
pripravený, no nedokázal odolať tej možnosti, obzvlášť preto, že ten Alanov
dobrý známy, Phil si ich trochu doberal… Neodolal tomu pokušeniu… Alan mu
predsa schválil to, aby sa k nemu tak správal, aby hovoril o ich vzťahu
otvorene, no niekedy boli činy silnejšie než slová.
„Alan, Daniel, vy dvaja… vy ste…“ Phil na nich
hľadel dosť prekvapene, keď si uvedomil, čo sa to vlastne stalo.
„Áno, sme spolu…“ potvrdil mu to Alan a napokon to
nebolo až také ťažké, vedel akú búrku tým vyvolá, no nedokázal tú jeho ruku len
tak pustiť, cítil, že je nutné to práve teraz urobiť, inak by zrejme zradil to,
v čo už on sám začínal veriť a to nemienil dopustiť.
Bolo to dobrodružstvo do ktorého sa chcel vrhnúť
práve teraz a rozhodne s ním.
„Alan, to je teda, nečakané, takže ty a Daniel vy
dvaja…“ hľadel na nich stále ešte dosť otrasený tým, čo sa mal možnosť
dozvedieť.
„Áno, my dvaja… No bude lepšie, ak už pôjdeme,
dosť sa ponáhľame, tak nabudúce snáď budeme mať viac času sa o tom pozhovárať...“
povedal mu Daniel a spolu s Alanom napokon nastúpili do auta, ktoré už na
nich čakalo.
***
Písalo sa o nich absolútne všade.
Dan nečítal všetky tie správy, ktoré sa objavovali
počas tých nasledujúcich dní, nepochybne pod vplyvom toho, že netúžil potom
dozvedieť sa všetky tie takmer až konšpiračné teórie o nich dvoch, mnohé dosť
pritiahnuté za vlasy, práve teraz ho nezaujímalo nič iné len to, že spolu opäť
plánovali ísť na chatu a užiť si tie posledné týždne slobody, keďže postupne im
obom začali prichádzať nové ponuky.
pokračovanie nabudúce...
