Vtedy som verila 10. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

Pre Farah a Petriku.

Nebolo tam žiadne voľné miesto pre ňu.

To bola zrejme daň za neskorší príchod na večierok a nepochybne aj ďalšia pripomienka toho, ako ľahko na ňu dokázali zabudnúť, stála pri hlavom stole, pri ktorom sedeli všetci, ktorí rozlúštili miesto stretnutia, aj tí, ktorí informáciu o ňom získali inými prostriedkami. Pochopila, že nešlo len o to vylúštiť to, ale poradiť si aj v prípade, ak by tá hádanka bola nad ich sily. Najdôležitejšie bolo zrejme získať tú informáciu, bez ohľadu na prostriedky, ktoré si daná osoba zvolila.

Pohľadom prechádzala po tom dlhom stole, akoby hľadala nejaké miesto, ktoré by predsa len mohla zaujať. Bezúspešne a nevyzeralo to tak, že by to niekoho trápilo. Takmer až ľutovala, že sa sem rozhodla napokon prísť. Opäť cítila istú mieru straty, istú mieru takmer až ohrozenia, keď takto nechránená čelila ich výzve. A vyzeralo to tak, že tu nie je nikto takí ako ona, aspoň nie z tých pôvodných členov, tí z muklovským pôvodom tu akosi chýbali...

Mierne znepokojená, že sa veci nevyvinuli práve v jej prospech, tvrdohlavo zotrvávala na mieste, aj napriek tomu, že na sebe cítila váhu ich pohľadov.

Nebála sa ich ani toho, že si možno začnú šepkať a smiať sa z nej, nebolo to nič nové, čakala na ich rozhodnutie a bola pripravená adekvátne k tomu aj reagovať. Nemienila však odtiaľ ustúpiť, nie pred nimi.

„Eliot, prineste sem ďalšiu stoličku pre slečnu Warrenovú a poprosím vás aj o jednu pre mňa...“ ozval sa za ňou akýsi hlas, ktorý ju vytrhol z toho nekompromisného postoja a aspoň čiastočne oslabil tú tvrdosť, ktorou sa obrnila.

 „Áno, pán profesor...“ ozval sa jeden z tých nižších chlapcov zo Slizolinu, bol z ich ročníka, no Myrtla ho veľmi dobre nepoznala, vedela len to, že je pomerne dobrý v obrane a bol počas tej poslednej hodiny s ním dosť aktívny.

No zrejme sa nevedel rozhodnúť, kam by tú stoličku mal položiť, všetci si posadali tak, aby tam už nebolo miesto, dokonca aj ľudia z jej fakulty, čo ona sama považovala za dosť nepriateľné, no zrejme jej nevedeli odpustiť tú poslednú záležitosť s bodmi, aspoň ona nenachádzala žiadny iný dôvod na to, aby sa práve teraz spriahli s tými ostatnými, ktorým to očividne pripadalo vtipné.

Profesor Riddle, ktorý tiež zachytil váhanie zo strany svojho študenta si s tým poradil, pomocou prútika obe stoličky presunul za vrch stola, na takpovediac čestné miesto, s miernym buchnutím zastali vedľa seba.

„Nech sa páči, slečna Warrenová...“ vyzval ju, aby zaujala miesto vedľa neho, čo sa nezaobišlo bez napätého šepotu.

„Ďakujem...“ zamumlala mierne rozpačito.

No ona si nevšímala nič a nikoho, bola rada, že to urobil, nepoznala presne dôvody, kvôli ktorým sa rozhodol ju tentoraz omilostiť, sadla si na miesto, ktoré teraz patrilo jej a musela uznať, že hlavne vďaka nemu.

„Pán profesor, mi sme si mysleli, že určité osoby, skrátka nemajú to privilégium...“ ozvala sa Celeste, jedna z pomerne známych Slizolinčaniek, z rodinného klanu Blackovcov. No už dávno takto neprešla do útoku, aspoň nie proti nej.

Čo bol ďalší úder, jeden z tých silnejších, než tá počiatočná vzbura, ktorej čelila pred malou chvíľou.

Nepatrí sem.

Toto nie je ten Slugyho klub, na ktorý sa tešila. Mohla to tušiť, mohla vedieť, že to nie je miesto preňho, ak to prevzal on, nemôže čakať nič iné len ďalšiu formu úskoku, ďalšiu možnosť ako sa cítiť menejcenná a nepotrebná.

Musela priznať, že to ňou otriaslo. Nevedela, kde sa to v nich berie, nikdy predtým to nebolo také vyostrené a už vôbec nie po tých útokov, nenávisť to bola vždy, no nikto ju neprejavoval takto verejne a otvorene. Považovala to za absolútne neprijateľné.

Bola tam sama, proti nim všetkým a nevedela, čo by mala urobiť proti tomu jedinému argumentu, ktorý uznával aj on sám aj ten, ktorý dovolil, aby sa stala súčasťou vybranej spoločnosti študentov.

„Takže určité osoby, slečna Blacková... áno nepochybne rozumiem tomu, čo vás tak veľmi znepokojuje...“ počula ako to povedal, ako vyslovil tie slová a pripravovala sa na ďalšie pohŕdanie, na ďalšie omnoho bolestivejšie záležitosti.

Chcela získať tú silu, nedať najavo ani len náznak toho, čo sa v nej práve odohrávalo a aké hlboké sklamanie práve teraz prežívala.

„Áno pán profesor, presne to si myslím a aj všetci, ktorým sme tu dovolili ostať...“

„Dovolili ostať, slečna Blacková, mám to chápať tak, že ste si urobili svoju vlastnú selekciu?“

„Áno, pán profesor, presne to sme urobili...  Ona nepatrí k tým vybraným, nemala mať prístup do tejto miestnosti, ale len do tej, ktorú majú pre seba oni...“ pokračovala ďalej s tou istou neúprosnou istotou.

„Mala by ísť do tej druhej miestnosti, neviem ako vôbec zistila, že...“ začal aj Nott, jeden z mladších Nottovcov, no tváril sa práve teraz mimoriadne dôležito. 

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť