Vtedy som verila 10. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 

Pre Farah a Petriku.

„Ubezpečujem vás o tom, že slečna Warrenová je presne tam, kde by mala byť...“ vyhlásil profesor Riddle tým tónom, po ktorom by mnohí zvažovali, či by sa vôbec odvážili pustiť s ním do rozhovoru tohto druhu.

„Áno, ale... ona predsa...“

„Poskytla mi dôkaz o svojej dôveryhodnosti...  nie je nutné o tom ďalej polemizovať, alebo si snáď myslíte, že by som niečo také dovolil, keby som si nebol ňou istý?“ v jeho hlase zaznievalo to nebezpečenstvo, ktorého sa všetci tak obávali, akoby sa pozvoľna menil na toho druhého, toho, ktorému nebolo možné odporovať bez následkov.

„Nie, pán profesor, to si nemyslím...“ ustúpil Nott, napokon. No jeho tvár prezrádzala, že sa len tak ľahko nezmieri s touto prehrou. Čoho sa Myrtla začínala obávať, nechcela sa s ním dostať do konfliktu, to skutočne nestálo za to.  A jej to už aj tak nepomôže, už sa medzi nimi nedokázala cítiť dobre.

No mlčala, nedokázala sa prinútiť k tomu, aby povedala čokoľvek či už na svoju obranu alebo v prospech toho, aby odišla, bola priveľmi zaujatá tým, čo plánoval urobiť on.

„Ale pane, ona je predsa, viete predsa...“

„Áno, viem, slečna Blacková no vy iste viete, akú váhu majú isté dôkazy, ktoré nie je možné spochybňovať... Keďže však trváte na to osobnej demonštrácii veľmi rád vám ju poskytnem... Nie je možné to urobiť nijako inak, bez ohrozenia budúcnosti plnej prospechu, preto bude nutné urobiť to menej príjemným spôsobom...“

Myrtla by jej práve teraz najradšej poradila, aby sa do toho nepúšťala, lebo v jeho pohľade bolo to nebezpečné svetlo, teraz to už videla viac než jasne a bola z toho čoraz viac znepokojená, lebo to bolo vôbec po prvý raz čo ju bránil aj pred nimi, pred tými, ku ktorým údajne patril a ktorých si chcel získať na svoju stranu.

No ona sa len tak ľahko nepodrobila ani to mu poslednému varovaniu, Nott už mlčal z jeho strany už nebolo cítiť to, že by mal v úmysle aj ďalej bojovať.

Tlak mágie, ktorý pocítili všetci pritom stole bol priam neúnosný, a to sa ich ani len nedotkol. Blacková sa celá chvela, keď sa na ňu díval, keď do jej mysle premietol to, čo on sám považoval za dôkaz. Vedela, že to robí, poznala ten jeho výraz, keď niečo podobné skúšal s ňou, no nikdy nebol až taký, nezašiel až tak ďaleko, aby...

V jej pohľade sa zračila bolesť, neviera, rozrušenie, to všetko dokopy vytvorilo dokonalú zmes hrôzy. Myrtla netušila čo presne má na mysli a nechcela to vedieť, rozhodne nie takýmto spôsobom. A keby si mala vybrať, tak radšej žiadnym.

Čiastkové obrazy, akoby vnímali aj oni sami, lebo aj v ich tvárach sa počiatočný odpor menil na odhodlanie prijať to, čo od nich požadoval.

„Pán profesor...“ oslovila ho, keď cítila, že zachádza zrejme priďaleko, že v ňom ožíva to všetko nebezpečné, čo takmer až deformovalo jeho tvár, akoby v ňom prežívalo niečo nebezpečné, niečo kruté.

Pustil ju, prestal ďalej vyvíjať ten neúprosný tlak a všetci pri stole si vydýchli, nepochybne úľavou.

„Výborne, predpokladám, že nikto iný nemá ďalšie námietky... Mali ste to privilégium vidieť to, čo som ja sám označil za dostatočný dôkaz, nebolo to príjemné, no zrejme nevyhnutné a teraz, predpokladám, že nemáte žiadne ďalšie námietky, alebo sa snáď mýlim?“ prešiel po nich všetkých pohľadom, tým v ktorom už nebol ten dobre známy chlad a tlak spojený s možnosťou prípadného nie práve najjemnejšieho použitia myšlienkových vied.

„Nie, pane...“ ozvala sa odpoveď zo strany jeho študentov so Slizolinu, tí ostatní len mlčky sklopili zrak.

Myrtla pocítila, ako si sadol vedľa nej, opäť pokojný a vyrovnaný, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

„Chcel by som vás teda všetkých privítať medzi privilegovanými, ktorý budú patriť do klubu, ktorú ma na tejto škole svoje meno a tradíciu...“

Nepočúvala ho.

Nemohla.

Lebo cítila, ako sa pod stolom jeho ruka dotkla tej jej, cítila jeho upokojujúci dotyk.

Temné tiene kamsi ustúpili, jeho tvár bola opäť príťažlivá, opäť akoby prebudená z toho chladu, ktorému podliehal predtým.

Opäť tvár človeka, toho mladého čarodejníka, ktorý mal byť pre nich vzorom. Akoby ani len nepostrehli, že sa za ten čas stihol aj zmeniť, že to nebola tá podoba, ktorá by ich mali trápiť, že ak budú nasledovať tú druhú, mohla by prísť neúprosná smrť, verila tomu, lebo smrť bola vtedy v jeho pohľade prítomná viac, než kedykoľvek inokedy.

***

Prešli do hlavnej sály. Príjemná hudba, jedlo, bezstarostnosť. Nič z toho si nedokázal užiť.

Myseľ mala plnú jeho slov, tých podmanivých a neúprosných, ktoré ani ju nenechávali chladnou.

Tam boli všetci, aj tí, ktorí boli pre nich ostatných len akýmsi nevyhnutným zlom, no až medzi nimi sa konečne začala cítiť lepšie.

Chladný nápoj zahnal v jej tele, to nebezpečné teplo, spojené s jeho predchádzajúcim dotykom.

Blacková tam nebola, necítila sa dobre, musela odísť skôr, no nevyzeralo to, že by jej to prekážalo, napriek tomu všetkému hľadela na profesora Riddla, akoby bol... akoby snáď... Nerozumela tomu, prečo im to nedochádza... Dostali sa až tak rýchlo do jeho područia, že sa ani len nepokúsia brániť.

Jeho vôľa, akoby prevládla nad všetkými aj nad tým ich odporom, vsugerovaným už od malička, nad tým odporom,  ktorý len málokedy dáva priestor láske.

Bola presvedčená o tom, že sa nedokáže úplne dať do kopy, kým nezistí o čo mu vlastne ide, kým nezistí, prečo ju bránil pred nimi všetkými, prečo ich nútil, aby prijali to, čo očividne pre nich bolo také ponižujúce a neprijateľné.

No zároveň sa desí odpovedí na svoje otázky, nevie ako si poradiť s týmto druhom... s tým čo ani nevie ako nazvať v súvislosti s tým.

Držala sa ďalej v ústraní, ukrytá čiastočne aj sama pred sebou. A len ho pozorovala, tak ako mala vo zvyku.

Sledovala ako sa správal opäť ľudsky a bezchybne, akoby tá jeho pôsobivá prezentácia pri stole, ani len neprebehla.

Lebo ak ju chce skutočne prijať, ak má v úmysle byť s ňou napriek jej... napriek tomu, kým je ona a kým sa stáva on, tak nevie, či tomu dokáže odolať a nezačať opäť veriť v nich. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť