Vtedy som verila 8. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

Kým niektorí boli už takmer na pokraji nervového zrútenia, kvôli nevyriešenému dátumu a času na pozvánke, ona prežívala niečo podobné v súvislosti so svojím príveskom. Jej  čarodejnícky predok by práve teraz nebol na ňu veľmi hrdý, keďže jej musel zrejme niekde vypadnúť, lebo si zrazu uvedomila, že je preč. Po dlhšom čase siahla do vrecka, v ktorom ho zvykla nosiť a on ta nebol.

Stalo sa to vtedy, keď šla skontrolovať hlavolamy, šlo to dobre, všetky boli vyriešené a ako odpovede pre ňu sa objavili aj nejaké ďalšie, no ešte sa k nim zatiaľ nedostala, lebo jej pozornosť upútala táto nepríjemná záležitosť.

Kde ho len mohla stratiť, prečo tam nie je... bola si istá, že naposledy, tam musel byť, nemohol predsa len tak zmiznúť... Bola si istá, že ho má, nedávalo to zmysel, mala ho aj keď odchádzala z nemocničného krídla, bola o tom presvedčená, no teraz sa v jej vrecku rozhodne nenachádzal a ani v izbe.

Rýchlo obehla všetky miesta, kde by ešte mohol byť, prekonala sa a pýtala sa aj ľudí, dokonca zašla aj do nemocničného krídla, no nikto jej prívesok nevidel ani školník jej o ňom nevedel povedať nič bližšie.

Bola zúfalá, potrebovala ho získať späť, nevedela si predstaviť, že by ho už viac nenašla, niečo na ňom bolo, nedokázala si predstaviť, že by ho viac nenašla, považovala to za zlé znamenie, že len tak zmizol.

Celý deň strávila márnym hľadaním.

Ostalo už len jedno miesto, na ktoré sa ešte nepozrela.

A nepochybne preto bola práve teraz tu, pred kabinetom profesora Riddla, donútená k tomu, aby sa s ním pozhovárala o tom, či by jej nemohol dovoliť, aby prehľadala aj arénu, prípadne či on v nej niečo neobjavil. 

Možno ju pozval práve kvôli tomu, že ho našiel... Nenapísal to priamo, no bola to jedna z možností, ktorú musela využiť. A keby ho neposlúchla už by jej ho nemusel vrátiť.  Poznala tú jeho nepríjemnú stránku, naposledy ju pomerne dostatočne prejavil a ona nevedela či je dostatočne silná na to, aby jej opäť čelila.

Nepochybne preto sa jej ruka tak chvela, keď klopala na tie dvere a opäť priam túžila, aby tu niekto bol s ňou, mohla to zariadiť hoci aj výmenou za isté informácie, no on ju požiadal, aby prišla sama, a to sa neodvážila ignorovať.

„Vstúpte...“ ozval sa napokon jeho hlas, rovnaký ako počas hodín, ten jeho učiteľský tón, o ktorom nevedela či sa jej páči alebo ju desí, prípadne možno platili obe tieto možnosti.

Vošla dovnútra a ostala stáť vo dverách. S jednou rukou ešte stále na kľučke.

Díval sa na ňu, tým pohľadom, ktorý by ju samú dokázal presvedčiť, aby poprela všetku svoju hrdosť, aby urobila všetko, čo jej prikáže, len nech sa na ňu opäť pozrie tak, len nech... Prekonala to, vymanila sa z toho jeho pohľadu.

„Dobrý večer, pán profesor, ja... len by som sa chcela spýtať, či ste v aréne náhodou nenašli môj prívesok?“

„Tvoj prívesok, ako vyzeral, Myrtla?“

Tykal jej. Žiadna slečna Warrenová. Oslovil ju jej menom.  Nerozumela tomu prečo. Nechcela rozumieť.

Pokúšala sa byť krutá, rovnako krutá ako on sám.

„Taký obyčajný nič zvláštne, ale patril môjmu predkovi a ja... už skutočne neviem, kde by som mala hľadať, po tej nehode v aréne som si myslela, že by možno mohol byť tam...“ stále podliehala tomu napätiu bola v strehu, akoby obklopená vo svojej vlastnej ochrane.

„Áno, myslím, že v aréne som skutočne niečo našiel...“ siahol do svojho stola a zrazu ho mal na otvorenej dlani.

„Hľadáš toto?“ ukázal jej ho.

„Áno, pane...“

„Tom, dnes ma môžeš volať, Tom, tebe to dnes dovolím...“

Nedokázala celkom presne identifikovať ten výraz jeho tváre, bol tak blízko k niečomu ľudskému, no zároveň aj... nebola si istá či to nie je len jeden z tých spôsobov, ako s ňou opäť manipulovať, ako jej dokázať, že nad ňou má moc.

„To radšej nie, pán profesor, nie je vhodné, aby som osobu vo vašom postavení oslovovala tak dôverne...“ snažila sa nepodľahnúť tomu pocitu, ktorý v nej otváral to všetko, na čo chcela zabudnúť, prečo vždy len jedno jeho slovo má nad ňou takú moc.

„Okrem toho som si myslela, že uprednostňujete iné meno...“ pripomenula mu jeho snahy o to, aby sa to druhé dostalo do povedomia všetkých ostatných, ako jedna z tých takmer až legendárnych hrozieb.

„Áno iste, to meno, ktoré som si vybral, no nie je určené pre osoby v tvojom postavení, ak mi rozumieš...“

„Áno, iste rozumiem vám veľmi dobre, pán profesor... Ja ďakujem vám, že som ste našli môj prívesok ...“ prinútila sa to povedať aj keď práve teraz nepociťovala potrebu mu poďakovať, ale práve naopak, chcela mu vyčítať to, že vždy robí tieto veci, ktorými ju absolútne rozhádže.

„Niet začo, pokojne si ho poď vziať... alebo sa snáď bojíš?“

„Nie, nebojím sa...“ vyhlásila Myrtla odhodlane.

On už pre ňu nie je Tom. Nie je a nikdy nebude. Je a vždy to bol ten druhý.

Pomaly pustila kľučku a pristúpila bližšie k nemu, dvere sa za ňou zabuchli, trochu sa mykla, no už sa viac nezastavila, obávala sa toho, čo by si stalo, keby práve teraz zastala, keby samej sebe dovolila ďalej váhať. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola