fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Farah.
Vzala
si prívesok z jeho otvorenej dlane. Snažila sa necítiť ani len nepomyslieť
na to, čo by pre ňu mohlo znamenať, keby...
„Výborne,
tak to má byť...“ pochválil ju tlmeným hlasom.
„Pán
profesor, ja ak dovolíte, už radšej pôjdem... bolo by lepšie, keby...“
v jej hlase zaznievalo prudké rozrušenie a strach.
Prečo
nič také nikdy necítila v prítomnosti iného mladého muža? Prečo to bol
práve on, kto s ňou vždy dokázal toto urobiť?
A prečo
práve dnes on bol ten, kto ju provokoval takým spôsobom, prečo práve teraz
prekračoval hranicu, na ktorú si pomaly začínala zvykať.
„Nemusíš
sa ma báť, povedzme, že počas toho dnešného večera ti na to nedám žiadny
dôvod...“
A ona
takmer ani nedýchala, keď mal teraz už obe ruky voľné, neostávala žiadna iná
možnosť, len čeliť tej možnosti, ktorá bola práve teraz opäť realitou, len
ustúpiť alebo prijať to riziko spojené s tými krátkymi okamihmi šťastia,
to riziko, že všetko čím teraz je, bude podrobené jeho vôli.
„Pán
profesor, ja nerozumiem... nie je mi jasné, čo...“
„Ale
je, rozumieš tomu veľmi dobre a je to presne tak, ako si myslíš...“
On
vie na čo myslí?
Nebolo
nič desivejšie než veriť tomu, že je to pravda, že on skutočne má tú moc a ten
jeho tlak nie je len záležitosťou krátkych okamihov.
No
ešte sa jej nedotkol, ešte stále mohla cúvnuť do bezpečia svojho terajšieho
života, bez možnosti, že ju opäť zmení, bez zrazení spôsobením ním.
„Nie,
nič neviem, vôbec nič neviem...“ pokrútila hlavou takmer až zúfalo. Musí to
ukončiť, musí odísť, teraz, okamžite...
Radil
jej vnútorný hlas, hlboko v nej narastalo to rozrušenie, ktorého sa
nedokázala zbaviť.
Chcela
to urobiť, ale nedokázala sa pohnúť z miesta.
Jeho
objatie, všetko v nej opäť naštartoval až ten pocit, keď ju opäť pevne
držal. Opäť mohla dýchať, opäť dokázala urobiť pár krokov tentoraz smerom vzad,
pod vplyvom jeho dotyku, až kým sa nedotkla jeho stola.
„Pán
profesor, nemôžeme predsa... nie je možné, aby...“ opakovala to, čo by jej mal
hovoriť on. Spoliehala sa na to, že ju napokon poslúchne, nemala rada hry,
ktoré by mohli skončiť jej zničením.
„Môžeme,
môžeme urobiť čokoľvek len budeme chcieť...“
„Nie,
to teda nemôžeme, ja nechcem, aby...“ nedokázala to dokončiť, nedovolil jej to.
Jeho
bozky boli potvrdením jeho slov, boli jeho ziskom a jej stratou, vzdala sa
im bez odporu, bez náznaku akejkoľvek nevôle, len privrela oči a snažila sa
samu presvedčiť, že nie je ovládaná tým pocitom, že tie bozky, nie sú doplnením
toho čo chýbalo jej duši, toho chýbajúceho kúsku jej ja, ktoré niekam odišlo
bez jeho prítomnosti, ktoré sa vzdalo svojho miesta a zaplnilo prázdnotou.
Objala
ho okolo krku, uzavrela ten kruh, vrátila sa tam, kam ju ťahala duša, do toho
istého nebezpečenstva, do ktorého už nikdy viac nemienila vkročiť, na pár
okamihov, len na ten čas, kým ju bude on držať, nie dlhšie, než bude trvať jeho
záujem o ňu. Tak by to malo byť, tak to bolo vždy, ale ona to nemôže,
nesmie...
„Tom,
prosím, ja... predsa...“ reagovala na presunutie jeho pozornosti, na ďalší
dôkaz jeho vplyvu, ktorý bol spojený s tým neľútostným pulzovaním, s prebudením,
po ktorom túžila, no zároveň sa ho aj bála.
Rozumela
veľmi dobre o čo mu ide, čo pre ňu bude znamenať to, čo on ochotne zavrhne
pri prvej príležitosti.
Spomienky
boli silnejšie, než to, čo sa s ňou dialo teraz, tie pocity, ktoré v sebe
tak dlho nosila, tie jazvy, ktoré ostali na jej duši... Trpká príchuť jeho
zrady, jeho pohŕdania tým, čo ona považovala za posvätné.
Dostala
sa z dosahu jeho bozkov, položila ruky na jeho plecia a odsunula ho
ďalej od seba, nevynaložila na to vôbec veľký tlak, on sa podriadil jej
rozhodnutiu a len sa na ňu díval, len čakal.
„Nemôžem
niečo také urobiť, nie preto, že ty si zrazu, nerozumieš tomu, čo to urobí so
mnou ani ti na tom nezáleží, ja radšej už pôjdem, bude lepšie, ak...“ jej
vnútorný boj ešte nebol ukončený a on to vedel.
„Chcela
by si sa ku mne vrátiť, Myrtla... chcela by si, aby som sa stal tvojím
priateľom?“
„Ty
sa so mnou len zahrávaš, viem, že to nemyslíš, vážne, že len...“
„Tentoraz
áno, tentoraz to urobím, ak budeš súhlasiť už počas týchto Vianoc, o tom budú
všetci vedieť... Priznám sa k nášmu vzťahu aj verejne... Urobím to, čo tak
veľmi chceš, výmenou za tvoj súhlas...“
