Vtedy som verila 9. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

Tentoraz však bola zmierená s neúprosnosťou toho ďalšieho dňa. Vstala, vystrela sa a čo najtichšie, tak ticho, ako zvyčajne pohybujú len duchovia, sa vrátila späť na svoje miesto, tam kam patrí, pripravená čeliť svojmu osudu a všetkému, čo pre ňu pripravil.

***

Pozorovala ho pri raňajkách, vedela, že by to nemala robiť, no nemohla si pomôcť. Hlboko v nej ešte stále rezonovali všetky tie pocity, pretavené do niečoho iného, pre ňu omnoho nebezpečnejšieho.

Nádej, to bola tá najmenej bezpečná záležitosť, mať nádej, znamenalo padnúť neskôr až príliš hlboko.

On nádej zabíjal.

To, že ju chce na niečo využiť, ten pocit v nej rástol každou ďalšou minútou, ktorá prešla od toho okamihu, keď urobila tu osudnú chybu, ktorú si zrejme bude vyčítať veľmi dlho. No nemohla tomu zabrániť, nedokázala odmietnuť.

Bola stratená, už v tej chvíli, keď na Rokfort prišiel. Bola stratená už vtedy, na tej chodbe, keď padla k jeho nohám.

Vedela to, a preto sa bála, bála sa toho okamihu, keď bude opäť stáť pred ním, no napokon to bola ona sama koho sa mala báť.

Opätoval jej pohľad, cítila ho na sebe, no neprišla žiadna bolesť, žiaden tlak z jeho strany. Díval sa na ňu, akoby mu snáď ani nezáležalo na tom, že by si niekto mohol všimnúť, tento jeho náhly záujem...

Odvrátila zrak ako prvá a pozrela do svojho taniera v ktorom rozhodne niečo bolo, hlasy spolužiakov vnímala už len ako kulisu, nikoho nepočula, nikoho nevidela...

Myslela na tú jeho hodinu, tú najťažšiu aká na Rokforte mohla byť aj na ten večierok, na ktorý bude musieť ísť.

Na to aké hrozné to bude, keď sa postaví do tej arény, keď aj tam dokáže tú zdrvujúcu neschopnosť... 

Nič jej nepomôže a už vôbec nie on. Všetko jej spočíta, každú jednu chybu, každé jedno pošmyknutie.

A nikdy sa k nej neprizná, to boli len také reči, taká provokácia, aby mu skôr podľahla, jedna z tých dosť ľahko prehliadnuteľných provokácií, no na ňu to zdá sa fungovalo. Tak veľmi sa na seba hnevala, viac než vôbec bolo možné.

Čo to urobila? Čo si to vlastne myslela? Že on prejaví nejaký súcit voči nej? Že už viac nie je tým, za ktorého ho považujú, tí ktorí najlepšie vedia, čo znamená... stať sa súčasťou toho nebezpečenstva, ktoré predstavovala jeho prítomnosť.

Bola nešťastná, tak akoby mala byť, pretože toho mala vskutku viac než dosť a celý tento rok sa práve teraz začal nepríjemne komplikovať.

Na Vianoce radšej ani nechcela pomyslieť, bola si istá, že jej dovtedy niečo urobí, že ju dovtedy zničí natoľko, že nebude môcť ani len pomyslieť ...

Raňajky sa pomaly končili, no ona ešte stále nedojedla a ani to nemala v úmysle, jediné čo ju ako-tak dostalo z toho stavu, v ktorom jej bolo v podstate všetko jedno, bol ďalší list od rodičov.

Prečítala si ho s istou dávkou previnilosti, že kvôli tomu všetkému takmer zabudla na sestrinu dilemu.

„Je čarodejnica...“ vyslovila nahlas tie slová, na ktoré tak veľmi čakala, no zároveň v nej vzbudzovali aj istú mieru prirodzeného znepokojenia.  

Stôl stíchol. Všetci na ňu hľadeli, rozpačito sklopila zrak.

„To nič, to je súkromné, ja len...“

„Aká čarodejnica?“ opýtala sa Meredith.

„Moja malá sestrička, prejavila magické schopnosti...“ bola zdesená tým, že na seba tak upútala pozornosť, priala si, aby si ju čo najskôr prestali všímať.

Tešila sa na to, o čo všetko sa s ňou bude môcť podeliť, na to, že je to už definitívne.

To však pre tých ostatných nebolo nič mimoriadne, rozhovor sa čoskoro dostal do zvyčajných koľají...

Zápasy, hodiny a iné záležitosti, týkajúce sa bežného školského dňa.  

No, keď sa to stalo, zároveň pocítila akýsi zvláštny smútok, akoby prišla o niečo dôležité, čo mohla získať od nich, no práve teraz to už bolo nenávratne preč.

***

Zvolila si jednoduché biele šaty, pripomínajúce rímsky štýl, dostala ich počas tých minulých Vianoc od jednej zo svojich sesterníc, a ešte ich nemala na sebe, prišiel čas na to, aby ich využila. Na menší večierok tohto druhu by to malo stačiť.

Nový Slugyho klub. Nová príležitosť, no nie pre ňu, boli to príležitosti pre niekoho iného. Ani na Slughorna sa už tak veľmi nehnevala, jej hnev postupne utíchol a bol nahradený zvedavosťou...

Priala si s ním opäť hovoriť a zistiť, čo ten odkaz znamenal, nepochybne preto mu napokon odpísala, aj keď sa obávala ďalších manipulácií, no strach z toho, čo by mohol urobiť on, bol silnejší.

Práve teraz však zvádzala úplne iný boj.

Stála pred zrkadlom, na mieste, kde zabili to dievča, už sa tam viac nechodievalo plakať  a dívala sa na svoj odraz.

Veľmi dobre.

Zhodnotilo jej snahy zrkadlo.

„No mohlo by to byť aj lepšie...“ skonštatovala chladne.

Pochopiteľne. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola