Kráľovský prokurátor 7. kapitola 1/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Pre katku a Mononoke. 

„Takže to s nimi si vtedy bol, keď sme ťa nevedeli nikde nájsť?“ položil mu tú otázku, ktorá ho prinútila opustiť ten príbeh a čiastočne bol za ňu aj vďačný. Lebo sa postupne blížili k tomu, čo by najradšej vymazal zo svojho srdca aj mysle.

„Áno, pane...“

Prešil si s tými mužmi peklo na zemi, niežeby mu nejakým spôsobom ublížili, no počas tých chvíľ, keď ho držali ako záruku si nebol istý svojím životom, no vtedy ešte nevedel, že sa odvážia aj, že toho chlapca, čaká koniec, ktorého sa obával skôr on sám.

Vtedy pochopil, že najviac sa bojíme strachu, tej možnosti, že by všetko v nás mohlo byť zabité jedným krátkym úderom, osudu, proti ktorému sme bezmocní, lebo nevieme odkiaľ príde tá rana, ktorá všetko ukončí. Tak sa vtedy cítil, také boje vtedy zvádzal sám so sebou.

Pre nich neznamenal nič, bol len zdrojom podpichovania a zábavy, bol len jedným z tých osôb, ktoré mohli byť nahraditeľné kedykoľvek a kýmkoľvek ďalším. Len sluha a nikto okrem jeho pána ho nepresvedčil o opaku.

„Mrzí ma, že som vám o tom vtedy nepovedal pravdu, ak to bude v mojej moci... odčiním to, ako len budem môcť...“

„Zdá sa, že prišiel ten čas...“ povedal mu prokurátor, ktorý medzitým zatvoril tú knihu.

„Ako to myslíte, pane?“ neodvážil sa práve teraz použiť menej formálny tón, už aj tak sa hanbil, že tak dlho tajil také dôležité informácie, že tak dlho váhal, že tak dlho pochyboval o tom, že by mohol byť pochopený.

„Sú v nej veci, ktoré môžu zachrániť teba aj mňa, budeme ju však musieť ukryť, predpokladám, že si prídu po ňu a ak nebudú chcieť ustúpiť, budem musieť využiť ich prostriedky na to, aby spravodlivosti bolo učinené za dosť...“ prokurátor potom odoslal ten list a keď sa vrátil k nemu, bol už opäť pokojný a aspoň čiastočne prijal tú skutočnosť, že tento rok bude jeho život zrejme v ohrození.  

Matteo nevedel presne čo tým myslel, no predpokladal, že a stane svedkom vecí temných a vymykajúcich sa z bežného fungovania tejto domácnosti.

Nepýtal sa na obsah knihy, už aj tak toho vedel viac než by mal, no potešilo ho aspoň to, že majú v rukách niečo, čo by im mohlo pomôcť.

Prokurátor zabezpečil aj to, aby im po ukrytí knihy priniesli občerstvenie, zjedol toho len veľmi  málo, len tak ochutnal. A potom krátkom oddychu, počas ktorého si prokurátor ešte skompletizoval nejaké pozvánky, sa dostali k tej noci, ktorá bola pre Giovanniho tou poslednou.

„Cornelio napokon po mňa prišiel, počas tej druhej noci, keď ma opäť priviedli na to miesto... vrátili sa tam so mnou v stave, ktorý si neviete ani len predstaviť...“ nemyslel na tie ich údery a posmešky ani na to, že si musel obliecť ženské šaty, donútili ho k tomu vtom klube a len veľmi nerád hovoril o tom, čo nasledovalo. Nikdy predtým sa necítil tak bezmocne, ako vtedy, keď bol v ich rukách, nikdy predtým tak veľmi nenenávidel samého seba...

„Neviem odkiaľ zohnal peniaze, potom sme sa už spolu nedostali do kontaktu, možno napokon presvedčil tú svoju dámu, každopádne prišiel tam aj s peniazmi, no oni ich neprijali hneď dosť dlho nás ešte trápili... Pustili nás a Cornelio odtiaľ hneď ušiel, no mne dosť dlho trvalo, kým som získal nejaký slušný odev, chápete predsa, že som nemohol ísť tak oblečený na ulicu, v žiadnom prípade, aj keď oni si to zrejme priali a dosť si užívali to, ako som tam...“ to bola tá skutočnosť, ktorú pôvodne zamlčal, no teraz, keď už vedel, čo je v stávke, nezanedbával tieto nepríjemné detaily.

„Viem si predstaviť, čo všetko si asi musel podstúpiť...“ prisvedčil prokurátor a v jeho pohľade bola tá dobre známa tvrdosť, nie namierená proti nemu, ale proti tým, ktorí boli schopní takýmto spôsobom ponižovať iných.

„A keď sa napokon nado mnou zľutovali, bolo už dosť neskoro, panstvo sa už chystalo na odchod tak mi hodili moje veci a ja som konečne mohol odísť... Presnejšie vyhodili ma pri zadnom vchode... a tam sa to stalo... “

***

Stáli v akomsi kruhu. Zdalo sa mu, že niekto kričí, no nehýbal sa, nemohol. Bál sa ich. Už ani len nevyzerali ako ľudia.

Ako vlci, ktorí práve roztrhali svoju korisť.

Videl ich tam stáť, bol skrytý v tieni, kým oni...

„Prehnal si to, asi si ho dorazil... vyzerá to tak...“ šepol naliehavo jeden z nich.

Nedokázal sa ani len pohnúť, nemohol dýchať ani myslieť, len na nich hľadel.

A keď sa náhle medzi nimi  každý z nich vybral iným smerom, on podišiel bližšie, akoby vedený náhlym impulzom.

A uvidel ho tam ležať, bezmocného, mŕtveho.

„Tak sa to stalo, neviem presne čo mu urobili, keď bol v tom ich kruhu, nevidel som dobre a všetko sa to zbehlo tak rýchlo... Nechcel som mať s tým nič spoločné... neprial som si, aby sa niekto dozvedel, že ja... ale... niekto ma zrejme musel vidieť...“

„Áno, je tu jeden svedok, ktorý videl isté veci, práve na tohto svedka sa spoliehal Giovanniho otec...“

„Svedok...“

„Zdá sa, že jeden z nich, nebol tak ďaleko ako si si pôvodne myslel a videl ťa pritom tele... Aspoň tak mi to vychádza z tvojho rozprávania, keďže som sa rozhodol veriť tvojej verzii...“

„Ale prečo... z akého dôvodu...“ nechápal prečo to tá osoba vytiahla práve teraz.

„To sú záležitosti, o ktorých s tebou nemôžem hovoriť... No isté je len jedno, konanie Giovanniho otca vytiahlo na svetlo viacero pozoruhodných skutočností... A on sám sa zrejme dostal tak blízko, že istá osoba, dospela k presvedčeniu, že najlepšie bude hodiť tú vraždu na osobu, ktorá nebude mať žiadne prostriedky na obranu, na sluhu, o ktorom vedeli, že nebude natoľko rešpektovaní ako synovia z mocných rodín... Nech to už bolo akokoľvek, ja sám dohliadnem na to, aby bol čo najskôr uzavretý...“

„Ale nemôžete toto všetko vytiahnuť pred súdom, oni urobia všetko, aby zmarili...“

„Nepochybne áno, no možno sú aj iné prostriedky, ktoré je nutné využiť hlavne v takýchto prípadoch... A pre teba bude najlepšie, ak o týchto spôsoboch riešenia nebudeš nič vedieť... Dnes potrebujem, aby si šiel do svojej izby a zdržiaval sa prevažne v dome... tak ako som to nariadil...“ prikázal mu.

„A myslím to, vážne Matteo, lebo inak nebudem môcť ručiť za tvoju bezpečnosť...“

„Ako si želáte, pane...“  súhlasil s týmto riešením a odobral sa do svojej izby. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola