Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Približne päť dní bol len
pánovým sluhom. Nerobil nič viac než to, čo si vyžadovali jeho povinnosti.
A večer sa s ním vždy rozlúčil, poslušne a bez akéhokoľvek
náznaku odporu z jeho strany.
Pán mu ani len slovkom
nenaznačil, aby s ním ostal, bol vážny, dosť upätý a venoval sa tomu,
čo on sám označoval ako naliehavé pracovné povinnosti, no cítil sa dobre, bol
vo svojom živle, videl na jeho očiach, že čím viac s niečím bojuje, tým
silnejší sa zdá byť.
Matteo však nezdieľal tento druh
nadšenia, ktorý sa pre jeho pána stával takmer až drogou.
Bol unavený, zle spával
a nedalo sa s ním rozumne hovoriť, ostatní sa mu v dome vyhýbali
a keď už aj sedel v jedálni pre služobníctvo, pre nikoho nemal dobré
slovo, všetci už každopádne vedeli, že sa deje niečo mimoriadne, keďže pán
nariadil prísnejšie bezpečnostné opatrenia a aj Matteo nemal pre žiadne
pochybení zo strany mladšieho služobníctva pochopenie.
Dokonca ani pestúnka, ktorá
zvyčajne dokázala svojím rozprávaním, každého rozptýliť, práve teraz bola
preňho len jednou z možných komplikácií. Nechal ju hovoriť, no neodpovedal
jej. Len tam sedel a nevnímal nič z toho, čo mu povedala. Na otázky
nereagoval. A aspoň doteraz sa mu úspešne darilo vyhnúť sa problémom.
No cez tú pomerne pokojnú
hradbu, ktorú si okolo seba vybudoval, napokon aj tak niečo preniklo.
„Je pravda, že máš niečo
spoločné s vraždou toho chlapca?“
Angelo si dovolil položiť mu
otázku tohto druhu, aj napriek tomu, že dával jasne najavo, že nemá v úmysle
zaoberať sa touto záležitosťou, ktorá už prenikla aj do novín a pomaly sa
začínala šíriť medzi ľuďmi, ako pasca, ktorá sa okolo neho uzatvárala.
Neodpovedal.
Natiahol sa po ňom cez stôl,
udrel ho a schmatol pod krk.
„Páni...“ počul hlas staršieho
majordóna, ktorého on sám svojím spôsobom už aj zastupoval a vedel, že
prekračuje všetky hranice, no nedokázal to potlačiť, ten hnev, to zúfalstvo.
„Matteo, prosím vás...“
Zbytočne ho prosili, nič
nepočul, cítil len bezhraničný hnev...
„Ak to povieš, ešte raz budeš to
ty, koho zabijem...“ triasol ním a pritláčal
ho bližšie k stolu, nehľadiac na krik prítomných dám ani na to, ako to
zrejme muselo vyzerať.
„Je to to jasné...“
„Áno, úplne jasné...“ pridusene
zamumlal Angelo, nepochybne prekvapený tým jeho prudkým útekom, si veľmi
príhodne zotrel z úst krv, ktorá mu tam ostala po jeho silnom údere.
***
Bol
napol zrútený v na prázdnych debničkách, zamknutý v menšom sklade,
ktorý sa teraz už používal len veľmi zriedkavo, ho tam odviesť, lebo si
s ním inak nedokázali poradiť. A ani on nevedel odkiaľ zobral takú
silu, zrazu skrátka len vybuchol a nedal sa zastaviť. Takmer ako jeho otec
v tých najhorších časoch.
Neodvážil
sa ani len pohnúť, keď začul zvuk kľúča, keď sa dvere otvorili, zotrvával stále
v tom istom postoji.
Až kým
nepocítil na tvári dotyk niečej ruky. Len ľahké pohladenie, len dotyk taký
nežný, až sa mu zdalo, že si to vôbec nezaslúžil.
„Matteo,
si v poriadku?“
Andrés.
„Áno, pane,
mrzí ma to, čo sa stalo...“
Pozrel
sa naňho len pod vplyvom toho dotyku. A s istou dávkou uľahčenia si
uvedomil, že pán za ním prišiel sám.
„Rozumiem
tvojmu hnevu, viem, že som ťa nechával čakať až príliš dlho, no isté veci je
nevyhnutné vyriešiť podľa mňa, nie je to pre teba jednoduché, preto tentoraz na
túto záležitosť zabudneme, postarám sa, aby ten chlapec zabudol na túto drobnú
nepríjemnosť...“
„Ďakujem,
pane.“
V pánovom
pohľade bolo niečo, čo nedokázal priradiť k žiadnej z jeho tvári.
„Ale aj
ty mi musíš niečo sľúbiť...“
„Samozrejme,
čokoľvek, čo len...“
„Žiadne
ďalšie konflikty tohto druhu nesmú byť súčasťou tejto domácnosti, lebo z toho
budem musieť vyvodiť dôsledky, aj napriek tomu, že by to mohlo byť nepríjemné
pre osoby, na ktorých mi záleží, rozumieme si...“
„Áno,
pane...“
Nebol to
hnev ani roztrpčenosť, ale niečo nové, čo by možno malo znepokojovať, no keď
spolu opúšťali sklad, bol presvedčený o tom, že bude mať možnosť zistiť, k čomu
ho dokáže priradiť.
„A teraz
poď so mnou... nemal by si zanedbávať svoje povinnosti, ty vieš čo to znamená,
pre nás oboch...“
Ten
ďalší pohľad už poznal, znamenalo to, že chce viac než to, keď cítil ako sa
zľahka dotkol jeho chrbta, keď hľadel do jeho očí a čítal v nich, že
sa rád podriadi jeho prianiam.
predchádzajúca časť nasledujúca časť
