Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Pre katku.
„Chýbali
ste mi, Andrés...“ povedal, keď ostali osamote v pánovej spálni. Keď sa
zbavil tých zvedavých a čiastočne už aj odsudzujúcich pohľadov zo strany
služobníctva, ktorým musel v poslednom čase čeliť, hneď sa mu omnoho
ľahšie dýchalo. Aj pani Inéz sa mu vyhýbala, predtým bola k nemu milšia,
no teraz sa opäť uzatvárala do toho svojho vlastného sveta, bola smutná, opäť
zrejme kvôli svojmu manželovi, ktorého túžila aj netúžila vidieť a on si
zvolil tú ľahšiu cestu, neprichádzal a ponechal všetko na právnych
zástupcov. A jeho čas v tejto rodine sa tiež krátil... S každou
jej slzou sa čoraz viac vzďaľoval a bol čoraz menej vítaný.
„Aj ty
si mi veľmi chýbal, môj drahý, no bolo nutné isté veci dokončiť, pred
zajtrajším súdom...“
„Už
zajtra...“
Matteo
mal však na pleciach svoje vlastné bremená a tie ostatné, boli len
súčasťou toho druhého života v dome, o ktorý on práve teraz javil
menší záujem než zvyčajne.
Opäť mal
možnosť sa o svojho pána postarať, tak ako bolo u nich zvykom, cítiť
jeho objatie, byť s ním, spojený inak než s tými ostatnými, ktorí sa
nesmeli dotknúť jeho tajného sveta.
„Áno,
Matteo, už zajtra...“
Bál sa.
No zároveň aj... Túžil. Bojoval za ne a miloval práve tieto okamihy toho
pred všetkými skrytého a čisto súkromného šťastia. Keď neboli nutné žiadne
ďalšie slová, len ich vzájomná láska a úcta, len tá súhra, ktorá by
z nich možno urobila prekliatych previnilcov v očiach druhých, on
však poznal pravdu, tú svoju pravdu, vďaka ktorej nebol schopný prežívať to
všetko nijako inak, len ako požehnanie, ktorým bol obdarený, už len preto, lebo
jeho pán ho prijal, lebo medzi nimi sa vytvorilo to zriedkavé puto, ktoré by
často potrebovali aj iné smutné oči, vídaval ich priveľmi často na to, aby si
prestal vážiť svoje vlastné šťastie...
„Môžem
vám pomôcť, pane...“ vedel či chce o tom ďalej hovoriť, potreboval len...
mohol aj tak len... a jeho pán to akceptoval, stále mu veril, že sa zaňho
postaví, že bude tým, komu na ňom bude záležať viac než tým ostatným, jeho
srdce si prialo veriť, nemal pochybnosti, nepripúšťal nič iné len dôveru
v nej, v toho zdanlivo chladného kráľovského prokurátora.
„Áno,
Matteo, budem rád, ak mi pomôžeš...“
Pomaly
mu vyzliekol jeho odev, starostlivo sa postaral o všetko potrebné, čo
s tým súviselo a jeho dotyky neboli len dotykmi sluhu, dával nimi
najavo svoju lásku, svoj záujem.
„Andrés...“
Pánova
nahota, tak prirodzená a jeho vášnivá súhra s ním, jeho bozky, ten
spôsob, akým ich oboch slasť odviedla niekam ďaleko, takmer za hranicu
možností, ktorými disponoval.
„Môj
drahý, chcel by som ťa požiadať, aby si...“ pošepol mu tie slová, ktorá
v ňom prebudili tú neutíchajúcu istotu, že sa čoskoro stane súčasťou jeho
tajných túžob a splní si aj svoje vlastné.
Súhlasil.
Bozkával
ho, maznal sa s ním, pripravený prevziať aj dnes svoj údel,
pripravený prijať jeho objatie
a byť pohltený, tou možnosťou, tou neutíchajúcou túžbou svojho vlastného
ja, patriť mu, podriadiť sa tomu všetkému, čo preňho predstavoval každý jeden
z tých milosrdných príkazov, ktoré ovládli jeho dušu aj srdce.
Obklopený
tichom, ktoré narušovalo len praskanie ohňa a jeho vlastných dych zmiešaný
s tým jeho.
Jeho
vlastné telo, podliehajúce tomu pocitu, tej slasti naplnenia, ktorá v ňom
rezonovala hlboko, s každým jedným pánovým pohybom, akoby v ňom
ožíval. A zároveň ho oslobodzovala, od nich všetkých, od seba samého, od
svojho hriechu, ktorému opäť podliehal, pod vplyvom pánových slov, pod vplyvom
jeho neutíchajúcej vášne a svojej vlastnej túžby, ktoré sa spojili, aby
opäť cítil, čo znamená byť ním milovaný a dovoliť sebe milovať ho, tak ako
nikoho iného. Milovať ho tak, ako mu možno nikdy viac nebude dovolené.
***
Niekto
sa pokúsil dostať do domu. Nadránom strážcovia čelili pánovmu hnevu, keď sa im
nepodarilo zabrániť tomu, aby jedno z okien skončilo rozbité. Pani Inéz tá
správa značne rozrušila, bolo to blízko jej spálne, preto si pochopiteľne,
myslela, že sa do týka práve jej.
„Otec,
ak je to môj manžel, tak...“
Matteo
bol svedkom toho, ako hovorila s jeho pánom.
„Nie,
nie je to tvoj muž... nemusíš sa tým znepokojovať...“
„Ak nie
on, tak potom kto... otec, takže ten prípad, je nebezpečný, až tak, že ...
povedzte, otec...“
„Choď
spať, Inéz a neskúšaj dnes moju trpezlivosť... ešte je dosť skoro na
takéto rozhovory....“ prikázal jej kráľovský prokurátor.
„Ale
povedali by ste mi, ak by to bol on, ak by...“
Prokurátor
len nepatrne prikývol a ona, spokojná s tým, že by ju o tom
informoval napokon poslúchla a vybrala sa späť hore.
Prokurátor
ju pozoroval, vážny a zamyslený, Matteo tušil, že ďalej spriada tie svoje
plány a snaží sa pevnejšie zatiahnuť slučku.
Takýto
zvyčajne bol, keď to všetko už bolo pospájané v jeho mysli a jemu už
neostávalo nič iné len ťahať za nitky.
„Je
isté, že to nebol... že sa nepokúša...“ potreboval sa dozvedieť aspoň niečo,
získať aspoň časť tej svojej stratenej istoty.
„Nie,
ten chlapec s tým nemá nič spoločné, odkedy opustil moju dcéru, žije
u svojej milenky a nemá záujem sa vrátiť, zrejme som doňho vkladal až
príliš veľa nádejí, čo sa niekedy nevyplatí...“ v jeho hlase zaznel smútok,
skutočný, akoby sám v sebe napokon našiel to spojenie, ktoré ho
s dcérou mohlo zblížiť a ktoré mu umožnilo pochopiť ju.
„Ale sú
aj prípady, kedy sa oplatí veriť...“ obával sa, že aj jeho samého bude
považovať za priveľmi trúfalého, no práve teraz nebolo dobré strácať nádej, nie
počas tejto ťažkej noci.
„Nepopieram,
že sú aj také prípady, kedy je to možné, no je ich málo a sú veľmi
zriedkavé...“ povedal mu Andrés, potom ho odprevadil do izby a vrátil sa
do svojej vlastnej postele.
Nastal
príliš veľký rozruch, nebolo vhodné, aby sa nachádzal niekde inde mimo svojej
izby, pre prípad, že by sa niečo podobné zopakovalo, ak chceli denník, predpokladal,
že o nich ešte budú počuť.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola