Kráľovský prokurátor 8. kapitola 1/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

 Pre katka. 

Skončilo prvé pojednávanie.

Andrés sa vrátil späť zo súdu, no Matteo sa k nemu nedostal hneď. Musel vyriešiť akúsi nepríjemnú záležitosť týkajúcu sa pestúnky, ktorá vstúpila do otvoreného konfliktu s pani Inéz, nepochybne preto, že ju práve videla, takú akou niekedy bola a nebola na to pripravená.

„Nie, skutočne sa nie je čoho obávať...“ ubezpečoval vystrašenú ženu, ktorá sa stále iba prežehnávala.

„Neverím vám, ja podám výpoveď chcem odísť, pani je... ona je... ten jej pohľad, to čo robila... to čo robila...“ lamentovala pestúnka stále hlasnejšie.

Matteo sa však nedal zastrašiť.

„Pani sa len necítila dobre, nič viac, najlepšie čo môžete urobiť je vrátiť sa späť do detskej izby...“

„Vy nerozumiete, že za takýchto podmienok nemôžem pracovať, tie jej oči... tie jej oči, akoby... Najprv tie nočné prepady, vraždy a teraz aj toto, teraz aj diabol a to všetko... aj diabol je v tomto dome...“ bola vydesená, zrejme nikdy predtým nemala možnosť vidieť mladú pani v takomto stave.

Predpokladal, že až doteraz zrejme viac pozornosti venovala malému dedičovi.

„Dosť!“ prerušil ju prísne.

Posledné o čo stál bolo to, aby práve teraz začala robiť scény, ktoré by privolali len ďalšiu neželanú pozornosť.

Nemohol ju odtiaľ len tak pustiť a dovoliť, aby povedala všetkým... nepochyboval o tom, že by sa to dostalo von, tá nenávidená pravda.

„Pôjdete sa pozhovárať s pánom prokurátorom, skôr než niečo urobíte, musíte ísť za ním...“ postavil sa jej do cesty a keď sa okolo neho stále pokúšala predrať chytil ju za lakeť, nedbal na to, že by ju to mohlo bolieť, nemal v úmysle dovoliť, aby unikla von na ulicu v takomto rozpoložení.

„Pustite ma... čo si to vlastne myslíte, že mňa dokážete... ja som videla, predsa som videla...“

„Majte rozum, ak už chcete odísť, tak nech sa s vami aspoň vyrovná... neodídete predsa bez toho, čo vám právom patrí...“

Práve tento argument napokon zavážil a ona mu dovolila, aby ju odviedol za senátorom.

Musel ich nechať osamote, lebo vedel, že je to jedna z tých záležitostí, pri ktorej radšej ani len nechce byť.

No pre istotu ostal pri dverách v úctyhodnej vzdialenosti od nich, no stále ešte pripravený zabrániť tomu, aby tá žena len tak ušla, ak by náhodou opäť bola tvrdohlavá a pokúsila sa im opäť uniknúť.

Dlhší čas trvalo, kým tá nešťastná žena bola vonku, párkrát chtiac či nechtiac zachytil aj to, že prokurátor na ňu zvýšil hlas.

„Odchádzate?“

„Áno,“ vyhlásila stroho.

Bola spracovaná, očividne skrotla pod prokurátorovým vplyvom sa to stávalo aj silnejším osobnostiam.

Nechal ju, aby si pobalila svoje veci, prokurátor jej osobne vyplatil všetko, čo jej boli dlžný, on ju už len odprevadil k dverám.

Odišla tak náhle, a jej odchod sa nezaobišiel bez rečí, bez nepríjemného šepotu, ktorý bolo nutné potlačiť.

To bola veľká škoda, že v sebe nenašla dosť pochopenia, práve teraz nemohli prijímať nových ľudí. Nebolo to možné vzhľadom na okolnosti, to bolo vskutku nepríjemné.  

Pani Inéz, pokorená tým, že na ňu zaútočila slovami tohto druhu sedela zrútená v kresle s vernou komornou, ktorá našťastie bola informovaná o tom, do akého stavu sa dokáže dostať.

„To preto ma napokon opustil, preto si našiel inú, lebo sa bál, že to príde, že sa to opäť bude stávať... že možno aj jeho syn... preto ani jedného z nás už viac nechce, preto nás nedokáže ľúbiť... preto súhlasil s tým, že...“

To všetko povedala, keď plakala v náručí svojej komornej, keď sa opäť chvela, no tentoraz už plne ovládala svoje reakcie.

***

„Mrzí ma to, pane...“

Andrés sa k nemu obrátil, prudšie než by bolo zvykom, pocítil na svojej livreji dotyk jeho rúk.

„Nechcem o tom nič počuť...“ v jeho pohľade bola jedna z tých hrozieb, ktorej sa musel podriadiť.

Ten chlad, ktorý v ňom vždy narušil všetky tie ostatné vrstvy, akoby sa pozvoľna opäť niečo dávalo do pohybu, niečo čo už nie je možné zastaviť.

„Prepáčte, pane...“ narýchlo sklopil zrak, bol si vedomý svojej vlastnej zraniteľnosti. „Nechcel som vás nahnevať... nechcel som, aby ste si mysleli...“

Pán ho pustil.

„Súd sa vyvíja dobre...“ zmenil tému a Matteo proti tejto zmene nič nenamietal, chcel to vedieť, potreboval sa ubezpečiť o tom, že ešte majú šancu, dnes potreboval, aby to bolo tak.

„To som veľmi rád, pane, ja... neviete si predstaviť, čo všetko pre mňa znamená to, že mi veríte, že... stojíte pri mne...“

V tom chladnom pohľade opäť našiel svojho Andrésa. Opäť ho mohol objať.

„Zatiaľ nie je nutné, aby si sa tam objavil... Ak to takto pôjde naďalej, tak to ani len nebude nutné... no ešte je nutné vydržať, ešte sme nevyhrali a ďalšie pojednávanie bolo stanovené až o tri týždne... Dovtedy musím vyriešiť aj pár ďalších vecí, ktoré zdá sa, neznesú odklad...  No ničomu z toho nie je nutné obetovať dnešný večer...“

Tri týždne, keby stačili len tri týždne na to, aby všetko bolo v poriadku, keby len toľko času bolo nutné obetovať.

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť