Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Pre katku.
Po týždni...
Dýka
neďaleko jeho pravého boku. Jej ostrý dotyk cítil na svojom tele. Pozvoľna sa
presunula až na krk. Nemohol sa hýbať. Nemohol myslieť.
Celý
týždeň bol pokoj, nezdalo sa, že by sa malo diať niečo mimoriadne, všetko sa
zrejme až priveľmi utíšilo. A on nechcel nič viac než urobiť radosť
prokurátorovi jeho obľúbený vínom.
No vyšlo
ho to draho.
Uvedomoval si, že by stačil len
jediný pohyb a on by padol k nohám tej tmavej postavy, nepochybne
zbavený života.
„Čo chcete...“
„Denník...“ zaznela strohá
žiadosť.
Hrozba tohto druhu naňho čakala
neďaleko vínnych pivníc. Ten Denník
stále ešte istých ľudí mátal.
Nemal na výber, musel ho niekam
odviesť, horšie bolo, že ani keby chcel nemohol mu ho dať, lebo nepoznal to
nové miesto, na ktorého so prokurátor ukryl, v poslednom čase miesto
úkrytu dosť menil a vedel, že je to ich jediná poistka, okrem toho už
nemali nič viac.
„Ukážem vám, ak ma pustíte,
ak...“ zaklamal a snažil sa, aby to znelo presvedčivo, potreboval získať
čas.
Niekto si všimne, že sa
nevrátil, no kedy to bude a či už nebude neskoro? Nechcel na to myslieť.
Nechcel dovoliť, aby v ňom panika prerástla do hystérie, no aj tak sa to
stalo.
„Len žiadne triky, lebo...“
Škrabnutie, ktoré v ňom
samom vyvolalo prudkú vlnu zdesenia. Podobne ako drobná a takmer nepatrná
ranka na jeho krku.
Cítil pulzovanie bolesti, kdesi
v ňom sa prebúdzal ten starý dobre známy strach. Bol ním absolútne
ochromený.
„Prosím vás...“
Muž odtiahol nôž, tak aby sa
mohol aspoň čiastočne hýbať, no stále cítil jeho pevné zovretie.
No potom sa to stalo tak rýchlo,
keď sa do hry zapojil niekto tretí a útočník, ktorý ho ešte pred chvíľou
desil, padol na zem k jeho nohám. Všetko to bolo sprevádzané lámaním kostí
a zmučeným výkrikom. Čo znamenalo, že jeden z tých prokurátorových
tajných policajtov sa postaral o útočníka.
„Ste zranený?“
Rukou si okamžite siahol na
hrdlo.
„Nie, je to len škrabnutie.“
„Nechajte všetko tak a vráťte
sa do domu...“ požiadal ho a šiel sa postarať o toto bremeno.
No on sa nemohol hýbať. Necítil
sa dobre. Len na nich hľadel, strnulý a absolútne neschopný čokoľvek
urobiť. Len hľadel na to, ako zdvihol toho útočníka, špinavého, jedného z tých
miestnych pochybných osôb.
Prišiel aj ďalší z prokurátorových
strážcov.
„Problémy?“
„Áno, zdá sa, že sa vrátili...
tohto bude nutné vypočuť...“ to bolo všetko, čo Matteo počul, lebo potom bol už
tým druhým vysokým mužom, odvedený do domu.
Bez vína. Zbavený akejkoľvek radosti.
Bol usadený do jedálne pre
služobníctvo. Nemohol nič vysvetľovať, nedokázal so seba nič dostať.
„Čo sa stalo?“ mladá pomocná
kuchárka Juliana okamžite zbledla a takmer pustila na zem panvicu.
„...Postarajte sa oňho, zdá sa,
že má drobnú ranu na krku, ja idem podať hlásenie, prokurátorovi, zrejme sa
bude chcieť zúčastniť na vypočúvaní toho muža...“ zbežne všetko vysvetlil
Juliane.
„Áno, samozrejme, dobre sa oňho
postarám... len nás prosím, ochráňte pred... tými ľuďmi... čo vlastne od nás
chcú...“
„O tom mi nebolo dovolené
hovoriť. Kým všetko neprezrieme, nech nikto neopúšťa dom...“ zaznelo ďalšie
odporúčanie.
Ona len poslušne prikývla a priniesla
si všetko potrebné, pocítil pálenie keď mu vydezinfikovala ranu.
„Matteo, je vám zle, potrebujete
niečo... možno niečo ostrejšie vám pomôže...“ navrhla pomerne nesmelo.
„Áno, zrejme to bude nutné...“
Siahla do domácich zásob a naliala
mu pohárik s domácej pálenky. Preniklo ním teplo, príjemné a oslobodzujúce.
„Ďakujem...“
Oceňoval to, že sa vrátila k svojej
práci a na nič sa ho nevypytovala. Len tam sedel a takmer neveril
svojmu šťastiu. Nenašli denník a on neprišiel o život, to bolo viac
než si mohol nateraz priať. Bolo iné než tie predtým, on sám cítil, omnoho
väčšiu naliehavosť z jeho strany.
***
Nemusel pracovať. Prokurátor mu
dovolil, aby si oddýchol a on prijal túto možnosť, začínal sa báť pomaly
už aj svojho vlastného tieňa.
A keď ho prokurátor
navštívil prijal jeho objatie, ako jediný liek na to napätie, ktorému čelil.
„Andrés, ten muž, čo povedal...
on... bol len on... alebo aj ďalší...“ do jeho hlasu sa opäť vkradlo to
nepríjemné rozrušenie.
„Tentoraz len on, môj drahý, no
ničoho sa neobávaj... isté osoby budú čeliť návšteve omnoho nebezpečnejšej než
nejakému miestnemu lotrovi... zaplatia za to, že sa odvážili... narušiť pokoj
nášho domu...“
Prial si, aby to bolo tak, ako
to jeho pán povedal, aby jeho vôľa prevládla nad všetkým.
Aj nad tými silami, ktoré sa
pokúšali zničiť to, čo bolo tak ťažko vybudované.
***
Nasledujúce
ráno sa nieslo v znamení kriku.
Pani
Inéz si vzala akési kvapky na spanie, viac než by bolo vhodné a nevedeli ju
prebudiť. Prokurátor nebol doma, šiel vybavovať akési záležitosti, týkajúce sa
toho muža s nožom a vzal si so sebou aj dvoch strážcov.
„Nechajte
ma...“ chvíľu ešte protestovala, keď sa mu ju čiastočne podarilo prebrať.
„Pani
Inéz, to nesmiete, váš syn vás potrebuje...“
„Môj syn,
áno môj syn, a čo ak je to pravda, čo ak je skutočne dieťaťom diabla, čo
ak budú trvať na tom, že je to tak...“
Po jej slovách
Lusia šokovane vzlykla, prežehnala sa a odstúpila.
„Pán
Louis je dieťa, ako každé iné a ubezpečujem vás, že sa nikto neodváži ho
tak nazvať, nikto tak nenazve vnuka váženého kráľovského prokurátora... tak poďte... už bude dobre...“
Matteo
pomáhal ako len mohol. Poslali Angela po lekára a on zatiaľ, pani ako-tak
prebral a pomohol jej zbaviť jej telo toho nebezpečenstva. Nikdy
neštudoval medicínu, no isté zručnosti, ktoré považoval za dôležité si osvojil.
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť