29. 2. 2016

Kráľovský prokurátor 8. kapitola 2/3






Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...



 Pre katku.

Po týždni...

Dýka neďaleko jeho pravého boku. Jej ostrý dotyk cítil na svojom tele. Pozvoľna sa presunula až na krk. Nemohol sa hýbať. Nemohol myslieť.
Celý týždeň bol pokoj, nezdalo sa, že by sa malo diať niečo mimoriadne, všetko sa zrejme až priveľmi utíšilo. A on nechcel nič viac než urobiť radosť prokurátorovi jeho obľúbený vínom.
No vyšlo ho to draho.
Uvedomoval si, že by stačil len jediný pohyb a on by padol k nohám tej tmavej postavy, nepochybne zbavený života.
„Čo chcete...“
„Denník...“ zaznela strohá žiadosť.
Hrozba tohto druhu naňho čakala neďaleko vínnych pivníc. Ten Denník  stále ešte istých ľudí mátal.
Nemal na výber, musel ho niekam odviesť, horšie bolo, že ani keby chcel nemohol mu ho dať, lebo nepoznal to nové miesto, na ktorého so prokurátor ukryl, v poslednom čase miesto úkrytu dosť menil a vedel, že je to ich jediná poistka, okrem toho už nemali nič viac.
„Ukážem vám, ak ma pustíte, ak...“ zaklamal a snažil sa, aby to znelo presvedčivo, potreboval získať čas.
Niekto si všimne, že sa nevrátil, no kedy to bude a či už nebude neskoro? Nechcel na to myslieť. Nechcel dovoliť, aby v ňom panika prerástla do hystérie, no aj tak sa to stalo.
„Len žiadne triky, lebo...“
Škrabnutie, ktoré v ňom samom vyvolalo prudkú vlnu zdesenia. Podobne ako drobná a takmer nepatrná ranka na jeho krku.
Cítil pulzovanie bolesti, kdesi v ňom sa prebúdzal ten starý dobre známy strach. Bol ním absolútne ochromený.
„Prosím vás...“
Muž odtiahol nôž, tak aby sa mohol aspoň čiastočne hýbať, no stále cítil jeho pevné zovretie.
No potom sa to stalo tak rýchlo, keď sa do hry zapojil niekto tretí a útočník, ktorý ho ešte pred chvíľou desil, padol na zem k jeho nohám. Všetko to bolo sprevádzané lámaním kostí a zmučeným výkrikom. Čo znamenalo, že jeden z tých prokurátorových tajných policajtov sa postaral o útočníka.
„Ste zranený?“
Rukou si okamžite siahol na hrdlo.
„Nie, je to len škrabnutie.“
„Nechajte všetko tak a vráťte sa do domu...“ požiadal ho a šiel sa postarať o toto bremeno.
No on sa nemohol hýbať. Necítil sa dobre. Len na nich hľadel, strnulý a absolútne neschopný čokoľvek urobiť. Len hľadel na to, ako zdvihol toho útočníka, špinavého, jedného z tých miestnych pochybných osôb.
Prišiel aj ďalší z prokurátorových strážcov.
 „Problémy?“
„Áno, zdá sa, že sa vrátili... tohto bude nutné vypočuť...“ to bolo všetko, čo Matteo počul, lebo potom bol už tým druhým vysokým mužom, odvedený do domu.
Bez vína. Zbavený akejkoľvek radosti.
Bol usadený do jedálne pre služobníctvo. Nemohol nič vysvetľovať, nedokázal so seba nič dostať.
„Čo sa stalo?“ mladá pomocná kuchárka Juliana okamžite zbledla a takmer pustila na zem panvicu.
„...Postarajte sa oňho, zdá sa, že má drobnú ranu na krku, ja idem podať hlásenie, prokurátorovi, zrejme sa bude chcieť zúčastniť na vypočúvaní toho muža...“ zbežne všetko vysvetlil Juliane.
„Áno, samozrejme, dobre sa oňho postarám... len nás prosím, ochráňte pred... tými ľuďmi... čo vlastne od nás chcú...“
„O tom mi nebolo dovolené hovoriť. Kým všetko neprezrieme, nech nikto neopúšťa dom...“ zaznelo ďalšie odporúčanie.
Ona len poslušne prikývla a priniesla si všetko potrebné, pocítil pálenie keď mu vydezinfikovala ranu.
„Matteo, je vám zle, potrebujete niečo... možno niečo ostrejšie vám pomôže...“ navrhla pomerne nesmelo.
„Áno, zrejme to bude nutné...“
Siahla do domácich zásob a naliala mu pohárik s domácej pálenky. Preniklo ním teplo, príjemné a oslobodzujúce.
„Ďakujem...“
Oceňoval to, že sa vrátila k svojej práci a na nič sa ho nevypytovala. Len tam sedel a takmer neveril svojmu šťastiu. Nenašli denník a on neprišiel o život, to bolo viac než si mohol nateraz priať. Bolo iné než tie predtým, on sám cítil, omnoho väčšiu naliehavosť z jeho strany.
***

Nemusel pracovať. Prokurátor mu dovolil, aby si oddýchol a on prijal túto možnosť, začínal sa báť pomaly už aj svojho vlastného tieňa.
A keď ho prokurátor navštívil prijal jeho objatie, ako jediný liek na to napätie, ktorému čelil.
„Andrés, ten muž, čo povedal... on... bol len on... alebo aj ďalší...“ do jeho hlasu sa opäť vkradlo to nepríjemné rozrušenie.
„Tentoraz len on, môj drahý, no ničoho sa neobávaj... isté osoby budú čeliť návšteve omnoho nebezpečnejšej než nejakému miestnemu lotrovi... zaplatia za to, že sa odvážili... narušiť pokoj nášho domu...“
Prial si, aby to bolo tak, ako to jeho pán povedal, aby jeho vôľa prevládla nad všetkým.
Aj nad tými silami, ktoré sa pokúšali zničiť to, čo bolo tak ťažko vybudované.
***

Nasledujúce ráno sa nieslo v znamení kriku.
Pani Inéz si vzala akési kvapky na spanie, viac než by bolo vhodné a nevedeli ju prebudiť. Prokurátor nebol doma, šiel vybavovať akési záležitosti, týkajúce sa toho muža s nožom a vzal si so sebou aj dvoch strážcov.  
„Nechajte ma...“ chvíľu ešte protestovala, keď sa mu ju čiastočne podarilo prebrať.
„Pani Inéz, to nesmiete, váš syn vás potrebuje...“
„Môj syn, áno môj syn, a čo ak je to pravda, čo ak je skutočne dieťaťom diabla, čo ak budú trvať na tom, že je to tak...“
Po jej slovách Lusia šokovane vzlykla, prežehnala sa a odstúpila.
„Pán Louis je dieťa, ako každé iné a ubezpečujem vás, že sa nikto neodváži ho tak nazvať, nikto tak nenazve vnuka  váženého kráľovského prokurátora...  tak poďte... už bude dobre...“
Matteo pomáhal ako len mohol. Poslali Angela po lekára a on zatiaľ, pani ako-tak prebral a pomohol jej zbaviť jej telo toho nebezpečenstva. Nikdy neštudoval medicínu, no isté zručnosti, ktoré považoval za dôležité si osvojil.

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť