obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Michalette.
Šiel spať skôr než mal vo zvyku.
Nielen preto, že mu prekážalo to
napätie, ktoré bolo svojím spôsobom takmer až neznesiteľné, ale aj preto, že
potreboval hovoriť s ním. Počas
tej ich oficiálnej rozlúčky predsa
len získal istú výhodu.
Pamätal si veľmi dobre, čo mu
vtedy povedal: „Ak ma buďte potrebovať,
Potter, je tu istý bezpečný spôsob, ako budete so mnou môcť komunikovať... Je
to taká primitívna záležitosť, no pre naše účely, bude viac než postačujúca...“
Harrymu to úplne stačilo na to,
aby pocítil aspoň čiastočnú úľavu. Už vtedy bol touto možnosťou nadšený.
Chcel to vyskúšať, už len preto,
aby sa ubezpečil o tom, že v prípade núdze, to bude skutočne
fungovať.
Ľahol si na posteľ. Našiel si
pohodlnú polohu, zavrel oči a začal tak, ako mu to profesor ukázal.
Pomaly, nenútene, akoby to celé
nebolo nič iné len ďalšie precvičovanie mysle.
Najprv to šlo ťažko, bolo to ako
hľadanie materiálu niekde na rozbúrenom mori, kde bolo všetko priveľmi
rozkolísané a nepokojné, no len veľmi pomaly a postupne kúsky svojich
pocitov, pomaly pomocou predstáv menil na materiál určený na stavbu mosta.
Snape o tom hovoril ako o dosť
hrubej hatlanine, ktorú by mohla aj osoba jeho formátu zvládnuť bez väčších
problémov.
A pripúšťal hoci nerád, že
Harry má istý druh talentu na pocitové myšlienkové vedy, ktoré však boli skôr
odsúvané a považované za nespoľahlivé, no on práve horlivo pokračoval v stavaní.
Snape mu ukázal ako to urobiť,
nebolo to ťažké, hlavne teraz, keď bol rôznymi emóciami priam až ovládaný.
Ochranný rituál mu to umožňoval, aj keď Snape ho samozrejme dôrazne varoval,
aby to robil len v prípade najvyššej núdze, čo nebol tento prípad, ale
práve teraz sa mohol vyhovoriť na to, že to chce len vyskúšať a ubezpečiť sa
o tom, že to bude fungovať aj za menej priaznivejších okolností.
Netrvalo dlho a videl na druhej
strane tmavú postavu, ku ktorej sa snažil dostať, vedený tým ich spojením,
nechal most rásť a keď si bol istý, že ho udrží, pomaly prešiel na druhú
stranu.
Snape stál tam. Na druhej
strane, tak ako mu to sľúbil.
Jeho myšlienková podoba, bola
rovnaká ako tá, ktorú dôverne poznal z tohto sveta, no predsa len mierne
svetlejšia na okrajoch.
„Čo
vás ku mne privádza, Potter?“ opýtal sa tým svojim bežným spôsobom. A hľadel
naňho tak ako zvyčajne, s čoho mal Harry vskutku radosť, aspoň naňho sa
mohol ešte stále do istej miery spoľahnúť.
„Povedal
som vám predsa, že to máte robiť, len v prípade najvyššej núdze a nepredpokladám,
že práve teraz nastalo niečo podobné...“ hľadel naňho stále ešte prísne a chladne.
No tak to malo byť a on bol s tým stotožnený.
„Chcel
som si to vyskúšať, pane, či to bude fungovať a cítil som sa sám...“
„Sám,
Potter?“
„Je
vás tam viac, než by bolo nutné...“
„Niečo
sa deje...“ začal hneď bez obalu Harry. „No nechcem vás tým otravovať, len som
potreboval s niekým hovoriť... vlastne som chcel hovoriť s vami...“
priznal to, lebo nemalo zmysel to popierať, popierania sa už vzdal.
„Skutočne,
tak to si rád vypočujem... čo také dôležité vás môže práve teraz trápiť...“ Snapov
hlas prechádzal do miernej irónie, no takej svojím spôsobom až láskavej.
„Správajú
sa zvláštne, pozvali ma sem, no mám pocit, že ma tu nikto nechce... nič
nehovoria, správajú sa, akoby niekto zomrel... Nikto nezomrel, však?“
„Nie,
Potter, aspoň nikto od nás... Vskutku netvrdím, že som expert na podobné
záležitosti, no niečo sa očividne stalo, kým ste tam neboli... No možno by
nezaškodilo, keby ste namiesto rozhovoru so mnou márnili čas s tým, aby
ste sa na to opýtali osôb, ktorých sa to týka, nepochybne budú nadšení tou
možnosťou podeliť sa práve s vami o svoje trápenia...“ opäť len
zľahka ironizoval.
„Áno,
to som si tiež myslel, ale dnes to tak
vôbec nevyzeralo... A aj Sirius, on... zdá sa, že sa stihol spriateliť s Dracom...
čo je vskutku...“
Snape
mierne nadvihol obočie.
„Hovoríte,
že oni dvaja sa stihli spriateliť? Priznávam, že to je komplikácia s ktorou
som nepočítal. Zrejme som podcenil Blackov vplyv...“
Snapova
podoba sa zachvela.
Harry
rýchlo siahol na most. Bol v celku a vôbec nič by im nemalo brániť
pokračovať. No niečo očividne nebolo také, akoby malo byť.
„Žiadnu
paniku, Potter. To moju pozornosť si vyžadujú iné záležitosti...“
Harry pochopil, že bol zrejme
povolaný, vnímal slabé odrazy tej bolesti, no bol pomaly, ale neúprosne
vyprevadený späť.
Most sa pomaly rozpadával, keď
on už bol na druhej strane, no ešte nejaký čas tam stál.
Šťastný, že tam mohol byť, že ho
mohol vidieť a on si ho napriek tomu vypočul.
Myslím,
že ťa začínam milovať. Dávaj si pozor... Vráť sa...
Unikli mu myšlienky, ktoré ako
posledné stihli prejsť mostom, no Harry nevedel či prišla nejaká odpoveď so strany
jeho profesora alebo nie, most už bol preč a on otvoril oči.
No neocitol sa opäť za tou
ochrannou stenou, bol späť vo svojej izbe, Snape, už zrejme opäť dal do poriadku
ochrany nebolo nutné, aby zotrvával pod
ochranou tých stien, ktoré si preňho musel vybudovať.
Nevedel čo urobí, ak ho
odmietne... Ak mu priamo povie, že je príliš mladý, že je to nevhodné... Práve
teraz sa tých svojich zdanlivo povzbudivých myšlienok začínal báť.
***
Počas tej noci takmer vôbec nespal. Niežeby sa o to nesnažil,
takmer až túžil po tých svojich snoch, len aby sa mohol ubezpečiť, že je
profesor Snape skutočne v poriadku.
Tá záležitosť so Siriusom a ostatnými, akoby ani zďaleka
nebola taká dôležitá ako to, že práve teraz zrejme riskuje život, že on by
mohol kedykoľvek zistiť čokoľvek, čo by sa mu nemuselo páčiť... A Snape za
to mohol zaplatiť tú najvyššiu cenu. Uvedomil si, že už o ňom neuvažuje
ako o jeho prívržencovi, že prijal tú pravdu, skôr než vôbec on sám čakal
a či už to pravda bola alebo nie, práve teraz si to o svojom milencovi
chcel myslieť. Snape skrátka musel byť ich. Musel byť s ním. Inú možnosť
si práve teraz ani nepripúšťal.
Ráno preto zišiel do kuchyne, pomerne skoro, pre každý prípad,
ak by náhodou dorazili nejaké nové správy. Snape mu zakázal stavať most tesne
po povolaní, by to mohlo veci len viac skomplikovať.
Neostávalo mu nič iné len spoliehať sa na bežné prostriedky.
A za stolom našiel Lupina, sedel tam s pohárom mlieka,
skôr naňho hľadel, než ho pil a vyzeral dosť unavene.
„Ahoj, Harry...“ pozdravil ho pomerne prívetivo.
„Ahoj, Remus...“
Posadil sa za stôl oproti nemu.
„Niečo nové čo sa týka rádu? Urobil včera on niečo, čo by
stálo za zmienku?“ cítil ako mu srdce pulzovalo prudšie, keď kládol tú otázku a hlboko
v ňom narastalo to nebezpečné napätie.
„Nie, nič, no prišiel som skôr z jednej nočnej akcie,
potreboval som si len oddýchnuť a nechcel som nikoho rušiť...“
Pocítil ako ho zaplavila úľava. Možno ho len povolal kvôli
bežným veciam, možno nešlo o nič vážne.
„No tu sa zrejme niečo, deje...“ spomenul si na rozhovor so
Snapom, na to ako mu odporučil pozhovárať sa s nimi, niežeby na to predtým
nemyslel, ale obával sa toho, že to nebude ten typ rozhovoru, ktorý by si
prial, že sa jednoducho nedokáže udržať a zbytočne to ešte zhorší.
Remus však naňho vplýval inak, z neho cítil len pokoj a istú
mieru momentálne až príjemnej apatie.
„Neviem, či práve ja by som ti to mal povedať...“ potvrdil
jeho podozrenia, tým že niečo také vôbec vyslovil. „No mali by ti to povedať,
skôr oni dvaja... je to ich záležitosť... Začali spolu chodiť a tým sa to
všetko skomplikovalo...“
„Začali spolu chodiť?“
„Áno, iste, Draco Malfoy a Hermiona Grangerová...“
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
